Neapol, mesto kde som de iure bol, ale de facto nebol. Ako môže takáto situácia vzniknúť? Pomerne ľahko. Keď som mal 14 rokov, rodičia sa ma v lete rozhodli opäť raz na dva týždne zbaviť a poslali ma do tábora. Namiesto obľúbeného Chorvátska si však vyhodili z kopýtka a ja som sa jedného vyprahnutého letného bratislavského dňa spolu s ďalšími štyridsiatimi nešťastníkmi vydal na nekonečnú púť starou Karosou do takmer 1500 kilometrov vzdialaného Salerna. To sa nachádza práve pod spomínaným Neapolom, z ktorého si pamätám akurát tak prestávku na nejakom spotenom zavšivavenom predmestí, kde som sa pri pohľade na kontajnery so smeťami zamýšľal, že prečo je tu tak málo zelene. V jeden jesenný deň o dvadsaťštyri rokov neskôr, kedy som odpoveď na túto triviálnu otázku už dávno poznal, som zase raz v slabej chvíľke podľahol čaru (alebo prekliatiu) lacných leteniek a povedal si, že teda by sa patrilo ten Neapol navštíviť aj naozaj.
18.1.2025
Sobotu začínam opäť nepríjemne skoro, budíkom už o pol štvrtej ráno. Uvedomil som si, že až príliš často vo svojich zápisoch venujem neúmerne veľkorysý priestor odchodu na letisko, ale tak čo mám robiť, keď sa vždy stane niečo, čo stojí za spomenutie. Napríklad dnes. Všetko išlo pif paf až do príchodu na Mazur, kedy som sa len od rampy smutne pozeral na odchádzajúci autobus. Zvykne sa hovoriť, že za autobusom sa nebeží, lebo vždy príde ďalší. To je síce v tomto prípade pravda, o 20 minút naozaj odchádza ďalší. Lenže presne týchto dvadsať minút som mohol stráviť v salóniku a nie v naštartovanom aute schovávajúc sa pred mrazom. Nepríjemnú sekeru korunuje postaršia zamestnankyňa letiska, ktorej jedinou úlohou je teraz ráno usmerňovať ľudí k binom na security, čo je evidentne príliš zložitá úloha, lebo po mojom upozornení, že úplne vpredu nikto nie je dostane pomaly psychický záchvat. Po príchode do salónika síce viem, že môj čas na raňajky je nepríjemne krátky, ale to, že si len stihnem nabrať jedlo a cestou k stolu už na monitore pri mojom lete prepne na boarding som fakt nečakal. Nič sa nedá robiť, len to do seba expresne nahádzať a bez mojej milovanej kávy sa pobrať k odletovej bráne, kde samozrejme po pípnutí boarding pasu stojíme dobrých 15 minút vo vymrazenom buse s otvorenými dverami.
V lietadle sa mi pošťastí trojka s voľným stredom, tak hádam po tomto mierne negativistickom úvode už bude dobre. Krátko po vzlete ma extrémne rýchlo doháňa spánková deprivácia a späť pri zmysloch som až pri klesaní na pristátie. Tu veľmi oceňujem, že som dostal okno na pravej strane lietadla, pristátie totiž prebieha od mora, to znamená že celý čas mám výhľad na centrum mesta a monumentálnu Vezuv. K dokonalosti chýba už len o chlp lepšie počasie, ale tak v januári nemôžem mať všetko.
Predpoveď počasia v destinácii kam idem vždy začínam sledovať približne týždeň predtým, ale plne sa na ňu sústredím až pri balení. A vždy sa modlím, nech neprší. V tomto prípade stále verím, že sa mi dážď vyhne, aj keď to teda vyzerá všelijako. Primárny cieľ tohto výletu je, ako som už načrtol v úvode, korektná návšteva Neapola. Ale mám aj sekundárny cieľ, ktorým je spraviť si jednodenný výlet na ostrov Capri, kde sme v rámci tábora podnikli rovnako jednodenný výlet. Spomienky na tento ostrov už stihli celkom vyblednúť, ale pamätám si z neho zopár impresií, ktoré mám v mozgu hlboko zapísané dodnes. A ak sa tak nad nimi zamýšľam, sú len štyri. Pamätám sa na šialene úzke cesty s útesom hneď za zvodidlami, luxusné výhľady, Marea Taxi Capri. Tieto tri sú nehmotné a tu štvrtou, fyzickou, je červené tričko Ferrari, ktoré som si tam kúpil na trhu v prepočte za 500 korún slovenských. Toto tričko ma svojou fyzickou prítomnosťou sprevádza dodnes, aj keď už samozrejme v pokročilom štádiu rozpadu. Ale na spanie stále dobré. V každom prípade taká malá odbočka od počasia, ale nie úplne nezmyselná, lebo to teraz premostím. Slnečná obloha ma totiž podľa všetkého najbližšie tri dni nečaká a ísť na ostrov, aby som sa tam pozeral na šedivú oblohu so šedivým morom… no to radšej oželiem. Zo spomínania na mladosť ma vytrhne dotyk podvozku s pristávacou dráhou krátko pred ôsmou. Deboarding je rýchly a pred terminálom som aj s cikpauzou za príjemných 20 minút.
