Keď sme si na sklonku roka 2020 po vyše 6 rokoch snívania konečne zadovážili dodávku, v ktorej sa dá spať a v obmedzenej miere aj fungovať, nevedel som sa dočkať, kedy ju konečne zoberieme na nejaký poriadny road trip. Lenže už pri druhom testovacom výlete nás zradilo vstrekovacie čerpadlo, ktorého zohnanie a výmena odkrojila takmer dva mesiace a pôvodne zamýšľaný výlet na Ukrajinu v lete minulého roka muselo na svoje malé francúzske plecia zobrať Twingo, ktoré sa tejto úlohy zhostilo so cťou a nezaváhalo ani na sekundu.
Posledné roky sa u nás v práci po vzore výrobných podnikov začala v auguste aplikovať povinná dovolenka. Fixné dátumy letenkovým výletom príliš neprajú a tobôž nie v strede letnej sezóny. To je vlastne aj dôvod, prečo sme sa posledné dve letá spoľahli na flexibilné štyri kolesá namiesto páru krídel.
Tento rok nám však kalendár aspoň v niečom zaprial (keď už nás pripravil o tie májové sviatky a vianoce radšej ani nespomínam) a prikázané dva týždne na regeneráciu zamestnancov sa dali natiahnuť pri minutí 18 dní dovolenky až na 30 dní čistého voľna. A to už bola príležitosť, aká sa nenaskytne často a vyčítal by som si, keby sme sa o ten mesiac absencie nepokúsili.
Po jedenástich rokoch na pracovnom trhu si už mozog dlhšie voľno vyslovene žiadal a tak sme si v júni vypísali dovolenkové lístky takmer na celý august a čakali, čo sa bude diať. Samozrejme sa to neobišlo bez komentárov, ale výsledok bol nakoniec pozitívny a mohol som tak pristúpiť k tomu podstatnejšiemu – výberu destinácie.
Musím sa priznať, že veľmi som so schválením nepočítal, preto som si už v predstihu začal pozerať nejaké zaujímavosti na Baltiku, čo by bol taký ideálny výlet presne na dva týždne a navyše by to pre nás bol – po 10 rokoch – jubilejný návrat do tejto lokality. No ale zrazu bol k dispozícii mesiac voľna a to už mi prišlo ľúto minúť na takúto relatívne blízku destináciu a začal som vymýšľať niečo veľkolepejšie, kde by sa 4 týždne dali plne zužitkovať. Prvotný nápad dôjsť až k brehu Kaspického mora mi hneď zrušil stále platný zákaz Azerbajdžanu vojsť do krajiny pozemnou hranicou, tak sme dali hlavy dokopy a nakoniec z toho vypadol okruh Tureckom. Reálne sa v strede leta v smere východ nič iné ani vymyslieť nedalo, takže to bolo o to jednoduchšie.
Plán je jednoduchý, cestou tam absolvovať Transfagarasan v Rumunsku, navštíviť mesto Ruse, Janke ukázať Buzludžu a potom v smere hodinových ručičiek prejsť Tureckom. Cestou naspäť sa prípadne podľa času okúpať v Grécku a cez Severné Macedónsko a Srbsko to švihnúť domov. Pred cestou som si totiž objednal na auto nálepky štátov a tie sa tam samé nenalepia 🙂
Čo sa týka auta, od nového roka som s ním najazdil vyše 6000 kilometrov bez poruchy, vymenil spojku, olej v prevodovke a tesne pred výletom samozrejme aj motorový s filtrom. 1.9TD má interval výmeny iba 7500 km a +- toľko by náš výlet aj mal mať. Ostatné funguje ako má, samozrejme v aute tohto veku nemá význam topiť peniaze výmenou vecí, ktoré fungujú. Ak sa niečo stane, bude sa to riešiť keď to bude aktuálne. V každom prípade so sebou veziem základné náradie a pred cestou som k cestovnému poisteniu od AXY prihodil aj autoasistenciu, kde sú celkom slušné krytia a dokonca aj odťah zo zahraničia až do výšky 2200€. Zostáva už len dúfať, že ho nebudeme potrebovať 🙂
7.8.2022
Zo sobotného odchodu sa nakoniec stal nedeľný, posledné čo sa mi chce, je v piatok po celom týždni v práci sa rýchlo baliť. Mesiac je mesiac, vecí je viac, auto treba pristaviť z parkingu, nakúpiť posledné blbiny a to pekne bez ponáhľania. Po raňajkách a rannej káve o deviatej nakopnem EURO 1 diesel a Bratislave dávame, dúfam, na najbližší mesiac zbohom. Dnešný deň nás čaká iba presun, cieľom je naváľať čo najviac kilometrov tak, aby sme zajtra mohli len vstať a rovno sa vydať na Transfagarasan. Prvú prestávku si robíme psychologicky za Budapešťou a druhú nedobrovoľnú na hraničnom priechode Nadlac. Táto vynútená pauza našťastie nemá dlhé trvanie a po 15 minútach sme v Rumunsku a adaptujeme sa na UTC+2.
Dejavu z tejto cesty z mája pretneme návštevou tiráckej diaľničnej reštaurácie Smart Autohof Pecica, kde zadelíme predražené klobásky s hranolkami. Prvý rozpačitý kontakt s gastronómiu na výlete máme za sebou a môžeme pokračovať. Za Timisoarou absolvujeme búrkový front a v príjemných teplotách si dáme pauzu na vyhliadke v Cosevite.
Odtiaľto to potiahneme až do Lidlu v Sebesi, kde to následne stočím na sever a onedlho sa už trmácame po poľnej ceste smerom k Rapa Rosie, kde prichádzame za ukážkového západu slnka.
Pôvodne sme chceli spať tu, ale nakoniec sme sa rozhodli dať navrch ešte 50 kilometrov do mestečka Saliste, kde by malo byť podľa park4night v pohode spať priamo v centre. Rapa Rosie má ako miesto na spanie rozporuplné hodnotenia, kde nechýbajú prepady a vykrádačky áut, na čo tu upozorňujú aj policajné tabule. No kto to má riskovať hneď prvú noc. V Salisti to zaparkujem rovno na námestí v centre pri rieke a na dobrý spánok si otvoríme fľašu vína.
