S mojim dlhoročným kamarátom Petrom sme sa na posledný spoločný výlet do zahraničia zmohli pred dlhými 10 rokmi. Ako to často v živote býva, dospelí ľudia mávajú kalendáre nabité a voľného času málo, niekoľko pokusov tak už muselo byť skrečovaných. Letenky sú však mocný pán a aj vďaka nim nám to konečne vyšlo.
12.6.2026
5:43 je čas, kedy ešte zvyčajne spím, dnes však nie.
K novému bratislavskému salóniku som zatiaľ veľa teplých slov nemal, ale je príjemné vidieť, že postupne sa to tu zlepšuje a pri každej mojej ďalšej návšteve ma prekvapí nový mobiliár.
Legendárna križovatka D1/D4, ktorá by mala byť v najbližších dňoch konečne hotová.
Na Modline som bol iba raz a bolo to už pekne dávno. Na tieto chodníkové križovatky, kde sa “miešajú” odletoví a príletoví pasažieri som už aj zabudol.
Piatok ráno v hlavnom meste.
V hoteli sa zbavujeme batožiny a naľahko vyrážame do mesta. Našiím prvotným cieľom je vybaviť niekde raňajky, ale čerešne po 4,70€ za kilo to nebudú.
Chrbtová kosť varšavského električkového systému. Vľavo Konstal 105Na z rovnomenného poľského mesta, ktorá vo svojej prvej verzii existuje od roku 1971 a vpravo rovnako domáca produkcia reprezentovaná modelom Pesa Swing z mesta Bydgoszcz, ktorá sa vyrába od roku 2009. Tieto dva stroje reprezentujú 71% zastúpenie v rámci všetkých 13 modelov, ktoré brázdia koľaje hlavného mesta.
Po zapiekanku štýlovo.
Budova hlavnej stanice z polovice 70rych rokov bola v dobe otvorenia veľmi inovatívnym počinom. Obsahovala také vychytávky, ako automatické dvere, eskalátory a každé nástupište vybavené WC, verejnými telefónmi a presklenými čakárňami s televízormi a ústredným kúrením. Stanica bola jednou z mála verejných budov vo Varšave, ktoré utrpeli technickú poruchu v dôsledku Y2K, kedy bola 1. januára 2000 na cca na 24 hodín vypnutá tabuľa s odchodmi vlakov,
V skutočnosti to nebolo také osamelé, ako to vyzerá.
Nenávidený, zatracovaný, ale aj oslavovaný a obdivovaný. Palác kultúry a vedy k Varšave však patrí.
Symbol transformácie, luxusu a okna do sveta v sivej krajine neskorej komunistickej éry. Bývalý hotel Marriott, oficiálne známy ako LIM Center, je viac než len mrakodrap – je to vertikálna kronika poľských dejín za posledné desaťročia. Hoci ikonický nápis z jeho fasády zmizol v roku 2024, budova zostáva jednou z najvýraznejších architektonických pamiatok hlavného mesta. Od roku 2024 tu sídli Warsaw Presidential Hotel., ktorý bol inšpirovaný skutočnosťou, že v hoteli sa počas jeho histórie ubytovalo mnoho hláv štátov ako obaja Bushovci, Clinton, Obama či Biden.
Prekvapivo dobré hipsterské raňajky.
Nie je nad to schrupnúť si.
Bar Studio v rovnomennom divadle z 50tych rokov.
Architektonické kontrasty.
Závan 90tych rokov.
Saská záhrada priamo v centre je najstarším verejným parkom v celom meste. Keď ju v roku 1727 otvorili pre verejnosť, bol to jeden z prvých verejne prístupných parkov na celom svete. Túto bielu fontánu navrhol v roku 1855 Henryk Marconi ako súčasť prvého kanalizačného a filtračného systému mesta.
Čestná stráž pri Hrobe neznámeho vojaka, čo je pamätník venovaný všetkým neznámym vojakom, ktorí položili svoje životy za Poľsko.
Nachádza sa v jedinej zachovanbej časti Saského paláca, ktorý na tomto mieste stál až do konca roku 1944, kedy ho zničili Nemci ako súčasť ich plánovaného zničenia Varšavy.
O pár metrov sa pre zmenu nachádza pamätník pripomínajúci tragédiu nie tak dávnu,. 10. apríla 2010 sa neďaleko Smolensku v Rusku zrútil poľský vládny špeciál s prezidentom, niekoľkými vysokými vojenskými dôstojníkmi vrátane hlavného veliteľa armády vládnymi úradníkmi a mnohými ďalšími osobnosťami poľského politického, vedeckého a vojenského života.
