V septembri som šikovne a predvídavo navštívil medzinárodné letisko v Hevíze skôr, ako Wizz túto linku na neurčito pochoval. S odstupom času, v mojom prípade neinstantné 2 mesiace, som tento zážitok navždy zapísal do análov digitálneho sveta a hodil to za hlavu. Instagram však spája ľudí s podobnými koníčkami a onedlho sa mi ozval maďarský spotter a zároveň pracovník spomínaného letiska a vymenili sme si pár zdvorilostných fráz. Medzi rečou spomenul malú maďarskú aerolinku Aeroexpress Regional, ktorá funguje už od roku 1991 a na jeseň mala nejaké testovacie lety medzi Budapešťou a rumunským Klužom na malom brazílskom Embraeri EMB 120. Hneď sme sa dohodli, že ak bude mať nejaké novinky o obnovení letu, dá mi vedieť. Neprešiel ani mesiac a na začiatku decembra mi v inboxe pristála správa o začiatku letov medzi spomínanými dvoma mestami, ktoré je už možné aj kúpiť. Zalarmoval som mojich rovnako postihnutých kamarátov a po krátkom handrkovaní sa o termín sme v pomere 2:1 nakoniec rozhodli, že oným magickým dátumom bude 3. február 2023. Zostávalo už iba dotiahnuť detaily, napr. ako sa dostaneme do Budapešti a ako z Klužu. Na presun do metropoly na Dunaji nastala bezproblémová zhoda v podobe auta, ale odchod z Klužu do Budapešti s medzizastávkou v talianskej Bologni už u dátumovo prevalcovaného člena výpravy nanašiel pochopenie, tak sa Anton rozhodol rovno po prílete do Rumunska zbabelo zutekať vlakom naspäť do Schengenu.
3.2.2023
S čerpaním pol dňa dovolenky ma v piatok čakal nepríjemne skorý príchod do práce, ale čo by som neurobil pre jedno malé juhoamerické lietadlo. Miro ma o dvanástej extrahuje zo Zochovej a po 25 minútach ladnej diaľničnej jazdy pomedzi predbiehajúce sa kamióny prichádzame na dohodnutý meeting point pred vlakovú stanicu do Hegyeshalomu.
Strieborná Brava s otrieskanými trnavskými EČV sa však vynorí spoza rohu s miernym meškaním a dôchodcovským tempom pokračuje v hľadaní parkovacieho miesta bez toho, aby nás vôbec registrovala. Aspoň to tak vyzerá. O minútu už Anton vyzbrojený igelitkou nasadá a v plnej zostave vyrážame. Na diaľnici sme takmer okamžite a v tom momente som predčasne obdarovaný k mojim blížiacim sa narodeninám francúzskou brandy Saint Rémy XO. Tento nápoj s jasnou jantárovou farbou, tónovanou jemnými, bohatými červenými odtieňmi, so zrelou vôňou podporenou krehkou drevitou a vanilkovou arómou otvárame rovno na M1 a buransky rozlievame do plastových pohárikov. Samozrejme že bez Miroslava, ten si musí vystačiť s Hellkom z pumpy. Vďaka daru z krajiny galského kohúta nám cesta zbehne na vlne elegancie pocitovo celkom svižne a o necelé dve hodiny už parkujeme na budapeštianskom letisku, kde som sa naposledy nachádzal v apríli 2019. Našťastie pre Mirka, aj jemu z fľaše niečo zostalo, tak má príležitosť taktiež si pripiť na moje zdravie. O štvrť na štyri sa presúvame do terminálu, kde absolvujeme čoraz vzácnejší checkin na prepážke. Čierneho Petra v podobe uličky si vytiahol vodič, ako sa hovorí, na posratého aj hajzel padne, ale náladu mu rýchlo vráti informácia, že lietadlo ani zďaleka nie je plné.
