Island – krajina, kde som nikdy netúžil ísť a nakoniec som tu predsa len skončil a rovno na týždeň a absolvoval okruh okolo celého ostrova. Ale aby som nepredbiehal, musím sa vrátiť o pár mesiacov naspäť. Je štvrtého septembra, som v Kišineve a Miro do spoločnej konverzácie nadhodí, že na marec 2022 sú lacné letenky na Island. Netrvá to veľmi dlho a dohodneme sa na kúpe na 3. až 8. marca za ľudových 60€. Ja na toto celé pár minút po kúpe aj zabudnem, veď aj tak to Wizz určite pomení alebo zruší, dnes sa už nad letenkami netreba veľmi vzrušovať, nikto nevie, čo z toho bude. Schedule change na seba nenechal dlho čakať a už o 3 týždne mi v mailboxe pristála správa o zmene časov letov, našťastie iba kozmetická mínus jedna hodina. V decembri prišla ďalšia, tentokrát už výraznejšia, štvrtková rotácia sa ruší úplne a sme prehodení na sobota – utorok, čo už postráda zmysel. No nič, netreba sa ponáhľať, na potvrdenie zmeny máme 3 mesiace, budeme sa tým zaoberať, keď to bude aktuálne. To sa deje 10. februára, kedy sa dohadujeme na finálnom termíne a výlet naťahujeme na plný týždeň v termíne 26.3. až 2.4. Do odletu tak už treba vyriešiť len posledné “drobnosti” ako nepremokavú bundu, nohavice a nejaké tie turistické topánky. Tie mi nakoniec kuriér doručí dva dni pred odletom pomaly po dvoch týždňoch v preprave. V piatok po práci už treba absolvovať len nepríjemné balenie. Keďže ideme štyria a počasie na Islande vie byť nevyspytateľné, zmohli sme sa aj na jeden zacheckovaný kufor s 20 kilogramovým limitom. Lenže nejak nikto nemá doma váhu, tak to balím od oka a okamih pravdy nás čaká až ráno na letisku.
26.3.2022
Budík pred treťou ráno je na zaplakanie, ale nedá sa nič robiť. Rýchla ranná hygiena, dobaliť posledné veci a 3:15 už vyzdvihujeme Tomáša. O pár minút neskôr sa už po promptnej jazde prázdnym mestom objavujeme v Petržalke. Pán Miroslav má však čas a ležérnym krokom sa objaví snáď po 10 minútach čakania. V plnom počte tak môžeme vyraziť na západ a prekonať tých pár ospalých rakúskych dedín. Po necelej hodine jazdy osádku vyhadzujem pred terminálom a počas 10 minútového free entry ešte treba odvážiť kufor a prípadne z neho vyhádzať nejaké veci. Keď sa však na váhe objaví hodnota 26,6 kg je jasné, že tých vecí bude viac. Za obeť padá litrová domáca v skle a čo sa dá, presúvame do príručných. Druhé rýchle váženie už ukáže priaznivejších 22,6 kg. Popresúvame teda ešte nejaké jedlo (veď čo si budeme hovoriť, sme len úbohí východoeurópania, tak sme do kufra prihodili aj nejaké to jedlo z Lidlu) a tretie váženie už vypľuje akceptovateľných 20,6 kg. Ja sa teda s mašinou odpravím na parking C a Janka sa zatiaľ pod dohľadom skúsených milovníkov lietania postaví do radu na baggage drop off. Synchronizujeme to takmer ideálne, síce hrôzostrašné rady na kontrole vyzerajú beznádejne, ale nejak sa mi podarí to celé absolvovať snáď za 5 minút.
Znovu sa tak stretávame pred salónikom, kde už netrpezlivo čaká hlúčik ľudí, kedy konečne odbije piata. Času nemáme na rozdávanie, bude to tak na rýchle raňajky a jeden pohár vína. Som rád, že som sa prepočítal, a tie poháre som stihol dva. To aby sa mi lepšie spalo v lietadle. Tu sa musím priznať, že sme si s Jankou potupne asi prvykrát v živote zaplatili exit rowy. 4 hodinový let o šiestej ráno a potom ešte fungovať celý deň, holt nie sme už najmladší. Investícia sa vyplatila a hneď ako vystúpame do letovej hladiny mi odkvecne hlava a prežijem krásny trojhodinový ničím nerušený spánok. Poslednú hodinu si spríjmením kávou a audioknihou “Let do nebezpečenstva” od Arthura Hailyho. Tématické.
