Keď Wizz otvoril linku z Viedne do Jerevanu, vedel som, že je iba otázkou času kedy ju využijem. V Arménsku som bol naposledy pred viac ako 11. rokmi, kedy som sa tam po dvoch týždňoch dohrkotal po zemi zo Sofie. Vtedy som ešte Kaukaz vnímal ako ťažkú exotiku, ktorá je neuveriteľne vzdialená od domova a vtedajší trojhodinový časový posun ma v tom len utvrdzoval. Časy sa vďaka lowcostom zmenili a dnes už si tak človek za pár šušňov doletí do Arménska na predĺžený víkend. Ja nie som výnimkou.
20.10.2021
Neviem prečo som roky žil v tom, že v práci je nemožné zobrať si pol dňa dovolenky, v každom prípade som sa takto pripravil o niekoľko dní. Neskoro už plakať nad rozliatym mliekom a aspoň takto na sklonku roka 2021 túto kolosálnu chybu naprávam. Pár minút pred dvanástou sa odpípavam a cestou pod nový most si v duchu kontrolujem, či mám naozaj všetko potrebné. Len v neďelu som sa vrátil z Ukrajiny, to už sa mi nechcelo nič, v pondelok pekne do práce, v utorok sa pobaliť a zas dopreč. Tak či tak je to už teraz jedno, podstatné je, že mám pas, kreditku a vodičák. Nemám však žiadnu hotovosť, čo oľutujem pri čakaní na autobus, ktoré by som si rád skrátil – ako hovoria západní bratia – malým zrzkem s čepicí. Namiesto toho, si ešte aj zabudnem zobrať vodu pri nastupovaní do autobusu.
Aspoň teda žiadne zdržanie na hranici ani na diaľnici a pred pol druhou už obedujem v salóniku. Pred odletom ešte kopnem pár deci vína a presúvam sa na úplne posledný gejt G36, pri ktorom pobehuje zmätená štvorica američanov v jeseni života kričiac “we are in completely wrong area!”. Nechcel by som. Exit row sa mi tentokrát vyhekovať bohužiaľ nepodarilo, ale aspoň teda nemám stred, to by pri tomto plne obsadenom lete bolo viac ako nepríjemné. Po 10 minútach solídneho frotérizmu v tuneli sa konečne prepracovávam do lietadla, kde som vôbec rád, že nájdem v bine miesto pre môj ruksak. Load factor 100%, ale aspoň teda celkom príjemný seat pitch, čakal som horšie.
Akty X mi opäť pocitovo skrátia vyše trojhodinový let na akceptovateľnú mieru a vďaka tomu, že sedím v štvrtom rade, sa dostávam von medzi prvými. Žiadne autobusy sa nekonajú, čo má v mojom prípade ďalší pozitívny dopad – na pasovke som rovnako medzi prvými a ani sa nenazdám a po dekáde oficiálne opäť vstupujem na arménsku svätú zem. Pri bagáži prehodím SIM od Antona, ktorá sa hneď chytí a rovno volám Yandex. O pár minút ma už vyzdvihuje Hakob na najkrajšej C-klasse.
Z obdivovania nemeckého umu prvej polovice 90tych rokov ma vytrhne notifikácia z Yandexu, že nebudem platiť kartou, ale prehodilo ma to automaticky na keš. Veľmi milé zistenie, obzvlášť, keď som ho nevyťahoval, veď predsa “taxi zaplatím kartou”. No nič, Hakobovi hneď ozrejmím, že sa cestou musíme zastaviť pri bankomate s čím nie je žiadny problém. Na druhý pokus sa nám podarí nájsť fungujúci kus, kde rovno vyberám 50 litrov a vo svojej finálnej destinácii platím dohodnuté dva. Hneď za rohom lokalizujem honosne sa volajúci Elysium Gallery Boutique Hotel a po pár fotkách Moskviču 412 si to namierim na presklenú recepciu. Tu ma veľmi rýchlo vypoklonkujú do vedľajšieho baráku, ktorý už pôsobí o dosť ošuntelejším dojmom a izbu dostávam na prízemí s exkluzívnym výhľadom na betónovú stenu. Potom som chvíľu zmätený, keď za závesom nenájdem sprchu ale WC, ale aj to sa rýchlo vyrieši a dokonca som z tohto efektívneho využitia priestoru užasnutý.
Na izbe len zhodím veci a idem niekde rýchlo splašiť večeru. Dvojhodinový časový posun zapríčínil, že už je po ôsmej večer a ráno mi treba vstávať kvôli autu. Na reštaurácie teda nie je čas a hlad zaženiem hneď za rohom v latentne hipsterskej shawarmárni M’EAT.
Po jedle ešte rýchlo nakuknem na hlavnú pešiu promenádu, ktorá sa pri mojej poslednej návšteve iba budovala a namierim si to do supermarketu. Tu zoberiem jeden Jermuk a niečo, čo sa tvári ako koňak, ale bližší pohľad prezradí, že je to skôr len nejaký destilát a ako zistím neskôr, aj nevalnej kvality. Našťastie sa mi podarí zaspať v celkom akceptovateľnom čase aj bez toho, aby som to dopil celé.
