Keď som minulý rok opäť nabehol späť do vlaku veľkonočných výletov, ešte som netušil, ako veľmi sa otrasie letecký mikrosvet v Podunajskej nížine a jej blízkom okolí. Po prudkom zvýšení taxy na viedenskom letisku na 12€ prišlo bratislavské letisko k desiatkam nových liniek doslova cez noc a ako slepé kura k zrnu. Medzi mnohými inými sa na leteckej mape z BTS opäť objavil aj Berlín, namiesto Ryanairu však tentokrát v ponuke Wizziaru a namiesto dnes už nebohého letiska Schönefeld priamo na medzičasom dokončený a sprevádzkovaný Brandenburg. Odletové časy síce mierne diskomfortné, ale za tých pár eur človek prežije všetko. Slovo dalo slovo, kreditka pípla a stačilo už len počkať na veľkonočný 3. apríl.
3.4.2026
Rozlietané BTS o sebe na ploche dáva vedieť početným zástupom mašín. O to smutnejšie však pôsobí aj po vyše troch mesiacoch otváracia doba salóniku, ktorá začína až o šiestej. O tom čase v niektoré dni už vedia odletieť aj 4 lety.
Malým zadosťučinením po supermarketových raňajkách, na ktoré bolo treba myslieť už včera je aspoň exit row, a.k.a sociálna business class.
Po slabej hodine letu pristávame (pre mňa premiérovo) na legenárnom letisku Berlin Brandenburg, ktoré sa podarilo dokončiť s “len” 9 ročným sklzom.
O tomto tragikomickom stavebnom príbehu, kde dokonca hrozili, že už kompletne dokončené letisko zrovnajú so zemou a začnú odznova sa venuje napr. článok na Wikipedii. Dlhé, bizarné a miestami zábavné čítanie.
Veľkou výhodou je železničné spojenie s mestom za ľudových 5€.
V našom prípade sa ešte na Hauptbahnhof potrebujeme presunúť na S-Bahn, to znamená vyviezť sa z najspodnejšieho poschodia na to najvrchnejšie.
Pôvodne som síce chcel bývať v okolí Alexanderplatz, ale veľkonočné ceny ma donútili zamieriť opačným smerom.
O štyri zastávky ďalej tak vystupujeme na Savignyplatz a vyberáme sa v ústrety chladného rána so zubatým slnkom.
SAAB 900 Convertible začal svoju životnú púť v USA, kde tento variant navrhol prezident spoločnosti Saab-Scania of America ako push na zvýšenie predaja. To čo sa pôvodne plánovalo iba ako obmedzená výrobná séria skončilo výbuchom objednávok po predstvení prototypu v rou 1984.
Pôvodne som hneď po vystúpení z vlaku plánoval raňajky v nejakej kaviarni, ale ukazuje sa, že ranný Charlottenburg je rovnaký ako Ondráš Machuľa, neprebudený.
V okolí Kurfürstendamm som teda čakal o trochu viac života a nie kaviarne, ktoré majú otváračku od deviatej.
Mením teda poradie ranných úkonov a raňajky preskakuje zbavenia sa batohov. Hotel máme už doslova na skok, ale na Lietzenburger Strasse ešte treba prekonať posledné prekážky v podobne celkom rozsiahlej rekonštrukcie inžinierských sietí.
Toto kreatívne číslovanie som si predtým v Berlíne nikdy nevšimol.
Fragmenty železobetónovej histórie sú roztrúsené po celom meste.
Po zbavení sa zbytočnej záťaže si konečne môžeme dopriať poctivé berlínske hipsterské raňajky.
Miata a boptnáčik.
Pohľad do minulosti na protestantský Pamätný kostol cisára Viliama (Kaiser-Wilhelm-Gedächtniskirche). V noci 23. novembra 1943 bol zasiahnutý spojeneckým bombardovaním (hlavne britskou Royal Air Force), veža tak dnes meria už len 63 metrov z pôvodných 113
Stavba z roku 1955 a zároveň posledná dopravná riadiaca veža v celom Berlíne. Architektnicky je integrovaná do pavilónu, v ktorom sa nachádza kiosk, vstup na stanicu metra Kurfürstendamm a verejné toalety. Tieto veže poznáme aj z Československa, z detstva si pamätám napr. tú na Račianskom mýte. Pôvodne slúžila ako miesto na sedenie pre policajta,ktorý odtiaľto riadil semafory na križovatke. Idea bola, že mal manuálne upravovať svetlá podľa plynulosti premávky, čo sa aj vykonávalo do roku 1962, kedy bol systém semaforov automatizovaný.