Na pamiatku obetí tejto tragédie tu od roku 2018 stojí masívny, čiernou žulou obložený pamätník od soichára Jerzyho Kalinu, ktorý tvarom pripomína horizontálny stabilizátor lietadla.
Úplne centrum mesta je už doslova na skok, stačí len prejsť skrz parkovisko plné opulentných SUV a sme na ulici jednej z najznámejších ulíc v meste – Krakowskie Przedmieście.
Kde to má na niektorých miestach pomaly až taký “parížsky vibe”.
Pohľad na zastávky Stare Miasto 02, ktoré – aj keď to na prvý pohľad nevyzerá – sú tzv. “viedenského typu “, t.j. vozovka je zdvihnutá na úroveň chodníka.
V tejto chvíli je však dôležitejšie ukojiť hladné naše hladné bruchá, na čo nám dobre poslúžila Gospoda Kwiaty Polskie.
Žurek je v Poľsku moja povinná jazda.
Varšaqvský bonviván.
Rynek Starego Miasta. V rámci všeobecného vzdelania by sme to síce mali všetci vedieť, ale ako sa hovorí, opakovanie je matkou múdrosti. Väčšina budov na varšavskom Starom meste bola počas druhej svetovej vojny, najmä po Varšavskom povstaní v roku 1944, zničená takmer na nepoznanie a po vojne nanovo zrekonštruovaná. Domy okolo námestia boli obnovené najmä na prelome 40. a 50. rokov tak, aby sa čo najviac priblížili svojej historickej podobe.
Čistota pol života!
Nowy Świat je jednou z hlavných historických tepien, obsypanou reštauráciami pochybnej kvality s obrázkovými menu.
Povojnová moidernistická budova stanice Warszawa Powiśle. Tento tvar umožňoval optimálne osvetlenie interiérov priamym a odrazeným denným svetlom a v streche tiež vytváral prirodzený odkvap.
Panelák na ulici Smolna 8 je asi najznámejším predstaviteľom brutalizmu v meste. Jeho výstavba trvala dlhých 12 rokov a pôvodne bol zamýšľaný ako hotel pre poľských občanov žijúcich v zahraničí. Od toho sa však veľmi rýchlo upustilo vďaka chronickému nedostatku bytov. Kvôli previsnutej streche si vyslúžil prezývku kladivo.
Nástupištia stanice s charakteristickým tvarom striešky pripomínajúcim oceľové „X“ nad železničnými koľajnicami, boli navrhnuté tak, aby kontrastovali s blízkymi historickými budovami Poniatowského viaduktu.
Schodisko s patinou.
Bývalá pokladnica, ktorá od roku 20098 slúži ako bar, ktorý sa postupom času stal jedným z najobľúbenejších v celom meste.
Veľmi príjemná rekonštrukcia.
Aj hip záchody.
Po pár pivečkách sa vraciame na hotel konečne sa ubytovať. Status mi končí v lete 2026 a bude mi teda chýbať.
Aj vďaka nemu totiž dostávame upgrade na apartmán na poschodí dedikovanom len pre držiteľov VIP statusu.
Výhľad môže byť.
Po krátkom oddychu sa opäť ozýva volanie hladu a vyrážame do ulíc. Cestou si tentokrát skrátime autobusom.
Odfoťte nás s autobusom.
Rekonštrukčné reflexie.
Pred naozaj výdatným lejakom sa vďakabohu skrývame na terase jednej z reštaurácii, žiaľbohu je to však terasa jednej z tých tourist trap prevádzok. Dážď ale neustáva, tak sme viacmenej nútení tomu dať šancu.
Táto večera ale bola gastronomickou katastrofou. Dlho sme čakali kým si nás niekto všimol, dlho sme čakali na jedlo a ešte som aj dostal niečo iné, než som si objedal. 2/10.
Po jedle sa púresúvame na druhý breh a chuť si ideme napraviť kultúrnym zážitkom v podobe koncertu darkwave & synthpop koncertu v klube Chmury. Ako za mlada.
Za vstup sa však nedá zaplatiť kartou, tak si ešte spravím príjemnú prechádzku k bankomatu.
Vybavení hotovosťou sa môžeme presunúť do komorného klubu, kde sa večer zakončí cover verziou It’s Not Good od Depeche Mode. Ako bonus dostávame cédečko a až keď som ho dostal do ruky uvedomil som si, ako neobvyklé médium to v roku 2026 je. Ešte pred pár rokmi boli všade a terazt mi pomaly až slza vyhŕkla.
Po jedenástej to tu začína žiť, my však pomaly končíme.
Metrom sa zvezieme k hotelu a pred spaním ešte šupneme jeden polnočný kebab. Ten je v takýchto chvíľach zmaterializovaným ľudským šťastím.