Gruzínsko, krajina, ktorá v mojom osobnom rebríčku už od jej prvej návštevy v roku 2010 neopustila prvú priečku. Na území len o niečom väčšom ako Slovensko (ak odpočítame Abcházsko a Južné Osetsko, ktorá vláda nemá pod kontrolou dostávame sa na rozdiel iba 8115 km2) ponúka snáď všetko – od mora, cez bujnú vegetáciu až po mohutné 5 tisícovky. Od mojej prvej návštevy som ho v priebehu posledných 14 a pol roka navštívil de facto 7 krát, avšak zdravý rozum hlási o jednu návštevu menej, tú poslednú, kedy som na jeho území strávil dokopy možno 5 hodín naozaj počítať nebudem. K čomu sa tým ale chcem dostať je, že progres je pri každej návšteve viditeľný, niekde tým pozitívnym smerom, inde zase tým negatívnym, v každom prípade sa táto krajina mení rýchlym tempom.
Gruzínsko tentokrát nebolo prvou voľbou a program sa menil na poslednú chvíľu. Za túto návštevu vďačím opäť raz investičnej letenke do Jerevanu za menej ako 40 eur. Výlet som mal v pláne poňať oddychovo a konečne sa dostať do Mestie, ktorá mi celé tie roky nejak unikala. Plán bol jednoduchý – na letisku zobrať auto a rovno sa odpraviť do provincie Svaneti, tu sa ubytovať a celý víkend stráviť popíjaním produktov z viniča a pozerať sa na hory. Romko mieni, počasie mení a pohľad na predpoveď počasia cca týždeň pred odletom vo mne vyvolal vnútorný nekľud. Chlácholil som sa tým, že čas ešte je, ono sa to nejak vykryštalizuje, mraky sa potrhajú a mne predsa len bude dopriate to, čo som si zaumienil. Ono by vlastne ani nevadilo keby sem tam spŕchlo, to by sa dalo prežiť, ale deň pred odletom bola predpoveď nekompromisná, pršať má pomaly celý víkend na celom území krajiny a región Svaneti má byť postihnutý tým najvýdatnejším dažďom spojeným s hromami a bleskami. Večer pred odletom tak na poslednú chvíľu trávim zaznačovaním aspoň nejakých POI do mapy, ubytovanie je booknuté len na noc pred skorým ranným odletom domov. Zvyšok sa dorieši na mieste.
13.6.2025

Fast forward o 6 hodín dopredu a po trištvrte roku sa opäť nachádzam pred bránami letiska v Kutaisi. Tentokrát to však bude na dlhšie ako párhodinové prespatie sa.

Auto som v Gruzínsku naposledy požičiaval v roku 2017, čo je už “nejaký ten piatok”. Čo tým chcem povedať je, že odvtedy sa už požičovní vyrojilo ako húb po daždi a existujú aj mnohé lacnejšie alternatívy, ale išiel som teda na overenú istotu a auto bral u cars4rent.ge. Vozový park sa im značne omladil, to sa uprieť nedá, ale tak toto Subaru Outback v plnej výbave vyšlo na deň ľahko cez 70€. Žiaľbohu ceny z roku 2017 sú už nenávratne preč.

Vonkajší bazén Hotela Prometheus v pomaly vzmáhajúcom sa meste Cchaltubo. V súčasnosti sa ceny pohybujú pod 70€ za noc za dvojku aj s raňajkami, čo na miestne pomery nie úplne málo, na tie európske už žiaľ veľmi príjemné. A to som považoval ešte pred pár rokmi 70€ za noc za pekne drahé.

Osvieženie od všetkých tých bielych, strieborných a čiernych automobilov, ktoré dnes z veľkej väčšiny zaplavujú ulice.

Po gruzínsky წყალტუბო, anglosasky Tskaltubo a po korektnej transliterácii do slovenčiny Cchaltubo je kúpeľné mesto, ktoré svoju zlatú éru zažívalo počas Sovietskeho zväzu. Dnes je plné opustených budov v rôznom štádiu rozkladu, ako stvorených na urbex.

Najprv sa však treba najesť a aj keď Gruzínsko je krajinou, na ktorú sa v rozšírení bezhotovostných platieb Slovensko nechytá, stále sa nájdu miesta, kde je preferencia kešu. Ten vybavím neďaleko miestneho trhu na námestí Imereti.

Reštaurácia Nektari, kde je všetko presne tak, ako má byť – žiadny fancy interiér, biele obrusy či priemerné jedlo.

Dôvodov na návštevu Chcaltuba je samozrejme viacero, ale čo robí toto mestečko najzaujímavejším je práve možnosť navštíviť okázalé budovy bývalých sanatórií.

Ako som už spomínal, Cchaltubo zažívalo svoj prime time počas Sovietskeho zväzu vďaka svojim unikátnym prameňom minerálnej vody bohatej na radón a uhlík, navyše tie vyvierali v optimálnej teplote 33 – 35 °C.

Celý zdravotný komplex sa skladal z 19 sanatórií a 9 kúpeľných domov, ktoré obkolesovali centrálny mestský park. Výkladnou skriňou bolo sanatórium Šachtar (Шахтар), v preklade “baník”. Obrovská budova v stalinistickom štýle z roku 1952 bola vo svojej dobe prestížnym miestom na ozdravný pobyt.

V “starých dobrých časoch” prichádzali do mesta každý deň štyri vlaky vypravené priamo z Moskvy, ktoré prepravovali návštevníkov na štátom sponzorované liečebné pobyty.

Rezort navštevovalo mnoho významných historických osobností a niekde sa tu nachádzali aj kúpele postavené špeciálne pre Stalina.

Smelé plány počítajú s cieľom prinavrátiť tomuto sanatóriu stratený lesk a zašlú slávu a znovu ho otvoriť ako luxusný rezort.

V realite však tomu okrem plotu okolo komplexu vôbec nič nenasvedčuje. Z interiéru po páde Sovietskeho zväzu v turbulentných 90tych rokoch zmizlo všetko, čo malo nejakú hodnotu alebo sa dalo akýmkoľvek spôsobom zužitkovať. Vrátane tehiel, z ktorých boli postavené priečky medzi jednotlivými izbami. To, kde pôvodne stáli je dodnes pekne vidieť na podlahe a strope.

Som prekvapený, že tu ostal ten drevený obklad. Popil by som tu nejaký miestny koňačik v 60tych rokoch.

Vedľajšie sanatórium Iveria z roku 1962. Tam sa vyberiem nabudúce, kedy si na Cchaltubo vyhradím celý víkend.

Kde už si len vyhodiť z kopýtka, keď nie v lacnej krajine, že hej. Poprvé v živote je tak čas vyskúšať glamping.






























