Keď mi v stredu na sklonku pracovnej doby v emailovej schránke pristála správa o havárii vodovodného potrubia a prekážke na strane zamestnávateľa do konca týždňa, bolo mi jasné, že takúto šancu nesmiem premrhať na rodnej hrude. Žiaľ, táto informácia ma zasiahla nepripraveného, preto odchod ešte dnes nepripadal do úvahy .Voľba destinácie ale nemala dlhé trvanie, v Srbsku aj Bosne som bol pred mesiacom, na západ sa mi nechcelo, tak zostávalo už iba Rumunsko.
26.5.2022
Ráno som mal v pláne vyraziť skoro, ale dopadlo to ako vždy. Aspoň si to viem pred sebou ospravedlniť tým, že predsa treba počkať, kým sa Bratislava vyčistí od ranných zápch. Pred pol desiatou vybavím rošádu automobilov a batožiny a o trištvrte už brázdim Panónsku smer maďare. Prvú prestávku si dávam psychologicky až za Budapešťou, kde na OMV do seba hodím kávu a chatrný obed. Ďalšie dve hodiny sú tradičná diaľničná nuda, ktorej jediným spestrením je iránsky kamión a krátka detour po okreskách kvôli nehode.
Priebežným sledovaním kolón na hraniciach dospejem k tomu, že som viacmenej naklonený zísť z diaľnice na Nadlac I., ale počas tankovania na poslednej diaľničnej MOL to už na tomto vedľajšom prechode nevyzerá o nič priaznivejšie. Po 5 minútach od opustenia pumpy sa dozvedám, že dnes som tankoval lacné orbánovské palivo naposledy, od zajtra Maďari dovolia tankovať za zastropované ceny len domácim. Šach mat. Pred hranicou poľutujem niekoľkokilometrovú kolónu kamiónov a zaradím sa do tej “mojej” pre obyčajné osobáky.
Tu to celkom odsýpa, aj keď na prvý pohľad to môže vyzerať inak. Aj na druhý, ktorým je pohľad na hodinky. Podľa tých som na hranici strávil hodinu a pol, trik je však v tom, že Rumuni sú už +1, netreba sa nechať zmiasť. Po diaľnici si to strihnem popri Arade a Timişoare (Temešvári pre lingvistických nazis) až k dedine Margina, kde táto autostráda zatiaľ končí. O 15 minút si spravím pitoreskný pitstop v dedinke Coșevița, kde ma zláka ceduľka fastfood, niečo malé by som predsa len zvládol. Ukáže sa však, že tento pidi billboard bol naposledy aktuálny možno tak 10 rokov dozadu.
Z dediny zídem dole kopcom, kde sa opäť napájam na diaľnicu, po ktorej to potiahnem až do mesta Deva, ktoré má peknú dominantu v podobe pevnosti z 13. storočia na kopci nad mestom. Čo som si tak narýchlo zistil, najkrajší výhľad zohľadňujúc súčasnú pozíciu slnka by mal byť niekde z kopca na miestnym cintorínom. Žiaľ toto mi napadlo zisťovať až po mojom odjazde miesto, ktoré som si na mape označil, ma akurát tak pomedzi rodinné domy navedie do prudkého kopca na vyhliadku na mesto.
Ale nie na vyhliadku na samotný vulkanický kopec s pevnosťou na vrchole. Nič teda, vraciam sa dole do mesta a auto parkujem pri cintoríne, na ktorý sa vyberám už po svojich. Až tu pochopím, že som to s tým výhľadom zbytočne prekombinovával a miesto, odkiaľ je pekne vidieť pevnosť spolu s vežou starého pravoslávneho kostola je priamo tu, na vrchnom okraji cintorína.
