Výlet, na ktorý som vlastne pôvodne ani neplánoval ísť je ukážkový prípad, kam ma dohnala klasická mužská ješitnosť a súťaživosť. Tak by sa dal jednou vetou zhrnúť tento predĺžený víkend v azerbajdžanskej exkláve Nachčivan. Ale aby som to vysvetlil trochu podrobnejšie, musíme sa vrátiť minimálne do jesene 2022. Ale ešte predtým rýchla vsuvka o názve. Uvedomujem si, že korektný slovenský preklad je Nachičevan pochádzajúci z ruštiny (Нахичеван), mne však ide do uší viac azerský pôvod slova Nachčivan (Нахчыван), ktorý budem používať v tomto texte, aj keď to niektorým možno nebude úplne po chuti. Wizzairovské rebookingy na inú destináciu sú stará známa vec a to že Jerevan sa dá prehodiť na Baku je taktiež informácia, ktorá už minimálne v mojom rovnako postihnutom okolí nikoho neprekvapí. Dlhé mesiace sme to však nechávali iba v rovine teórie, čo sa však zmenilo piateho októbra 2022 kedy Tonko nadhodil, že by sme teda mohli kúpiť investičný Jerevan za 40 bruselských papierov. Pri letenke na rok dopredu je pri Wizze šanca, že sa lety pomenia takmer tutovka a to sa presne aj stalo. Aj keď sa mi teda veľmi do kupovania nechcelo, nakoniec som – skoro ako vždy – podľahol. Definitívny termín návštevy sa kryštalizoval pomerne dlho, ale keď už k nemu prišlo, veci nabrali rýchly spád. V mojej vysoko autistickej cestovateľskej bubline, kde sa v poslednej dobe súťaží viac, ako by bolo zdravé v akejkoľvek množine ľudí s korektnými medziľudskými vzťahmi, samozvaný trnavský vodca nadhodil, že by sme teda mohli dať ten Nachčivan v termíne utorok až sobota. To sa však viac príčetným členom skupiny hneď rozblikala varovná kontrolka. Aký význam má minúť 4 dni dovolenky na výlet utorok-sobota, keď stačí pridať deň dovolenky navyše a získať rovno dva dni na výlete ako bonus. Tým myslím sobota-sobota. Toto presne spravil Miroslav a ja, ktorému už veľmi nevychádzala dovolenka, som bol nakoniec nútený výlet skrátiť na termín sobota až utorok. Suma sumárum, všetci ideme do Nachčivanu v priebehu jedného spoločného týždňa, ale každý samostatne. To si myslím, že nepotrebuje ďalší komentár.
30.9.2023
Tento deň sa začína skôr ako by mi bolo milé, vlastne sa plynule preklápa z toho predošlého. S akademickým 15 minútovým meškaním vyzdvihujem Mira v nočnej Petržalke a vyrážame smer Budapešť. Cesta po maďarskej M1 nie je nikdy príjemná, hlavne teda cez deň. V noci sa to celkom dá prežiť, ak samozrejme nezadriemete za volantom, ako sa (asi) podarilo nejakému nešťastníkovi v opačnom pruhu. Výsledkom je potom hromadná nehoda, ktorá vie túto balkánsko-európsku tepnu paralyzovať aj uprostred noci. Pred pol treťou dosahujeme letisko a premiérovo si to namierim na Smart parking. Aspoň si to myslím, po pamäti idem totiž na rampu do Holiday parkingu, z ktorého bola potom druhá rampa na Holiday Lite parking. Ale to je teraz už premenované na Smart a ten má separátny vlastný vstup. Podstatné však je, že sme našli miesto na kraji a krátko pred treťou unikáme pred nočným chladom do terminálu.
