Pred piatimi dňami som sa mal vrátiť z môjho posledného tohtoročného výletu do Saudskej Arábie. Romko však mieni a ješitný východňar mení a tentokrát výnimočne nemám na mysli Miroslava, ale exčašníka z Budkoviec. V skratke pracujem, kde (zatiaľ) pracujem (ÚOO) a z dôvodu rozhodnutí, ktoré siahajú do najvyšších poschodí slovenskej politiky sa môj zamestnávateľ ocitol uprostred krízy právneho štátu a ja s mojimi kolegyňami sme si museli vyhrnúť rukávy a na mesiac zabudnúť na to, že máme aj nejaký osobný život. V rámci aspoň minimálnej výletovej náplasti a tiež preto, že som aspoň na 24 hodín potreboval z tohto unavujúceho kolobehu vypadnúť, som si na mikulášsky víkend zaobstaral letenky do Bukurešti. Z nej sa do tretice opäť presuniem legendárnym nočným vlakom Prietenia do Kišineva, odkiaľ odletím naspäť domov. V čírej podstate je to doslovný copy paste výletu takmer presne spred roka, len teda s tým, že v oboch metropolách mám tentokrát násobne menej času. A ako sa spieva v jednej známej slovenskej skladbe: “mám energiu za dvanástich”, no tak to nie je môj prípad, v realite je tomu presne opačne a preto aj tento finálny tohtoročný zápis bude len vo forme mojich viac či menej vtipných postrehov k fotografiám a sem tam aj niečo hádam aspoň trochu informačne hodnotné.
6.12.2025
Na bratislavskom letisku premiérovo testujem zrekonštruovaný lounge, ktorý sa po novom hrdí názvom Pearl. Je to ale tá povestná perla medzi salónikmi?
Už zo širokej ponuky kvalitných vín môžeme konštatovať, že žiaľbohu, nie. Nič proti Chateau Topolčianky, ale majú aj kvalitnejšie vína, ako týchto dvoch neborákov.
Bratislavské letisko síce momentálne zažíva obrodenie, ale inak je všetky po starom. Hlavne nahnať všetkých do poddimenzovanej ohrádky, aby sa ovečky nezatúlali.
S úsmevom, ale aj s vyhrážkami.
V Bukurešti ma víta tradičná decembrová farebná paleta. A to ešte hrozí aj dážď.
Preplneným a spoteným autobusom sa odveziem do terminálu…
…ktorým sa rýchlo prepletiem von na stanicu letiskového vlaku, ktorý mi ujde rovno pred nosom. Ďalší ide až o 40 minút, tak sa vraciam do terminálu, zídem o poschodie nižšie…
…a nastúpim do ďalšieho preplneného spoteného autobusu smer centrum.
Pokým vlak ide ideálne (a logicky) na vlakovú stanicu, bus číslo 100 nie. Vystupujem teda na Piața Victoriei a namierim si to rovno do metra.
Bukurešťské metro je všetko, len nie pekné. Hoci sa prvé projekty sa objavili už v 30tych rokoch 20. storočia s budovaním sa začalo až v rokoch 70tych po totálnom kolapse povrchovej dopravy. Na rozdiel od ostatných krajín východnej Európy, kde boli podobné prevádzky budované podľa moskovského vzoru, v Bukurešti sa metro podobá skôr prevádzkam v západnej Európe. Jeho veľkou výhodou teda je jeho malá hĺbka, čiže žiadne dlhočizné eskalátory a niekoľkominútové presuny na platformy.
Rovnako nie je nutné kupovanie žiadnych kartičiek či žetónov. Stačí pípnuť kartu na turnikete a do minúty ste už na nástupišti.
V metre sa sociálne rozdiely stierajú.
Bratislavská hlavná stanica je často terčom posmeškov a dáviacich emotikon. Na druhú stranu také Rumunsko, ktoré sa v poslednej dobe v médiách často so Slovenskom spomína v súvislosti, že sa v niekoľkých ukazovateľoch prepadáme za neho, sa svojou hlavnou stanicou tiež zrovna nemôže popýšiť. Aspoň v niečom nás ešte nepredbehli.
Táto tabuľa bola ešte do minulého roka plná informácii o spojoch. Aj tomu je už koniec.
Záťaže na chrbte sa vzdávam v nenápadnom okienku úschovne vpravo. Aj tu sa dá platiť kartou. Budúcnosť je teraz.