Po vojne bol postavený nový kostol, jeho veža (vprav) je momentálne pod lešením a vľavo vidno kúsok osemuholníkovej siene, kam sa práve teraz nedostaneme, lebo prebieha veľkonočná omša.
Človek by si povedal, že toto si všimne aj slepý, ale neprejdú ani dve minúty a tetka predo mnou do toho zakopne. Komu niet rady, tomu niet pomoci.
Síce slnečno, ale sviežo.
Na tomto mieste kedysi stálo významné kino Ufa-Palast am Zoo otvorené bolo v roku 1919. Desať rokov bolo najväčším kinom v celom Nemecku a a jedným z hlavných miest filmových premiér v krajine. V novembri 1943 bolo zničené počas bombardovania Berlína v druhej svetovej vojne a v roku 1957 ju nahradila budova súčasného kina Zoo Palast.
Z niekdajšieho Západného Berlína sa presúvame do niekdajšieho Východného Berlína, rovno pod ikonickú Fernsehturm, symbol komunistickej moci.
Alexanderplatz – centrum Východného Berlína a dodnes vraj najnavštevovanejšia oblasť celého mesta.
Rovnomenná vlaková stanica tu stojí už od roku 1882.
Ak ste sa nikdy nezamysleli nad tým, prečo sa námestia volá, ako sa volá, tak vedzte, že to má pôvod v návšteve ruského cára Alexander I. 25. októbra 1805, pri príležitosti ktorej kráľ Fridrich Viliam III. 2. novembra nariadil premenovanie námestia na Alexanderplatz.
Nemenej známou atrakciou sú “Svetové hodiny”. Ich návrh a realizácia si vyžadovala viac ako 120 inžinierov a ďalších odborníkov vrátane sochára Hansa-Joachima Kunscha. V 1997, počas nevyhnutnej opravy mechanizmu, boli hodiny aktualizované v dôsledku zjednotenia Nemecka a konca studenej vojny. Aktualizovali sa mestá, ktoré boli premenované alebo ktorých časové pásma sa zmenili: Napríklad Leningrad bol zmenený na Petrohrad a Alma-Ata na Almaty, zatiaľ čo Kyjev bol presunutý z moskovského času na východoeurópsky. K hodinám bolo pridaných aj dvadsať miest, ktoré NDR z politických dôvodov vynechala, ako napríklad Tel Aviv, Kapské Mesto, či Soul.
Bývalý Hotel Stadt Berlin, dnes Park Inn, spolu s televíznou vežou dominanta tohto námestia a druhá najvyššia budova v Berlíne. Na ploche cca 25×50 metrov a pri jej výške 125 metrov nachádza cez 1000 izieb.
Stanica metra na Alexanderplatz je zároveň prestupnou stanicou troch liniek metra – U2,U5 a U8. Posledná menovaná bola počas rozdelenia Berlína, teda od 13. augusta 1961 až do 1. júla 1990 stanicou duchov, teda stanicou, cez ktorú súpravy bez zastavovania prechádzali. Linka U8 bola totiž západoberlínskou linkou a popod východný mala dovolené len prechádzať. Na uzavretých staniciach boli nainštalované ploty z ostnatého drôtu, vchody boli zamurované a schodiská boli utesnené betónovými doskami. Do obslužných kabínok nástupišťa s oknami boli zabudované policajné stanice, z ktorých bolo možné monitorovať celú oblasť nástupišťa.
Turistický autobus a v pozadí Das Haus des Berliner Verlages, dnes už pamiatkovo chránená budova postavená v rokoch 1970 až 1973 v štýle socialistického modernizmu s voľne stojacim, preskleným požiarnym schodiskom.
127 metrov dlhá mozaika obklopuje celý Dom učiteľov, ktorý navrhol “hviezdny architekt NDR” Hermann Henselmann. Toto dielo Waltera Womack s názvom „Náš život“ nesie spoločenské a politické posolstvá a je tvorené viac ako 800 000 mozaikovými kameňmi.
Závan minulosti.
W124, nezničiteľný západonemecký stroj na Karl Marx Allee, hlavnom východonemeckom bulvári.
Paneláky zo 60tych rokov vyzerajú s trochou lásky dobre dodnes.
My však máme namierené kďalšiemu architektonickému klenotu zo 60tych rokov – Kinu International.
Kino pochádza z rysovacej dosky Josefa Kaisera, ktorý navrhol aj reštauráciu/café Moskau na druhej strane ulice.
Fasáda horného poschodia je obložená obrovským oknom – prerušovaným len súčasným filmovým plagátom, ktorý je vraj dodnes ručne maľovaný. To je tá voľná plocha, kde momentálne žiaden nie je. Sklenenou fasádou chcel Kaiser zdôrazniť dôležitosť kina ako dňa otvorených dverí pre každého. Každý by sa mal cítiť vítaný.