Tu sa stačí len predrať zopár taxikármi a suverénne si to namierim na zastávku Alibusu, ktorý za 5€ spája letisko s centrom. Tu sa mi nechcene a omylom podarí ultra hek. Autobus je už naštartovaný a pomaly na odchode, tak nechcem riskovať, že mi ujde tým, že budem kupovať lístok v automate. Presne tejto situácie som bol svedkom týždeň dozadu v Heraklione a ešte stále ju mám v živej pamäti. No a keď teda platím u vodiča, tak on tam má dva terminály a ja som teda bol príliš rýchly a pípol to na tom nesprávnom, ktorý mi stiahol len 1,50€. No a keďže jemu sa nechcelo šaškovať so stornom, tak to nechal tak. Tri päťdesiat doma. Pif paf. O 15 minút neskôr vystupujem pred vlakovou stanicou Napoli Centrale, ktorej okolie má značne zlé meno. Hlavne po zotmení.
A presne tu som si rezervoval ubytko. Nie, že by to tu bolo nejako lacnejšie, ale jednoducho poloha je logisticky dokonalá. Premáva tu bus z a na letisko, je tu metro a samozrejme aj úschovňa batožiny, čo je presne miesto, kam si to rovno z paluby autobusu namierim. Vincenzo z apartmánového guesthousu Vesú B&B sa ma síce už včera na Whatsappe pýtal, kedy dorazím, ale na moju odpoveď, že už ráno a otázku, či sa náhodou nebude možné ubytovať skôr, už nereagoval. S tým som však ale počítal a keďže naozaj nemám v úmysle chodiť najbližších 5 hodín s ruksakom na chrbte, tak sa ho chcem čím skôr zbaviť. Šiesta najvyťaženejšia vlaková stanica v Taliansku, cez ktorú sa denne premelie takmer 140 000 pasažierov, samozrejme takýto servis poskytuje, aj keď už v tej novodobej forme, kedy je to outsourcované súkromníkovi.
Bez zbytočnej záťaže sa môžem presunúť k vyriešeniu druhej úlohy na mojom imaginárnom zozname. Dať si kávičku a niečo malé k nej. Viedenské raňajky sú už zabudnuté a kofeín mi dnes ešte dopriaty nebol. Staničné prevádzky odignorujem a v honbe za niečím lokálnym sa vyberám na predstaničné námestie Garibaldi. To nie je zrovna žiadnou hitparádou, čo sa týka verejného priestoru. Polovicu z neho zaberá elevačne podúrovňový shopping nalepený na stanicu metra a druhú nejaká snaha o príjemný verejný priestor s napodobeninou parku, ale realitou je pár mladých stromov a hliadkujúci vojaci. Navyše je to celé v strede preťaté štvorprúdovkou (aj keď s nízkou úrovňou premávky), v skratke taký nepoužiteľný priestor, kde navyše v lete musí byť sto stupňov. Na to všetko dohliada socha národného hrdinu Giuseppeho Garibaldiho, pod ktorou to stáčam doľava a po chvíli dosahujem príjemne vyzerajúcu Pasticceriu Carraturo Vittorio.
Jedinou a celkom signifikantnou nevýhodou je, že všetky stoly sú obsadené a keďže chcem aj niečo zjesť a rovnako nie som fanúšikom malých káv na stojáka, nezostáva mi nič iné, iba si dať otočku. Našťastie ďalšia kaviareň je len o pár metrov ďalej, tak si pekne v sede doprajem čokoládový croissant a horúce americano. S doplnenou hladinou cukru a kofeínu sa vraciam do hry a do ušmudlaných ulíc starého mesta vchádzam skrz stredovekú Porta Nolana.