z tohto som už našťastie vyrástol
Na otvorenie security nedochvíľnymi Maďarmi si počkáme v rade a o 15 minút neskôr už máme za sebou aj pasovku. Chvíle do odletu si skrátime polihovaním na sterilných koženkových gaučoch, ale to nemá dlhé trvanie, lebo boarding začína takmer hodinu pred plánovaným odletom. Po letmej kontrole víz nás autobus zoberie na úplne opačný koniec letiska a onedlho sa už usádzam vo svojom vyhekovanom exite. Z orbánlandu sa odliepame s miernym meškaním, ale to už takmer neregistrujem, lebo upadám do kómy, z ktorej sa budím o dve hodiny neskôr.
cestovane po 35ke
Pospal by som aj dlhšie, ale z exitu nepríjemne ťahá a tento teplotný diskomfort mi už nedovolí pokračovať v dobíjaní bateriek. Zvyšnú hodinu a pol tak presedím pri Simpsonovcoch a o jedenástej miestneho času (GMT/UTC: +04:00) už rolujeme k terminálu. Na moje prekvapenie však nie k novému T1, ktorý je uvedený v rezervácii, ale k starému T2.
závan osemdesiatych rokov
To by samozrejme nebol nejaký veľký problém, len si pamätám, že keď som tu bol naposledy, Wizz používal moderný T1 a ja sa hlavne spolieham, že tu na ceste naspäť vybavím raňajky. No ale uvidím v utorok. Teraz sa hlavne treba zamyslieť nad tým, ako strávim najbližších 6 hodín do poobedného odletu do Nachčivanu. Úplne pôvodne som totiž počítal so salónikom, lenže domestic lety sú operované z domestic časti T2 a tá ako jediná žiaden salónik nemá. Budem teda nútený pustiť pár manatov a niekde sa najesť. Ale veď určite aj Mirko je hladný a ešte aj z letiska berie auto, tak sa hádam niekde pekne odvezieme. Z úvah ma však veľmi rýchlo vyruší pasovka, ktorá prebieha prekvapivo rýchlo. Papier s vízami nikoho nezaujíma, no takto sa pravá diktatúra teda nebuduje. Peši sa presúvame na T1, kde márne hľadáme stánok Aznuru, tak Miro po aktivovaný eSIM volá do požičovne, ktorá za nami posiela pracovníka. Horší ľudia s mobilom bez tejto technológie musia k prepážke zakúpiť si starú dobrú fyzickú kartu. Ceny teda nič moc, rozdiel medzi 3GB a 5GB sú síce iba nejaké dve eurá, ale teda celkovo hneď po prílete pustiť nejakých 23 euro len za možnosť nestrácať kontakt so svetom nie je nič príjemné (v meste toto samozrejme vybavíte oveľa lacnejšie). Zlaté Kosovo týždeň dozadu, kde to bolo za nejakých 7 a to nehovorím o vostoku, na ten sa v pomere cena/výkon nechytá nič. Ale to je hudba ďalekej predvojnovej minulosti.
Baku boys
V zmenárni ešte vybavím nejaký keš a už aj prichádza Jožko, ktorého nasledujeme na spotené parkovisko pred terminálom. Tu nás už čaká Rapid, ktorého ruský pôvod hneď prezrádza zvláštna výbava, ktorá neobsahuje skoro nič, zato automat nesmie chýbať. Pokým Miro vybaví papierovačky ja zatiaľ lokalizujem miesto na dnešný sobotný obed a pred pol jednou konečne vyrážame. Z osemprúdovej Mardakan Highway sa na prvý pohľad Azerbajdžan aj môže javiť ako moderný bohatý štát, ale ono je to v konečnom dôsledku stále iba taký Potemkin.
Túto dopravnú tepnu s luxusným povrchom z oboch strán lemuje udržiavaný trávnik a pekný múr. V tom je však sem tam umiestnený prejazd do dedín Mardakan alebo Şağan ležiacich hneď za ním. Tam je to už tá pravá azerská realita – prašné cesty, domy s vysokými múrmi nastavané bez ladu a skladu, ktorých jediným prvkom obmedzujúcim to, kde budú vchodové dvere a kde vjazd do garáže, je plynové potrubie. To je, ako bolo zvykom v celom Sajuze, vedené po povrchu, ale mám taký pocit, že tu je ho až opulentne veľa.