Lístok stojí 13,50€.
Vstupná hala je pôsobivá.
A je tu aj niečo, s čím sa dnes už absolútne nepočíta – šatňa.
Klenotom je okrem samotnej sály aj zreštaurovaná kaviareň (dokončená len minulý rok). Len obsluha by na sebe mohla popracovať a namiesto hĺbavého čítania knižiek si viac všímať zákazníkov.
Hlavne pre cene 4€ za deci vína.
Šípim híkajúcich západných turistov.
Orwell vibes.
Nevydalo.
Tradičný nemecký obed.
Legendárne ružové berlínske potrubia sú súčasťou rozsiahleho “dočasného” systému podobného kanalizácii, ktorý sa používa na odčerpávanie podzemnej vody zo stavenísk, čím sa zabraňuje ich zaplaveniu, keďže veľká časť Berlína je postavená na močariskách.
Ten charakteristický zvuk dvojvalca počujem až sem.
Pravdou však je, že potrubia pomaly miznú.
“It happened in November” – Kani Alavi
“Faces” – Thierry Noir
Automobilové intermezzo – Nissan Skyline GT-R (R34)
“Hommage à la jeune génération” – Thierry Noir
“East Side Gallery” je vonkajšia galéria na najdlhšie zachovanom úseku (1316 m) Berlínskeho múru, ktorú na jar roku 1990 ponamaľovalo 118 umelcov z 21 krajín. Väčšina dnešných malieb sú už iba repliky z roku 2009.
“Diálogos” – Michail Serebrjakov
No a nakoniec tá najznámejšia – “My God, Help Me to Survive This Deadly Love”, tiež nazývaná aj “Bratský bozk” – mural zobrazuje Leonida Brežneva a Ericha Honeckera v socialistickom bratskom bozku a reprodukuje fotografiu zhotovenú v roku 1979 počas osláv 30. výročia založenia Nemeckej demokratickej republiky
Cmuk.
Turistický oddych s výhľadom na Oberbaumský most (Oberbaumbrücke), ktorý spája Friedrichshain a Kreuzberg, bývalé mestské časti rozdelené múrom, a stal sa dôležitým symbolom jednoty Berlína.
Typické zákutie západoeurópskeho veľkomesta.
Pripravený do Berghainu.
Entspannen.
Dve veže boli a sú len čisto kozmetické a slúžili ako pripomienka toho, že toto miesto bolo kedysi riečnou bránou Berlína.
Keď bol v roku 1961 postavený Berlínsky múr, most sa stal súčasťou hranice Východného Berlína so Západným. Keďže hranica na pobreží Kreuzbergu viedla pozdĺž Sprévy, niekoľko detí z tejto štvrte sa pri moste utopilo, pretože záchranári zo západnej strany sa k nim nemohli dostať a z východnej strany to bolo zakázané. V reakcii na to bola 29. októbra 1975 podpísaná dohoda o záchranných operáciách v prípade nehôd.
Stanica metra Warschauer Straße je ďalšou z betí Berlínskeho múru. Kvôli jeho výstavbe ju v roku 1961 zavreli a znovuotvorenia sa dočkala až po dlhých 34 rokoch.
Tu nás dobieha poobedný útlm a keďže Warschauer Straße obsluhuje aj S-Bahn, ktorý nás dopraví bez prestupu do hotela, o ďalšom smere je rozhodnuté.
Asi účastník relácie Vtipnejší vyhráva. Len 30 rokov po funuse.
Vďaka VIP členstvu v sieti Radisson, ktoré som sa rozhodol prvýkrát využiť na sklonku svojej platnosti, dostávame v Hoteli Park Plaza upgrade zo štandardnej na Superior Room, j keď popravde okrem toho stolíka so stoličkou tam nejaký veľký rozdiel na fotkách nevidím.
Ručne písané venovanie v každom prípade poteší!
Aj takáto “pozornosť podniku”. Vedel by som si nato zvyknúť, nehovorím, že nie.
Po koláčiku nás úplne vyplo, večerné znovuobjavovanie metropoly po dlhých rokoch sa tak scvrkáva na prechádzku do blízkej reštaurácie.
Neviem prečo ma tie verejné práčovne tak fasicnujú. Asi preto, že som nato ako decko kukal maximálne tak na televíznej obrazovke.
Kebab na obed stačil, na večeru by to chcelo niečo ľahšie.
Pho Bo je je ideálne.
Na interiéri si niekto dal záležať.
Celý ja.
Ďalší nesplnený sen.
Vizuálne príjemný vchod.
A pohľadom na túto dvojicu “ťažných koní” spred prechodu do nového milénia sa na dnes lúčim. Dobrú noc.