Tu rovno v jednom z obchodov vybavím magnetku a po prebehnutí cez rušnú dopravnú tepnu Corso Umberto I sa nechávam vtiahnuť do spleti viac a menej ospalých fotogenických uličiek. Času mám habadej a cieľ vytýčený iba veľmi nahrubo, tak skôr idem podľa toho, čo vyzerá vizuálne zaujímavo, než aby som sa striktne držal virtuálnej mapy.
Tu na rohu jedného z domov narážam na môj prvý kontakt s tým, čo by sa dalo nazvať zanechaním nezmazateľnej stopy. Niekoľko plagátov “božského Diega” a argentínskych vlajok dáva aj po tridsiatich štyroch rokoch jasnú odpoveď na to, kto je tou najväčšou legendou futbalového klubu SSC Napoli.
Popri katolíckom kostole Chiesa di Sant’Agostino alla Zecca schovanom v úzkej jednosmerke to stočím naspäť na Corso Umberto I, aby som sa tu pripojil k hlúčikom turistov a namieril si to smerom k tým vychytenejším pamiatkam. Samozrejme po Via Duomo. Na tejto ulici ma okrem výstavy malieb v kostole Chiesa di San Severo al Pendino zaujme ešte ponuka Aperolu Spritz v bare o pár metrov vyššie. Pohľad do cenníka ma však presvedčí, že hlavu som si vo svojom živote ešte neobúchal natoľko, aby som za jeden bol ochotný vyvaliť 9€. Hlavne keď viem, že na turisticky exponovaných miestach je zlatým štandardom 5€. Aj s čipsami.
To už ale zabáčam na Via San Biagio Dei Librai, po ktorej pokračujem na Via S. Gregorio Armeno. Na prvú nič nehovoriace názvy predstavujú malebné uličky v srdci mesta, ktoré sú známe po celom Taliansku svojimi remeselnými obchodmi, ktoré predávajú ručne vyrábané figúrky pastorov a betlehemov. “Presipio”, odvodené z latinského slova presepium, čo znamená jasličky (a teda v tomto ponímaní Betlehem), je v talianskych rodinách de facto symbolom Vianoc už desiatky generácií a na juhu možno aj dlhšie. Dnes už má väčšina Talianov samozrejme aj vianočný stromček, ktorý sa stal akýmsi nebojím sa povedať až globálnym univerzálnym symbolom tohto sviatku, ale presepio vo svojej najjednoduchšej podobe je tradíciou talianskej pobožnosti predstavujúcej narodenie Ježiša. Tieto betlehemy zvyčajne pozostávajú zo štruktúry, ktorá predstavuje jednoduchú stodolu, kde boli Jozef a Mária prinútení porodiť tohto Božieho Syna. Typicky sú tu zastúpení všetci relevantní predstavitelia, či už fauny ako vôl a somár a tiež rôznej astrálnej úrovne Homo Sapiens Sapiens, ako traja múdri muži a anjeli. Z pohľadu na predmety znázorňujúce veci za hranicami bežného chápania vás ale veľmi rýchlo vrátia do reality rôzni zárobku chtiví insitní umelci, či davy iných turistov. Našťastie v januári je to na viac ako prijateľnej miere.
Na druhej menovanej ulici sa nachádza aj rovnomenný kostol a keďže nie som úplný ignorant, rozhodol som sa do tohto svätostánku nazrieť aj dnu. Tento kostol a kláštor v jednom je jeden z najvýznamnejších barokových komplexov v celom meste. Stavali ho 115 rokov a luteránom musí vnútri prichádzať z tej výzdoby nevoľno.
O kúsok vyššie prichádzam na malé námestie Piazza San Gaetano, ktoré pretína Via del Tribunali, čo bola kedysi hlavná východo-západná ulica starovekého gréckeho a potom rímskeho mesta Neapolis. Dnes je tu na môj vkus príliš veľa ľudí a reštaurácia s nadháňačom, čo je mi vždy nepríjemné.
Radšej sa teda strácam v tichej uličke smerom na sever, kde to je, ako keby človek zatiahol oponu. Poslednú hodinu ma sprevádza nepríjemne studený vietor a preto keď sa mi onedlho pripletie pod nohy sympatický bar so sedením vonku v závetrí neváham a zahrejem sa pohárom červeného.