Na rozdiel od tohto fiktívneho príbehu, náš let prebehne bez akýchkoľvek komplikácií, aj keď teda zem sa pred nami vynorila v poslednej chvíli, ako sme vyšli z mraku. Počasie v tejto geografickej časti sveta nie je niečo, na čo sa dá akokoľvek spoliehať, modlím sa len, aby nám nonstop nepršalo. Pokým na ďalšie dni to vyzerá celkom pozitívne, na ten dnešný to už také ružové nie je. No veď uvidíme, netreba predbiehať. Z lietajúceho autobusu sa “nástupným mostom” (ako sa to po správnosti nazýva (a nie teda chobotom ani rukávom ako občas s obľubou napíšem)) presúvame do terminálu, samozrejme s masečkami na tvári. Hneď prvé pozitívne prekvapenie, tu už to nikto nenosí ani vnútri a hneď teda idú dole (a to im tu ešte s Covid nariadeniami donedávna statočne prepínalo). Zoberieme kufor, Miro zatiaľ mašinu a v termináli ešte poriešime rýchly tetris s vecami do kufra a padáme na parkovisko. Dustera ešte treba poriadne obzrieť zvonku aj zvnútra a zdokumentovať stav pri preberaní.
Exteriér je na tom dobre, interiér už poslabšie. Nechcem povedať, že by bol v zlom stave, skôr to mierim na výbavu. Tá viacmenej pozostáva iba z elektrických predných okien a pohonu všetkých 4 kolies. Najväčším nedostatkom je tak absencia klimatizácie. Človek by si povedal, že načo je už komu na Islande klimatizácia, veď tam nikdy nie je poriadne teplo. No presne nato, aby sa mu nonstop nerosili okná, s čím budeme bojovať po zvyšok dňa. Teraz rýchla kontrola najbližšieho supermarketu zo svätej trojice diskontov (Krónan, Bónus alebo Netto) a o pár minút už hltáme prvé islandské kilometre. A teda stav cesty prekvapivo východoeurópsky. V supermarkete s prekvapivo normálnymi cenami a pribrzdenou obsluhou doplníme zásoby a vyberáme sa smer IKEA vybaviť skorý a cenovo priaznivý obed. Netreba sa utrhnúť z reťaze hneď po prílete a dobrý Kottbular predsa nikoho neurazí.
Na druhej strane parkoviska sa nachádza jedna z pobočiek Vínbúðinu – štátom kontrolovaných predajní alkoholu, kde chlapci hneď zoberú kartóny pivečiek. Ja tam teda šupnem len dve na chuť, zas až taký milovník piva nie som a radšej dám prednosť koňačiku, čo s nami docestoval zo Slovenska. Okrem týchto štátnych predajní, ktorých je na celom Islande len 50 (a niektoré teda s celkom divokými otváracími hodinami) kúpite alkohol už len v reštauráciach. Štandardné obchody ponúkajú len výrobky do limitu 2,25% a to ani nemá zmysel kupovať.
Týmto máme nákupy na najbližšiu blízku budúcnosť vybavené a môžeme si to konečne namieriť smerom na prvú zastávku v itinerári, ktorý si celý po patronát zobral Miro. Reálne je toto asi môj úplne prvý výlet, kde som absolútne nijak neparticipoval na ničom, v minulosti som na spoločných výjazdoch prispel svojou troškou aspoň vo výbere a rezervovaní ubytovaní, ale pre tentokrát je to na full passenger mode. Ako pasažier si môžem dopriať aj pivečko a hneď jedno Thule pri prejazde Reykjavíkom otváram.
Po necelej hodine jazdy parkujeme pred solídne zaplneným návštevníckym centrom národného parku Þingvellir a snáď presne v momente, ako vystúpime z auta začne pršať. Na nezaplatenie. Na území tohto národného parku je tých zaujímavostí – ako vodopád, kostol a podobne viacero. Hlavnou je ale asi to, že tu vznikol prvý parlament v Európe – Althing. Dôkazy o jeho existencii sú už z roku 930, keď sa konal na pláni Þingvellir snem náčelníkov dedín. Rozhodnutím Althingu bolo napr. prijaté kresťanstvo v roku 999 – 1000. Pri normálnom počasí sa to tu pekne odparkuje a peši sa to dá obehnúť, ale takto to nemá veľký zmysel. Omrkneme teda aspoň vyhliadkovú plošinu a kúsok sa prejdeme poobzerať skaly ale silnejúci dážď nás zaženie späť do auta. Aspoň otestujem hajzlíky s výhľadom.
K vodopádu Öxarárfoss, kam sa dá od parkoviska pekne prejsť sa teda presúvame mašinou, ktorú nechávame na ďalšom (a hlavne bližšom) parkingu a pešiu vzdialenosť tak zrazíme na štvrtinu na sympatických 400 metrov. Vodopád neurazí ani nenadchne a ako bonus sa cestou naspäť k autu vydrbem a narazím si ruku.