Z pohľadu na všadeprítomné žlté rúry ma vyruší príjazd do cieľa a pohľad na Kaspické more. Reštaurácia Mirvari vyzerá na prvý pohľad ako zatvorená, čo umocňujú aj robotníci stavajúci nejakú formu plážového baru.
Keď sa však spoza rohu objaví čašník v bielej košeli, je jasné, že sme tu dobre. Onedlho nám už na stole pristáva menu, ktoré je plné šašlikov, tak na úvod berieme na istotu kurací a k tomu nejaký ten čaj. Vonku je stále teplo, ale pláž je napriek tomu úplne prázdna, je tu len dvojica žien s pár deckami a zvyšok osadenstva tvoria rybári všetkých vekových kategórii.
Na jedlo si počkáme solídnych 40 minút a nakoniec je to taká striedmejšia porcia, našťastie sa dá dotlačiť chlebom. Aj keď dochutené výborne, to sa musí nechať. Vyklopíme do seba ešte čaj a ideme sa pozrieť k vode, pri ktorej to smrdí ako v žumpe. Lákavé. Po pár fotkách si tak radšej dávame otočku a štartujeme mašinu.
O 20 minút neskôr ma Miro vyhadzuje pred terminálom a ide si svojou cestou. Ja si to namierim na kontrolu, kde ma pracovníčka s prísnym pohľadom prinúti vyberať všetku elektroniku. A to som len na kontrole pri vstupe do letiska, len dúfam, že na normálnom security už budú zametnanci o niečo menej premotivovaní, nech zas nemusím tetrisovať s vecami. Pôvodný terminál letiska, v ktorého útrobách sa práve pohybujem, vzišiel z rysovacieho pera architekta Viktora Denisova v roku 1981, kedy s nim rovno vyhral súťaž. Jeho vízia sa zhmotnila o osem rokov neskôr, na sklonku existencie Sovietskeho zväzu a v nezmenenej podobe letisko fungovalo celé turbulentné 90. roky.
Na konci milénia bol terminál zrenovovaný, menili sa batožinové systémy, informačné tabule, ozvučenie, modernizovala sa vzduchotechnika, vodovodné potrubia, kompletne celá elektrika a rovnako aj kúrenie a kanalizácia. Jednoducho to zobrali od podlahy. Takto to fungovalo viac ako ďalšiu dekádu a nasledujúca rekonštrukcia prišla v roku 2012, kedy si Azerbajdžan začal užívať peniaze ešte okázalejšie. Sovietsky pôsobiaci červený terminál dostal prekrytie v podobe 600 ton ocele a skla a domáci terminál, ležiaci hneď vedľa bol zdemolovaný a na jeho mieste vyrástol už spomínaný Terminál 1, dokončený v roku 2015. Len čo z toho, keď zo štyroch kabínok na WC ide zamknúť jedna a toaletný papier je doplnený zas v druhej. A to všetko napriek tomu, že som 15 minút čakal, kým ho liknavá upratovačka sprístupní. Negatívny zážitok idem spláchnuť do letiskového bistra, kde ma obsluha ukecá na 100 gramov domáceho koňačiku za prehnaných 8 eur. Žijeme len raz. Po dlhej dobe opäť zažijem checkin na letisku bez dlhého radu či kontroly batožiny a promptná kontrola ma vypľuje rovno na gejte.
Tu sa ani nenazdám a už je aj boarding. Lietadlo je síce zaparkované rovno pri nástupnom moste, ale na palubu ideme pekne bariérovo najprv po schodoch dole a potom po druhých do lietadla. Až tu zisťujem, že sedadlo 26H je vlastne exit row. Vedia, ako si vážiť hostí. Čo ma šokuje ešte viac je, keď biznismenovi v oblečiku vedľa mňa začne zvoniť mobil a z neho sa rinie mne dôverne známa melódia songu Предчувствие Космоса od Удары Синтезаторов. Dvaja fanúšikovia Sovietwave v jednom rade, šílené.