Polhodinka pri vínku nielen že dobre padne, stihne počas nej dokonca vyjsť aj slnko. Duomo di Napoli, teda neapolskú katedrálu, mám už rovno za rohom. To, že sa jedná o hlavný kostol v Neapole v južnom Taliansku a sídlo neapolského arcibiskupa dáva tušiť aj armádna prítomnosť. Pompézny a vzdušný interiér sa nenecháva zahanbiť, ale najzaujímavejším artiklom tejto katedrály je jednoznačne nádobka s krvou Sv. Januáriusa, ktorý je tu aj pochovaný.
Tento taliansky biskup a mučeník, ktorý žil počas vlády rímskeho cisára Diokleciána a jeho prenasledovania sa okrem iného preslávil práve relikviou svojej krvi, ktorá sa vynáša prvú májovú sobotu, 19. septembra a 16. decembra na svetlo sveta, kedy sa zaschnutá mení z tuhej na tekutú. Ak sa krv nepodarí skvapalniť, potom legenda hovorí, že Neapol postihne katastrofa. Podľa nedávnej hypotézy je za všetkým tixotropný gél (tixotropia – dej, pri ktorom prechádzajú niektoré látky z tuhého stavu do kvapalného a naopak), ktorý sa v nádobke nachádza. To znamená, že viskozita takejto látky sa zvyšuje, ak sa nemieša, a klesá, ak sa mieša alebo pohybuje. Keď katedrálu v roku 2007 navštívil pápež Benedikt XVI., krv sa neskvapalnila, avšak reparát sa podaril zložiť v roku 2015 počas návštevy pápeža Františka, kedy sa zdalo, že krv v nádobke sa skvapalňuje a všetci si vydýchli. Ja by som si už tiež najradšej vydýchlo na izbe, ale pohľad na displej mobilu mi ponúka akurát tak pravé poludnie a ja teda rozmýšľam, čo ďalej. V mape odznačím, to čo som už navštívil a pohľad na POI, ktoré mám ešte v talóne ma nasmeruje na Via Foria.
Táto dopravná tepna pulzuje jednostopými a dvojstopými vozidlami, medzi ktorými sa vyníma starý pastelový Fiat 500 a jeho raz tak starý majiteľ.
Neviem prečo ma práve pri pohľade na automobil, ktorý kedysi motorizoval celé Taliansko, napadlo, že som smädný. Od rána som vypil dokopy asi tak 3 deci nealkoholických tekutín, čo mi jasne demonštruje pomaly sa zakrádajúca a stúpajúca bolesť hlavy. Vincenzo sa stále neozýva, tak sa začínam obzerať po nejakej reštaurácii, že dám teda nejaký normálny obed a ubytujem sa až potom. Pešibusom sa premiestnim pod budovu Národného archeologického múzea, kde však okrem jedného cafebaru nič nie je.
O dva bloky južnejšie je však ponuka celkom pestrá, tak teda, že vyberiem sa na miesto. A keď som takmer v cieli, tak mi pípne správa, že sa môžem ísť ubytovať. Timing jak oči. Paradoxne moja stúpajúca únava je silnejšia ako hlad, ktorý sa len začína ozývať, tak si dávam instantnú otočku a namierim si to na stanicu metra Museo.
Tu mi rovno pred nosom jedna súprava zdrhne pred očami, tak si počas tých takmer 10 minútach čakania aspoň mám čas niečo o tom miestnom metro systéme prečítať. Aj keď by niektorí mohli namietať, že jeho história siaha až do roku 1911, o metre v ponímaní ako existuje dnes možno uvažovať až od roku 1976. Práve vtedy sa začala výstavba prvej linky, ktorú otvorili až o neuveriteľných 17 rokov neskôr. A to sa bavíme len o štyroch kilometroch medzi Colli Aminei a Vanvitelli. O dva roky neskôr, v roku 1995, bola trať predĺžená až do Piscinola, čím sa celková dĺžka trate zdvojnásobila na neskutočných 8 kilometrov. Ja viem, že niekto kto je z Bratislavy, kde sme sa zmohli na vybudovanie až jednej stanice, ktorú už medzičasom aj stihli zbúrať, by som sa asi nemal pozastavovať, ale nedá sa inak.
