Keď mi v júli prišiel reminder o tom, že mi o pár dní končí discount klub, prebudil som sa z letnej letargie a v rámci párhodinového okna kúpil 7 leteniek na september. V tej chvíli som si samozrejme neuvedomoval, že ísť po mesiaci v zahraničí pomaly 4 víkendy po sebe preč asi nebude ten najrozumnejší nápad, ale tak čo sa dá robiť, žijeme len raz. Prvý zo série výletov, ktoré by zlé jazyky nazvali ako “úplne zbytočné”, ma čaká hneď prvý víkend po návrate.
Obskúrne letisko pri Balatone v maďarskom Hevíze si priam pýtalo návštevu. S cenovkou 9.99€ sa samozrejme nedalo odolať. Lieta sa odtiaľto do jedinej destinácie a tou je nemecký Dortmund. Nič nereálne, Ryanair tam z Viedne lieta 7 dní v týždni, len cena sa mi nejak nepozdávala, tak som to nechal tak.
Ešte v stredu tri dni pred odletom som si myslel, že nikam nejdem. Letenka z Viedne do Dortmundu, ktorú som si “zabudol kúpiť”, sa medzičasom vyšplhala na nejakých 80 euro a to mi už zato nestálo. Aké prekvapenie ma potom čakalo, keď som sa cestou z práce pozrel do Google kalendára a zistil, že ja tú letenku vlastne už dva mesiace kúpenú mám. Nič sa nedá robiť, z oddychového víkendu tak nakoniec bude presný opak.
10.9.2022
V slnečné sobotné ráno sa tak Boltom odveziem na Nivy, na svoju premiérovú cestu autobusom z tohto zbytočného obchodného centra. O hodinku neskôr sa po takmer polročnej pauze ocitám na viedenskom letisku, kde na autopilota idem z korona čias naučený na D gates, kde mi automatická brána hneď ukáže červené svetlo.
To nie je od marca jediná zmena, druhou je komplet nový salónik, na ktorý síce nemám veľa času, ale jeho návštevu si predsa nemôžem nechať ujsť. Po výdatnom obede, silnej káve a obligátnom koňačiku už šprintujem na gate na úplnom konci terminálu, kde prichádzame medzi poslednými. Zo salónika sa odchádza v momente ako na monitore zasvieti last call a nie ako niektorí vystresovaní hekeri hneď po oznámení gate open 😉
Nudný let mi spríjemní akurát Lavazza a krátko po druhej sa už predierame mrakmi ponad industriálne srdce ekonomického motora EU. Zaujímavosťou dortmundského letiska je, že lietadlá pred terminálom neparkujú nose-in ako sa zvykne, ale opačne, teda push back traktory, ktoré zvyčajne vytláčajú lietadlá od stojánky, ich tu po prílete parkujú. Z terminálu si to namierim na Nordstraße a Wilhelmstraße do jediného ubytka v širokom okolí – Ibisu Budget.
Ranný let o ôsmej nedáva príliš priestor na manévrovanie a to posledné čo chcem je vstávať skôr ako musím a stresovať sa, či stihnem vlakom prísť na načas. Takto pekne po kilometrovej prechádzke prichádzam do hotela, kde zmätená recepčná nevie nájsť moju rezerváciu, ale našťastie to skončí dobre. Namiesto kľúča dostávam len 6 miestny kód a v typicky asketickej izbe tohto francúzskeho reťazca si zložím veci a dám rýchlu sprchu.
Predpoveď počasie na dnes nie je zrovna ideálna, ale sľubovaný dážď zatiaľ neprišiel, to je dobre. Z hotela sa vyberiem smerom na vlakovú stanicu mestečka Holzwickede, cestou sa však ešte zastavím v McDonalde na nerozlučné combo Cheeseburger & Chickenburger, ktoré do seba nasúkam počas chôdze, grafikon nepustí. Cestou začína jemne popŕchať a po príchode na stanicu už regulérne prší. Navyše ma moja fastfoodova zastávka stála stihnutie vlaku, tak mi nezostáva nič iné, ako tu teraz čakať pol hodinu na ďalší. V automate vybavím lístok do mesta s ľubozvučným menom Wuppertal – cieľa a highlightu dnešného dňa a schovám sa pod prístrešok tejto akože stanice, v realite obyčajnej zastávky. Vlak prichádza takmer načas a som rád, že sa mi podarí vôbec nájsť voľné miesto. 50 minútový presun využijem na vytiahnutie powerbanky a doplnenie energiu do mobilu, ktorý na tomto výlete plní všetky funkcie, od platieb, cez navigáciu až po fotky.