Hodinový let poskytuje ideálnu príležitosť trochu sa natiahnuť, čo sa mi aj podarí, až kým ma v polovici nezobudí personál s občerstvením. Inokedy by som bol za Fruko a koláčik vďačný, teraz ma to skôr rozhodí, lebo zvyšnú polhodinu môžem stráviť akurát tak pri Solitaire. Na letisko v Nachčivane, ktoré získalo štatút medzinárodného v roku 2004 po celkovej modernizácii a predĺžení ranveje, dosadáme takmer presne v začiatku zlatej hodinky. To znamená, že z mesta dnes už za svetla takmer s istotou neuvidím nič. Pri srdci ma však aspoň môže hriať, že som tu skôr ako pán T a pán M, a teda som tu z nás PRVÝ.
Ešte teda dúfam, že ma tu z požičovne Smart Rent čakajú ako sme sa dohodli. Aj keď na základe ich až prehnane strohej komunikácie, ktorá sa v 90% prípadov obmedzila na “ok”, mám taký pocit, že nie. O 4 minúty neskôr zisťujem, že som sa nemýlil. Okrem taxikárov tu samozrejme nikto nie je a čo je horšie, môj telefón má 5% baterky a powerbanka je už mŕtva. Rýchlo teda píšem kde som a našťastie mi o 10 minút volá, že už ide.
O ďalších 10, ktoré strávim loudaním sa po parkovisku, je konečne tu aj s mojou Elantrou coupe. Spravíme video dokumentáciu auta, podpíšem papiere a do ruky dostávam bez akéhokoľvek depozitu kľúče. Mašinu dostávam s polovicou nádrže a mám ho vrátiť s rovnakým množstvom, čo je asi ten najhorší možný variant, ale pri tej absencií depozitu som ochotný to prežiť.
bral by som
Do navigácie volím svoj hotel Grand (“nejlepší hotel ve měste”) vzdialený smiešnych tri a pol kilometra, ale už aj počas tých som svedkom, že všetky tie komentáre, aký je Nachčivan čistý sa zakladajú na pravde. Prieskum tohto zaujímavého kúsku zeme si však nechávam na najbližšie dva dni, teraz je mojou prioritou ubytovať sa a hodiť niečo do žalúdka. Import z USA s navigáciu zaseknutou v Oklahome odparkujem pred hotelom spolu s poslednými zábleskami slnka a na recepcii ma hneď schladia, že platba je možná len v hotovosti.
Odnesiem si teda aspoň veci do priestrannej izby a mašinou sa presúvam do najbližšieho supermarketu s bankomatom, ktorý som zahliadol na pol ceste z letiska. Vyberiem penízky na izbu a niečo navyše a v obchode vybavím víno na večer a nejaké tie pochutiny.
Nákup hodím na izbu a keďže už nemám síl nikam chodiť, v hotelovej reštike sa pýtam, či ešte majú nejaké jedlo. Jedinou ponukou sú vraj špagety s mäsom, tak čakám nejakú vzdialenú obdobu tých “boloňských”, ale namiesto toho dostávam slíže s kusom kuraťa. Nevadí. K tomu malé pivo a s ako tak uspokojeným žalúdkom sa o ôsmej konečne dostávam na izbu.
Po sprche už len v posteli otváram víno & čipsy a zapínam TRT World, jediný program z asi tristo, ktorý je v angličtine. Tu sa však na mňa po pár minútach začne škeriť Fico, tak to radšej prepínam na generickú blízkovýchodnú telenovelu. Volebnú noc už nedávam, o jedenástej miestneho a deviatej domáceho času to zalomím.
tvár, ktorú chceš po takmer 40 hodinách bez spánku vidieť