Do odletu nám zostáva ešte vyriešiť obed, čo Miro vykoumal salónikovou rošádou. Najprv Antona ako hosťa zobral do salónika č.1 a následne so mnou prešiel pasovkou a vzal ako hosťa do salónika č.2. Tu sme sa občerstvili sympatickými miniburgermi a trochou gintonicu pozerajúc na letiskovú plochu.
Čas odletu sa však rýchlo blíži, onedlho tak dávame reunion na gejte B8 a následne sa vymrznutým busom vezieme k highlightu tohto výletu. Tu už na nás čaká jeden z 354 vyrobených kusov Embraeru EMB 120 “Brasilia”. Toto regionálne lietadlo sa vyrábalo medzi rokmi 1983 až 2001 a tento konkrétny kus zišiel z výrobnej linky pred 33 rokmi. Počas svojej dlhej kariéry pendloval viac menej iba po Európe, primárne vo Francúzsku, Rakúsku a Maďarsku.
To je však v tejto chvíli úplne nepodstatné, čo je dôležité je to, že sme na palube a každý má pekne miesto pri okne. Pred štartom ešte stíhame pár fotiek a z obzerania sa po komornej kabíne nás vytrhne burácanie dvojice turbovrtuľových motorov Pratt & Whitney Canada PW100 s kombinovaným výkonom 3600 koní. Po vystúpaní do letovej hladiny sa moja hlava naopak spustí dole a poklimbáva až do momentu, kedy sa objaví letuška so servisom a ja do seba kopnem jednu čiernu kávu.
To už pomaly aj pristávame v Kluži, kde pre zmenu regulérne sneží. Z autobusu ešte posledné obhliadnutie sa za lietadlom a ani neviem ako sme na pasovke, kde je môj občiansky podozrivým pohľadom skúmaný dlhšie ako je obvyklé. Všetko ale dobre dopadne a ľudoprázdny terminál nás vyklápa do začínajúcej fujavice. Keďže sa Anton rozhodol pripomenúť si ako sa asi cítili súťažiaci relácie Cestoviny na vlastnej koži, nemáme čas na výdobytky ako MHD a rovno spred letiska berieme Bolt.
Hybridným vozidlom sa za štvrťhodinku dostávame pred železničnú stanicu, kde necháme trnavského šotouša poobzerať rušne a miestne osadenstvo. Poslednú pol hodinku v plnej zostave sa rozhodneme stráviť v sympatickom bare Terasa Mafia rovno cez cestu, kde si vo svetle blikačov pripijeme temešvárskym pivom. Žiaľ len fľaškovým.
O deviatej sa už ako tandem dvíhame a ďalším Priusom sa nechávame odviesť rovno na námestie. Tu si v krátkosti pripomenieme, že druhý najväčší rímskokatolícky svätostánok v Sedmohradsku je naozaj masívny. Kostol Sv. Michala dokončený už v roku 1447 tu teraz ale okrem nás nikto neobdivuje, ale nemám im to za zlé. My tiež radšej zaujmeme smer reštaurácia, pred spaním ešte treba niečo poriadne zjesť.
Do oka mi padne rumunská reštaurácia Zama, kde si objednávame presne to, na čo mám po koňaku a gine chuť – vyprážané kuracie kúsky s cesnakovým dipom a hranolkami. Sen. K tomu kopneme ešte jedného čapáka a späť v uliciach sme po pol desiatej. S vedomím, že ráno vstávame o piatej už nie je čas ani priestor na nejaké ďalšie vymýšľanie, tak si to s medzizastávkou vo večierke namierime na ubytko.
Autistic friendly checkin s kľúčikom v boxe ma vždy poteší a o pár minút už odomykám vchodové dvere od nášho apartmánu Center Park, ktorý drží prekvapivo vysokú úroveň čistoty rumunských ubytovaní, s ktorou sa stretávam posledný rok. Fakt by som nikdy nečakal, že toto budem zažívať práve v tejto krajine. Po sprche ešte kopneme jedného lahváča a s úderom polnoci ideme spať.
