Rok 2025 zatiaľ pre mňa cestovateľsky veľmi výživný nie je. Nie, že by som zrovna nikde nebol, takým tvrdením by som mohol niektorých možno až inzultovať. Predsa len absolvovaných 12 výletov a 29 letov nie je úplné nič. Pozerám sa nato skôr prizmou toho, že všetko to boli vlastne víkendovky. Viac ako dva dni dovolenky som čerpal naposledy v januári (!) a týždňové voľno je niečo, čo žije už iba v mojich spomienkach, resp. ešte v roku 2024. “Sociálna” vláda ma v rámci konsolidácie pripravila o voľno 1. septembra ešte minulý rok, vtedy to však ale nebolelo, keďže tento sviatok pripadol na nedeľu. Tento rok som si ho plánoval užívať v pondelok, žiaľ voľný pád tejto krajiny pokračuje v zrýchlenom režime, tak si nebudem užívať voľno nielen prvého septembra, ale ani sedemnásteho novembra. A to Robert ešte nedávno blúznil o štvordňovom pracovnom týždni. Ale aby som týmto úvodníkom úplne nezišiel z cesty, premostím k tomu, čo chcem vlastne povedať.
Od grandiózneho výletu dodávkou až do Gruzínska v roku 2022 už ubehol nejaký ten piatok a podobne veľký road trip sa mi asi už žiaľ autom zopakovať nepodarí. Aj keď ten minuloročný Baltik bol veľmi príjemný a len ma utvrdil v tom, že tento kút Európy naozaj stojí za opakované návštevy. Ale sľubujem, že teraz sa už naozaj dostanem k podstate. Tou je, že som celý rok odolával pokušeniam a vábeniu lacných leteniek a tak, ako je tomu posledných 6 rokov v rade, aj toto leto (v tomto prípade posledný augustový týždeň) som alokoval na výlet bielym skriňovým vozidlom. Zostávalo už len zvoliť správny smer. V tomto som mal jasno od začiatku, v každom prípade som sa chcel vybrať na Balkán, len som nejak nemal úplne jasno v tom, že kam. To sa kryštalizovalo pomerne dlho a vlastne ešte deň pred odchodom som úplne presne nevedel ako bude kompletná trasa vyzerať, vedel som len približný smer. A ešte som mal jasno v jednej podstatnej veci – nebudem otrokom mora, čiže žiadne silené detoury len kvôli Jadranu. Zostávalo už len vybaviť nevyhnutné prípravy automobilu (doplniť chladiacu kvapalinu, natankovať a skontrolovať hladinu oleja) a posádky (pobaliť sa) a stačilo vyraziť.
23.8.2025
Po raňajkách a finalizácií mnohých kusov oblečenia a výbavy, ktoré sa určite ukážu ako úplne zbytočné, nakoniec vyrážame ešte pred obedom, v čo som síce dúfal, ale veľmi tomu pre istotu neveril. Dnešný deň by som veľmi rád poňal ako viac menej čisto presúvací, na druhú stranu to zas nechcem hnať do krajnosti ako pri minuloročnom roadtripe, kde som prvý deň natočil 874 kilometrov a v posledný až 1004, čím som, čo je moje doterajšie osobné maximum. Tu mám za potrebu dovysvetliť, resp. zmieniť sa, alebo teda dať do kontextu tieto vzdialenostné hodnoty. Ja rozumiem tomu, že pre niektorých pomaly latentných šoférov z povolania to môže vyzerať pomaly ako rookie numbers, ale treba si uvedomiť, že 1000 kilometrov v aute A nie je to isté ako 1000 kilometrov v aute B. Toto mi definitívne potvrdila posledná služobka do Košíc v dva roky starej Octavii, kde som pomaly ani necítil náznak únavy. Keď si to dám do porovnania ako zlomený sa cítim po 450 kilometroch na linke Bratislava – Bardejov na T4, na tvrdej sedačke, bez klímy a s maximálnou cestovnou rýchlosťou ledva dosahujúc 100 km/h dovolím si vysloviť úvahu, že tých 1004 kilometrov v T4 bude tak pocitovo rovnako náročných ako 2000+ v akomkoľvek modernom aute. Ale tak vráťme sa do reality a prítomnosti, konkrétne na nenávidenú maďarskú M1, ktorá ma dnes nestíha pozitívne prekvapovať.