Priemyselný Wuppertal, ktorý sa so svojimi 350 tisícmi obyvateľov vtesnal medzi Bochum a Bielefeld, ma víta zatiahnutou oblohou. Na prvé zdanie by hádam nikto takýto populačný objem nečakal, mesto má aj napriek predstaničnému námestiu, ktoré tvorí jeho centrum, značne dedinský ráz a nie je sa čomu čudovať. Samo o sebe vzniklo až v roku 1929 spojením 7 obcí do jednotného územného celku, nie je to teda typické mesto, ktoré sa dekády rozširuje von smerom od centra.
Hlavným ťahákom a dôvodom mojej návštevy je však lokálna závesná železnica / visutá dráha, ktorá je najstaršou na celom svete a jedinou v Nemecku. Einschienige Hängebahn System Eugen Langen („Jednokoľajová visutá dráha systému Eugen Langen“), skrátene Schwebebahn je tu v prevádzke už od roku 1901 a za jej vznikom stojí to, že vtedajšie územie dnešného Wuppertalu prešlo veľmi rýchlou industrializáciou a v malom údolí okolo rieky Wupper už jednoducho nezostalo miesto na žiadne iné riešenie. Za 121 rokov existencie samozrejme prešla niekoľkými modernizáciami a v dnešnej podobe má 13,3 km a 20 staníc, ktoré sú od seba vzdialené v priemere 700 metrov.
Nejakú chvíľu strávim pod prechádzajúcimi vláčikmi a keď mám konečne dosť fotiek môžem sa vybrať do kompaktného centra. Predierajúc sa okolo rôznych pochybných existencií sa neraz pristihnem povedať si “zlatá stredná Európa”. Koniec pešej zóny je ohraničený radnicou v Eberfelde z roku 1900, ktorej šéfovanie však trvalo len do spomínaného roku 1929, kedy štafetu hlavnej radnice celého novo sformovaného Wuppertalu prebrala o niečo mladšia a hlavne priestorovo väčšia radnica v Barmene. Tá odvtedy stihla počas vojny do základov vyhorieť a dnešnú podobu nadobudla až v roku 1958. Dôvod prečo to spomínam je, že ani počas tých niekoľkých rokov sa radnica do Eberfeldu už nevrátila a radšej radnicu dočasne umiestnili do budovy dnešného policajného riaditeľstva. Nemecká logika.
No ale dosť historického okienka. K plnej spokojnosti mi chýba sa ešte zaveseným vláčikom aj previezť. Uličkami sa teda vyberiem smerom na východ a po niekoľkých minútach prichádzam k stanici s jednoduchým menom Kluse. Predtým niesla krásne meno Schauspielhaus podľa neďalekého divadla, ktoré je však od roku 2013 pre nevyhovujúci stav zatvorené a nejak sa v rozpočte mesta nenašli peniaze na jeho opravu. Bolo by teda nelogické volať zastávku podľa divadla, ak tam žiadne nie je, že áno.
V automate za 1,80€ vybavím lístok a onedlho už nasadám do španielskeho vlaku GTW 15. Scénickú jazdu ponad rieku si užijem 3 zastávky a na Robert-Daum-Platz dávam vláčiku zbohom. Práve blízko tejto stanice sa 12. apríla 1999 odohrala jediná nehoda so smrteľnými následkami a aj tá išla na vrub robotníkom pracujúcim predchádzajúci večer na trati.
Odtiaľto si to namierim po svojich späť do centra, kde jedinou zaujímavosťou, ktorú cestou uvidím je vstup do stanice Ohligsmühle. Pár minút nato ma v centre zastihne lejak, čo je neklamný znak, že je najvyšší čas pobrať sa “domov”. 9 eurový lístok na mesiac na všetkú verejnú dopravu v Nemecku skončil už v auguste, tak mi nezostáva nič iné, ako si v automate za ďalších ľudových 13€ kúpiť spiatočný lístok do Holzwickede.
Až vo vlaku mi dopne, že som sa vo Wuppertale vlastne mohol najesť, ale našťastie som cestou na stanicu videl v “dedine” zopár reštaurácií a 20 minút po vystúpení z vlaku už sedím v gréckom Akropolis Grille. Milovníci bratwurstu a pšeničného piva odpustia. Masívnu grécku pizzu spratať ani s výdatnou pomocou retsiny nedokážem a o pol desiatej sa popri odparkovaných Mercedesoch W201 odgúľam na hotel. Dobrú noc.