Ešte pohladím oči dekadentným vianočným konzumom…
…trochou východoeurópskej reality…
…ešte ďalšou troškou poriadnej východoeurópskej reality…
…a vraciam sa spať do metra. Až teraz si uvedomujem, ako málo vizuálneho smogu sa v ňom nachádza.
Beriem späť. Ale nie, o Bukurešti sa občas zvykne hovoriť ako o Paríži východu a vždy som sa nad tým pousmial, ale keď sa zameriam len na vizuálnu stránku metra, nie je to zas tak ďaleko od pravdy.
Travertín je inak podľa mňa jeden z najkrajších obkladových materiálov. Len nie špinavý.
Na druhú stranu lepšie špinavé metro, ako žiadne metro, že Bratislava.
Presne na tomto mieste ma pred rokom vyhrešili, že tu nemám fotiť. Zas si nedám povedať. Len teraz si to nikto nevšimol. 1:1.
Moje najhoršie obavy sa naplnili, začalo pršať.
Tak veľmi som si to nechcel pripustiť, že som dáždnik nechal v ruksaku. Well played.
Opäť v tom istom meste, na tom istom mieste.
Za dažďa je to tu o poznanie smutnejšie a nekomfortnejšie.
Aj keď tá reflexia má niečo do seba.
Milovník vianočných trhov zo mna asi nikdy nebude, ale dobrým vareným vínom nepohrdnem. Noroc!
A keď som tu, tak už sa rovno aj najem.
Leje tak, že nestíham utierať objektív.
Kapitalizmus vyhral.
A počasie vyhralo nado mnou. Rozmočený si tak radšej volám Bolt naspäť na stanicu.
Po rýchlom nákupe pochutín v potravinách sa pred neľútostnou smršťou z nebies bežím schovať do nevľúdnej a chladnej Gara de Nord.
Po rýchlej káve na zahriatie je však najvyšší čas presunúť sa do kupé.
Prietenia je už pristavená. To je ten vlak vľavo.
To je on, vlak Prietenia, teda jeden z jeho vozňov. Prietenia je rumunské slovo pre priateľstvo a práve to má tento nočný vlak spájajúci tieto dve (veľmi podobné) krajiny predstavovať.
V západných, ale často aj lokálnych stredoeurópskych blogoch, či dnes skôr vlogoch sa s týmto vlakom často používa slovo “soviet”, čo tomu má dodať asi istý punc dobrodružstva, adrenalínu a niečoho latentne nebezpečného. Väčšina z toho nie je pravda.
Pôvodne som mal na túto takmer 14 hodín trvajúcu jazdu booknutú jednotku, ale z nejakého dôvodu ma provodnik presunul do dvojky a uistil, že to budem mať len pre seba.
Za čias Sovietskeho zväzu totiž žiaden vlak Prietenia neexistoval. Dokonca ani neexistoval žiaden pravidelný vlak medzi Kišinevom a Bukurešťou. To, že Rumunsko nikdy nebolo súčasťou Sovietského zväzu a Moldavsko áno dúfam všetci vieme. Dnes je často (hlavne u mladých ľudí) taká predstava, že železná opona bola len nejaká jedna hradba medzi východom a západom a za ňou to bolo všetko easy peasy. Viac ďaleko od pravdy to už nemôže byť.
Hranica medzi ZSSR a Rumunskom bola prísne strážená a kontrolovaná a aj keď železničné spojenie fyzicky existovalo, bolo nepravidelné a slúžilo hlavne na uspokojovanie potrieb Východného bloku, vrátané oficiálnych delegácii.
Vlak Prietenia sa teda objavuje až po roku 1991 v období divokých deväťdesiatok. Ľudia si 80. roky často spätne spájajú s týmto vlakom, pretože vlak je fyzicky naozaj starý a “zaseknutý v socializme” a výmena podvozkov medzi štandardným a širokým rozchodom v Ungheni existovala už vtedy.
Čiže to, že „Ten vlak jazdil stále, len ho neskôr premenovali.“ nie je fakt. Je to fikcia.
Čo však výmyslom nie je, je radený pojazdný bar, kde sa dá nielen napiť, ale aj najesť.
Oproti minulému roku je tu však jeden výrazný posun – dá sa platiť kartou. Čo sa nezmenilo je, že alkohol sa nerozlieva do pohárov, dá sa kúpiť len celá fľaša.
Toto však socializmus pamätá.
Myslím, že na vek vlaku viac ako slušné.
A hlavne veľmi útulné. Dobrú noc.