25.6.2016
Vzhľadom nato, že na hraniciach šlo všetko hladko, prichádzame do Užhorodu už o pol štvrtej, t.j. hodinu pred plánovaným príchodom. Nie je čo riešiť, ideme sa vyspať do už overeného hotela Inturist Zakarpatyja, ktorý je peši 3 minúty od stanice. V malom bare pri recepcií je vypeckovaná nejaká retro ruská/ukrajinská prímorská hudba, na ktorú tu tancujú dôchodcovské páriky, keď zavriem oči, tak mám pocit, že som niekde na pláži na Kryme v strede leta ‘87. Berieme dvojku za 500 hrivien. Peniaze zamenené nemáme, tak sa dohodneme, že zaplatíme ráno. Pre istotu si nechávajú môj pas. Už tu spím tretí krát, ale až teraz konečne dostaneme izbu s výhľadom na katedrálu Krista Spasiteľa. Zaľahneme a spíme asi do deviatej.
Po 5 hodinách spánku sa budíme oddýchnutí a ideme vyplatiť izbu. Zmenáreň pri recepcii nefunguje, tak Peťo využije služby bankomatu. V cene máme aj raňajky, tak ideme na prvé poschodie, ale kde bola kedysi reštaurácia, je teraz len samý igelit. Tak nás možno čaká nejaká pekná renovácia. Raňajky sú v inej miestnosti na druhej strane recepcie. Bufetové raňajky by sme čakali márne, máme na výber párky, omeletu alebo praženicu, tak vsádzam na párky, tým sa nedá nič pokaziť. Páročky majú lákavú farbu, dostanem k nim aj štipku kečupu a syr so šunkou. Pečivo musíme pýtať.
Po raňajkách dáme kávu a na izbe zarezervujeme apartmán v centre Mukačeva v Hoteli Premier Star. Berieme ruksaky a nechávame ich na recepcii. Vonku už začína pekne pripekať, obchodný dom Ukrajina to už asi nezvládol a z toľkého tepla vyhorel.
Po ulici Švábska si to namierime do centra, kde je ešte celkom mŕtvo. V parku hneď otestujem kvas, ktorý Peťovi veľmi zachutil a zvyšok výletu ho preferuje pred pivom. V centre to už trochu žije, len pred bývalou synagógou to vyzerá mierne vyprahnuto, čudujem sa miestnym psom, že v takom teple vyhľadávajú slnenie sa. Prejdeme si centrum a nakoniec to zaparkujeme na terase pri rieke. Tu nás chvíľu nikto neobsluhuje, tak sa pýtame čašníčky, že kde je problém. Tá nám povie, že sedíme pri stole, ktorý už patrí vedľajšiemu podniku. Stoly aj stoličky oboch podnikov sú rovnaké. Tak si teda sadneme o stôl bližšie a onedlho nám už pristávajú dve pivečká.
O 15:40 ide vlak do Mukačeva, ktorý by sme chceli stihnúť. Dopijeme a alejou popri rieke sa dostávame až na Prospekt Slobody, ktorý končí pri našom hoteli. Beriem ruksaky a ako prichádzame na vlakovú stanicu, tak začína byť jasné, že vlakom asi nepôjdeme. Odchod je o 10 minút a otvorené dve okienka a pred každým 4 ľudia. Keď sa konečne dostaneme na rad, tak práve hlásia, že vlak odchádza. Tak pekne odchádzame aj my na autobusovú stanicu a kupujeme dva lístky na bus, ktorý odchádza o hodinu.
Medzičasom si aspoň dáme obed v bistre hneď pri stanici, kde vie teta dokonca aj po slovensky. Cesta busom inak trvá len cca hodinu versus dvom vo vlaku, tak to vyjde zhruba na rovnako. Na rušnej mukačevskej stanici, ktorá je 3 krát väčšia ako tá v Užhorode sme krátko po tretej.
Hotel je v úplnom centre, ale zo stanice je to iba ľahko cez kilometer. Dostávame pekný apartmán na štvrtom poschodí s výhľadom na radnicu. Na izbe dáme chvíľu oddych a dohodneme sa kam vôbec ísť.
Ideme sa pozrieť k rieke, kde sme už z autobusu videli desiatky kúpajúcich sa ľudí. Pri vode to v týchto teplách žije. Narazíme na reštauráciu Fregat so sympatickou terasou a obsluhou, tak si tu dáme pivo, kvas a šašlik. Tu konečne dospejeme k záveru kam dnes ísť.
V Mukačeve majú aj zámok zo 14. storočia, ktorý sa volá Palanok a je umiestnený strategicky štyri kilometre od centra na vulkanickom kopci. Dáme si teda ešte po pive a kvase, mladej Oksanke necháme pekné sprepitné a môžeme ísť. Takto podvečer už konečne nie je tak teplo, pri rieke sa začína tvoriť ten pravý východoeurópsky kolorit s panelákmi, nepokosenou trávou a konskými povozmi. Presne tak, ako to mám rád.
Z centra v podstate stačí ísť po jednej ulici a tá by nás mala doviesť až pod zámok. Ako sa dostávame ďalej od centra, tak doprava aj počet ľudí na ulici redne a pribúda túlavých psov. Na jedného sa pozriem asi na dve sekundy a ten si môj vrúcny pohľad vysvetlí tak, že si ho chcem adoptovať, tak nás sleduje asi 50 metrov. Musím si nato dať pozor.
Na konci ulice sa už pred nami konečne vynorí zámok. Pod kopcom v potravinách si kúpime dve pivá za odmenu a jeden vychladený bitter lemon Schweppes, lebo nevieme odolať. Vyšliapeme si to hore, kde zistíme, že zámok, resp. múzeum, ktoré v ňom sídli je už zatvorené. Nevadí, výhľady sú aj odtiaľto parádne. Za ten čas, čo tu sedíme, sa tu prestrieda zopár ľudí, takmer všetci sa sem vyvezú autami. Riešime zajtrajší plán, vzhľadom nato, že Petrík by sa rád pozrel do Ľvova a času je málo, tak plán ísť až do Vorochty padá a nakoniec to dáme iba k Sinevirskému jazeru a pozajtra do Ľvova.
Dopijeme pivo a popri zapadajúcom slnku schádzame dole. Peťovi sa nechce ísť tou istou ulicou naspäť do centra, tak ideme húštinou popri rieke. Našťastie len niekoľko desiatok metrov, ďalej je už vyšliapaný chodník. Najprv prechádzame popri garážovom meste, ktoré žije vlastným životom až sa postupne dostávame opäť do civilizácie.
Za šera ešte skočíme na jedno do Fregatu a potom by sme možno ešte chceli skúsiť nejaký bar v centre, ale na to, že je sobota je to tu totálne mŕtve, tak si namiesto piva v bare dám nejakú ukrajinskú klobásovú bagetu z potravín, ktorú zožerem na múriku v strede námestia pod vysvietenou sochou Cyrila a Metoda.
