Štyri pracovné dni po návrate z Cypru ma opäť zavialo na bratislavské letisko, aby som sa znova nechal prepraviť na juh, trochu zohriať svoje staré kosti. Lamezia Terme je z nášho hlavného mesta relatívne nová linka, na ktorej si momentálne konkurujú Wizz s Ryanom. Čo nie je ideálne pre ich finančné výsledky, je však ideálne pre mňa, táto linka je takto na začiatku roka jedna z tých úplne najlacnejších. Ja nakoniec volím kombináciu oboch týchto prepravcov a to hlavne kvôli odletovým časom. Ryanair má v piatok prílet až o pol jedenástej v noci, čo je nepríjemné hlavne z dôvodu, že požičovne zatvárajú už o jedenástej. Voľba Wizzu s príletom o dve hodiny skôr je teda no brainer. Maďari pre zmenu zase nelietajú v nedeľu, tak tu v rámci šetrenia dovolenky vyhráva Ryanair. Nemenej dôležitým faktom je tiež to, že Kalábriu som svojou návštevou ešte nepoctil, tak prečo nie práve teraz.
20.2.2026
Odlet z Bratislavy začínam už štandardne v salóniku, ktorý je dnes obsadený minimálne a rovnako sa snáď po prvýkrát nestane nič,, čo by stálo za zmienku.
Ak sa nepresúvate priamo do mesta, čo je môj prípad, je doprava z letiska je vo večerných až nočných hodinách žalostná. Ostávajú teda dve možnosti – Uber alebo auto. Jednoduchou matematikou prichádzam k výsledku, že požičanie auta je omnoho výhodnejšou a v tomto prípade aj lacnejšou voľbou. To ponáhľanie z lietadla k prepážke malo svoj zmysel, keď som sem prišiel nebolo tu nikoho a keď som odchádzal vyzeralo to už takto.
Namiesto Pandy dostávam žiarivo oranžové Clio, ktoré páchne po cigaretách a namiesto plnej tam svieti palivo mierne pod polovicu. Už teraz mi je teda jasné, že sa pri vracaní s benzínom jednoducho odrbem.
O 25 minút neskôr tak už parkujem pred mojim útočiskom na najbližšie dve noci, ktorým sa stáva Hotel Lion’s. Dve noci za izbu s výhľadom na more a raňajkami za kilo. Not great, not terrible.
Večeru som vybavil v už v salóniku, hladný teda nie som a hodinu pred polnocou sa už aj tak jesť nepatrí. Nezostáva mi nič iné, len si teda popriať dobrú noc.