Hoci bol dosiahnutý pokrok od počiatočných neúspechov a problémov, v roku 1997 bolo stále zrejmé, že sieť ťažko trpela nedostatočnou integráciou siete a slabým spojením, ako aj skutočnosťou, že veľké oblasti Neapola neboli blízko staníc. V roku 1997 mestská vláda vypracovala nový Piano Comunale dei Trasporti di Napoli (Plán mestskej dopravy), ktorý požadoval prehodnotenie siete, zlepšenie kontroly výdavkov na údržbu a všeobecných financií, nový systém kontroly taríf a lepšie riadenie mestskej dopravy. Dopravný plán počítal s trojfázovou rozsiahlou prestavbou. Fáza 1 by zahŕňala rozšírenie na celkovo päť tratí, vrátane veľkej prestavby linky 1, a predĺžila sieť až na 53 km tratí so 68 stanicami (23 novovybudovaných) a 12 prestupových uzlov, ktoré mali byť dokončené do roku 2001. 2. fáza bola navrhnutá na rozšírenie siete na 7 liniek s 84 stanicami a 16 prestupnými uzlami, plus 10 autobusových prestupných uzlov, ktoré sa mali dokončiť do roku 2007. V tretej fáze sa sieť rozšíri na 10 železničných tratí s 93 km tratí a ďalších 30 km nových ľahkých železničných (električkových tratí) spájajúcich 114 staníc s 21 prestupnými a 24 autobusovými prestupnými križovatkami. To malo byť hotové do roku 2011. Tento ambiciózny plán predpokladal, že 70 % Neapolčanov bude žiť do 500 metrov od dopravného prístupového bodu do roku 2011. Papier znesie veľa a toto je jeho ukážkový príklad. Fast forward do prítomnosti. Je január 2025 a metro má 3 linky, 30 staníc a celkovú dĺžku 34 a pol kilometra. No ale stále lepšie ako mať 0 liniek, 0 staníc a 0 kilometrov, že Bratislava. Vystupujem na stanici Garibaldi, ktorá ma prekvapí svojou hĺbkou 40 metrov pod úrovňou zeme a keď sa dostanem na povrch, rovno si to zamierim do potravín po vodu.
V úschovni vyzdvihnem ruksak a víťazoslávne to doklepem jeden blok na Via Firenze 32, kde sa ohlásim Vincenzovi. Pôvodne som si myslel, že ma tu bude čakať, ale ukáže sa, že mi len realtime bude asistovať v checkine. Najprv mi prezradí, na ktoré poschodie sa mám odviezť. Keď som na treťom, tak mi prezradí kód od vchodových dverí. A keď som dnu, tak mi prezradí, kde ukryl kľúč od mojej izby. Všetko to spolu zvládneme a ja sa krátko pred druhou hodinou poobede, po viac ako desiatich hodinách od zazvonenia budíka, konečne môžem zložiť.
Konečne zadelím sprchu a teda, že si trochu oddýchnem. To som ešte nevedel, že ma doslova zlomí a spím až do piatej, kedy sa zobudím nato, že som už fakt hladný. Pod perinou teda popozerám, čo v okolí stojí zato, úprimne sa mi dnes už okrem jedla nič riešiť nechce, času bude dosť zajtra aj pozajtra. Kandidátov je viac, ale najviac vo mne zarezonuje Scugnizzo Pizzeria Trattoria o dve ulice ďalej. Viac ako 1700 hodnotení na úrovni 4,5 z 5 sa nemôže mýliť. Pizzky navyše vyzerajú luxusne a ceny sú viac ako príjemné. Má to však jeden háčik. Otvára sa až o siedmej. Nič sa nedá robiť, keď sa raz rozhodnem a niečo si zoberiem do hlavy, nie je cesty späť.
O dve hodiny neskôr vchádzam dnu a aj keď som tu doslova pár minút po otvorení, prvým zákazníkom nemám tú česť byť. V menu mi hneď padne zrak na pizzu Bella Napoli, ingrediencie v kombinácii čerstvé paradajky, chobotnica, oregano, cesnak a rukola sú neodolateľné a k tomu rovno jednu fľašku domáceho vína. To pristáva na stole instantne a najlepšie jedlo na svete nasleduje o 20 minút neskôr. Darmo, dať si pizzu v Taliansku stojí zato a už po prvom zahryznutí sa len potvrdí, že som vybral dobre.
Prevádzka sa postupne začne zapĺňať a už hodinu po mojom príchode je kapacita naplnená. K jedlu mi zdatne sekunduje live prenos zápasu Juventus – AC, jednoducho pekný večer. Celú pizzu nakoniec nezvládnem a kapitulujem po troch štvrtinách. Zvyšok teda putuje do krabice a na fľašu zátka. Tá samozrejme poputuje so mnou na izbu tiež. Vonku sa medzitým rozpršalo, ale keďže už nikam nejdem, nech kľudne prší.