Z miesta večného odpočinku sa vraciam k autu a do GPS nastavujem súradnice môjho dnešného odpočinku, za ktoré som si zvolil mesto Hunedoara. Posledných 20 kilometrov smerom na juh doklepem so slnkom o závod, nemám teda ani čas pokochať sa industriálnou scenériou, ktorú mi vľavo poskytuje oceliareň patriaca pod krídla korporácie ArcelorMittal. Mojim cieľom je stihnúť vidieť hrad Hunedoara (resp. Korvínov hrad nebo Hunyadiho hrad, podľa toho ako národnostne militantný ste), ktorý niektoré plátky zaraďujú na nestály zoznam Siedmych divov Rumunska. Slnko by malo definitívne zapadnúť za horizont o deviatej, tak ešte stíham rýchly stop v Lidli po pivečko a raňajky a padám za volant. Túto goticko-renesančnú stavbu dosahujem 20 minút pred deviatou a mám teda ešte manévrovací priestor odfotiť si ho za svetla, aj keď teda zlatú hodinku som už prepásol vďaka kopcom tiahnucim sa na západe.
O hrade sa tu nebudem rozpisovať, všetko je pekne spísané na Wikipédii. Môj nesmelý plán rátal s tým, že mašinu nechám rovno tu na tomto malom placi tak pre dve autá s parádnym výhľadom a tu sa vyspím.
Prvým problémom je, že miesto nie je ani zďaleka rovné a druhým, že tu stále niekto prichádza a odchádza. Nakopnem motor, že teda pozriem ešte nejaké alternatívy. Spustím sa dole kopcom, tu spravím 180 stupňovú otočku a keď chcem zaradiť dvojku páka je zrazu úplne voľná a mám problém dať tam vôbec rýchlosť. Nejakým spôsobom sa mi tam ešte dvojku podarí dostať, vyštverám sa späť na kopec na rovnaké miesto, ktoré som snáď pred minútou opustil a už počas jazdy je mi jasné, čo sa presne stalo. Staršie modely T4 majú tak úžasne nemecky vyriešené uloženie radiacej páky, že v každom modeli, ktorý je týmto riešením vybavený, raz príde k jeho zlyhaniu. Tento problém je známy a je ho plný YouTube. A keďže som za posledné dva roky zvýšil svoj automobilovo autistický level o niekoľko úrovní, o j tejto hrozbe som vedel a dokonca mám v kastlíku aj náhradnú sadu. V skratke ide o to, že radiaca páka je zakončená železnou tyčou v tvare T, ktorá má na oboch koncoch plastovú guľu. Tá vľavo sa pohybuje vnútri plastového valca, tá vpravo je umiestnená medzi dvoma oceľovými plátmi a drží koniec T tyče v strede. A táto sa mi jednoducho po 27 rokoch rozpadla.
A keďže ani tá vľavo nebola vnútri plastového valca ako by mala byť ale na voľno, celá T tyč sa vysunula a voľne pláva v priestore. Tento problém sa dá našťastie dočasne vyriešiť obyčajnými sťahovacími páskami, čo som aj spravil. Auto som potom stiahol dole a zaparkoval ho na dnešnú noc v opustenej ulici, kde mi po polhodine prišiel robiť spoločnosť ďalší camper, ktorý to odstavil o 50 metrov ďalej. Ako som tak večeral zdravú a výdatnú večeru v podobe šalátu s rohlíkmi nedalo mi to a začal som sa do toho babrať, čo som samozrejme nemal robiť.
Tak som tie pásky odstrihol, demontoval vrchný plát, že tam teda dám novú guličku a všetko bude fixnuté za 5 minút. Problém bol ten, že tá nová gulička bola vyrobená z tak tvrdého plastu, že ani po hodine snaženia, som ju tam nedokázal nasunúť. Ale to ešte nebolo to najhoršie. Ako som sa snažil ju tam silou natlačiť, zrazu som len počul syčanie vzduchu. Áno, šikovný Romko zlomil podtlakový plastový ventil na vákuovej hadici. No tak to už je úplne v riti. Ako posledný výstrel do tmy som napísal do skupiny T4 ever!! Na FB, ktorá je síce primárne obsadená britskými členmi, ale nájdu sa tam aj majitelia a fanúšikovia T4 z celého sveta. No teda som tam napísal aké mám probémy s tým, či tam náhodou nie je niekto z okolí, alebo nepozná niekoho z okolia. Dám si teda aspoň pivo a celý špinavý a dolepený od špiny z motora (ktorá sa ani za boha nedá umyť a to mám so sebou izopropanol) idem s rastúcou depresiou radšej spať.