Ten najmenej príjemný a večne upchatý úsek po Budapešť je dnes až podozrivo plynulý, mierne sklamanie prichádza až pred metropolou na Dunaji, kde sa až nepríjemne dlho sunieme v rekonštruovanou úseku osemdesiatkou. Prvú prestávku som si psychologicky povolil až niekde za obchvatom Budapešti a ako miesto, kde si ponaťahujeme skrehnuté končatiny a pustíme pár euro, sa usmialo šťastie na diaľničnú reštauráciu Szél Csárda. Voľba padne na polievku Jókai, ktorá neurazí ani nenadchne, porcia však poteší.
Cena už menej, ale to je holt daň za to, že sa mi nechce schádzať z diaľnice. Ale tých 50 centov za WC by si naozaj mohli odpustiť, aj keď teda dokážem pochopiť, že keď sa sem medzi stravníkov dovalí 50, v lepšom prípade len močenia chtivých výletníkov zo zájazdového autobusu, tak zadarmo po nich nikto upratovať nechce. Každopádne my po doplnení živín pokračujeme v neohrozenom rolovaní na srbskú hranicu, kde pomaly začína vyvstávať otázka, ktorý hraničný priechod použiť. Ani sa nestihnem zahľadieť do mapy a poriadne zamyslieť a z aplikácie BorderWatcher mi pípne notifikácia, že priechod Horgoš 2 sa pre heavy traffic uzatvára. Čo to znamená v realite je, že diaľničný Horgoš začne po pár minútach hlásiť nárast čakacej doby na 70 minút plus. Alternatívami samozrejme zostávajú menšie priechody ako Tompa-Kelebija alebo Tiszasziget-Dala, v reči absolútnych čísel sme však na tom istom, lebo to čo ušetríme na priechode stratíme na obchádzke. Rozhodnem sa teda nevymýšľať a zvoliť zlatú strednú cestu, ktorá vlastne znamená neurobiť nič, len pokračovať po diaľnici rovno, keďže Horgoš sa aj geograficky nachádza medzi týmito dvoma alternatívami. Granični prelaz dosahujeme pred piatou a nakoniec to nebolo až také hrozné a s jedným otváraním nákladového priestoru (maďarská strana) sa to celé zmestilo pod 50 minút. Oveľa hrozivejšie teda vyzerala kolóna smeroch do Schengenu, tam by som teda skysnúť fakt nechcel. Už som to dvakrát zažil a viem si predstaviť zabiť niekoľko hodín svojho života aj príjemnejšie ako neustálym radením prvého prevodového stupňa popri fetovaní exhalátov z áut naokolo.
neutešená kolóna v protismere
Srbská strana nás víta mýtnou bránou, zlatou hodinkou a mojimi pokračujúcimi patáliami s eSIM. Predpripravená srbská simka sa nie a nie chytiť. Paradoxne tá slovenská (pred pár dňami mi došli dáta pred zúčtovacím obdobím a bolo lacnejšie preklenovacie obdobie vykryť s eSIM ako doplácať denne nové dáta) funguje. Dokedy netuším, ale som rád, že ide a zároveň som zo seba trochu smutný, že niečo, čo som pred pár rokmi k životu vôbec nepotreboval je teraz jedna z priorít hneď po prekročení hraníc. Holt doba sa mení a my s ňou. A nie vždy k lepšiemu. V tejto chvíli ju potrebujem nato, aby som pozrel ponuku možností na sklonenie hláv, ale tento pohľad ma privádza akurát tak k pocitu pokročilej konsternácie.
celkom nuda
človek je rád aj za spestrenie v podobe platenia mýta
Kempov je ako šafranu a navyše sú cenovo úplne nekonkurencieschopné. Kto príčetný by platil 30€ zato, aby spal vo vlastnom aute, keď môže za 23€ spať v moteli. My v súčasnej chvíli rozhodne nie a o pár klikov neskôr je rezervácia potvrdená a ja mením dnešnú destináciu na Gas Otel v dedine Ugrinovci. Ešte predtým ale treba vybaviť nejaký supermarket, konkrétne teda lokálne víno a Čačanski chips na večer. Do rany príde ako riť na šerbel Lidl, kde vybavíme všetko čo potrebujeme a za súmraku parkujem na okraji dediny, hneď vedľa pasúcich sa kôz. Balkán ako má byť.
láska borí hranice
zaslúžený odpočinok
Na checkine nás pod prísnym dohľadom srbskej vlajky vybaví majiteľov asi 13 ročný syn, hodíme veci na izbu a v bare si ešte štrngneme rakijou na úspešný štart a hádam aj priebeh tejto dovolenky.
Živeli!
ešte dobre, že tá rakija bola len jedna, lebo na takomto schodiskovom labyrinte bez zábradlí by som ich viac riskovať nechcel