Zaujímavejšie ako vodopád je podľa mňa jazero Silfra, ktoré sa sformovalo v rifte (seizmicky a vulkanicky aktívna priekopová štruktúra v zemskej kôre) medzi Severoamerickou a Eurázijskou tektonickou doskou. Miesto s takýmto potenciálom si priam pýta o nejakú aktivitu a najväčšou atrakciou je teda potápanie sa medzi doskami, ktoré vyzerá naozaj luxusne. Keďže do dôchodku máme ďaleko a do toho švajčiarskeho alebo nórskeho, s ktorým by som si takúto zábavku mohol dovoliť ešte ďalej, cvaknem si to len pekne z mosta. Namiesto podvodného sveta nám tak musí stačiť prechádzka a pohľad na tradične seversky vyzerajúci kostolík Þingvallakirkja z roku 1858. Dážď medzitým celkom ustal ale to nám nie je nič platné, keď sme už na odchode.
Národný park nechávame za sebou a rýchly stop si dávame už o 10 kilometrov neskôr na vyhliadke Hrafnagjá, odkiaľ je parádny výhľad na rovnomenný kaňon s jazerom Þingvallavatn v pozadí. Dokonca aj počasie sa umúdri a konečne neprší. To ešte neviem, že dnes naposledy.
O 50 kilometrov ďalej prichádzame k svetoznámemu gejzíru a už na parkovisku je jasné, že to nebude príjemná prechádzka. Vonku doslova leje, no ešte šťastie že parkovisko je na americký spôsob doslova pár metrov od tohto prírodného úkazu. Gejzír, alebo teda Veľký gejzír (Stóri Geysir) je najstarší známy gejzír (prvé zmienky sú už z roku 1924) a za svoju životnú históriu si niekoľkokrát zobral timeout. Dnes vytryskne tak cca 3 krát do dňa, čo je logisticky aj morálne nemysliteľné tu čakať pol dňa na vodotrysk.
Uspokojíme sa teda so susedným gejzírom Strokkur, ktorého maximá sa pohybujú v 30 metroch, frekvencie sú však každých 3-8 minút a to sa počíta. Hneď tá prvá vodná erupcia po tom, čo sa k nemu priblížime má snáď 10 metrov. Len nás pristihla nepripravených, tak tento moment zostane zapísaný len v našich nedokonalých mozgoch. Miro s Tomášom jeden pohľad dostatočne uspokojí a pred dažďom sa padajú ukryť do auta. Ja by som si tento jav rád zaznamenal, tak čakám a moknem ako Vašo. Ďalšia erupcia je však len také zabublanie a tá nasledujúca tiež, tak to balím a vraciam sa aj ja.
Rifle mám za týchto 17 minút mokré pomaly ako keby ich z jazera vytiahli, ale taký je život. Medzi nami a ubytovaním je už iba jedna zastávka a to ma drží pri živote. Monštrózny vodopád Gullfoss dosahujeme po ďalších pár minútach jazdy a to je oproti Öxarárfossu úplne iná káva. Voda tu steká kaskádovite v dvoch fázach, pričom ta prvá má 11 a druhá 22 metrov. V prvej polovici 20. storočia sa dokonca uvažovalo o výstavbe nejakej vodnej elektrárne, ale našťastie to stroskotalo na nedostatku financií a vodopád bol neskôr predaný do vlastníctva štátu a ten ho vyhlásil za chránené územie.
Len tu už neprší, tu už doslova leje. Na nejaké obdivovanie teda nie je priestor a po pár pohľadoch a fotkách bežíme do auta a tu už môžem zo seba vodu doslova žmýkať.
O piatej konečne prichádzame na naše prvé islandské ubytovanie, ktorým je Guesthouse Vatnsholt, umiestnený v strede ničoho. A to nemyslím obrazne, ale doslova. Len zopár budov a 360 stupňový výhľad na nehostinnú severskú krajinu. Na útulných izbách zložíme a dáme sušiť veci, pekne sa prezlečieme do domáceho a otvára sa pivečko.
Absenciu kuchynky stiera prítomná reštaurácia, ale že dnes tu majú nejakú akciu a kuchyňa až do siedmej neprijíma žiadne objednávky. Na izbe teda pripijeme na úspešný štart výletu Pliskou a krátko po ôsmej sa presúvame do hlavnej budovy. Vo veľkej spoločenskej sále majú miestni dôchodci nejakú zábavu, tak sa upraceme na bok a objednávame dve veľké pizze. Kým ich pripravia nebudeme tu sedieť a zavadzať, ale presúvame sa do menšej spoločenskej miestnosti, kde si čas skrátime turnajom v šípkach, ktorý nevyhrám. O pol deviatej začnú nosiť na stôl a nikdy som si nemyslel, že toto poviem, ale už dlho som nejedol takú dobrú pizzu ako tu – na Islande v strede ničoho. To sú tie životné paradoxy. Po jedle ešte ostatných vytrieskam v biliarde a s úspechom v srdci môžem ísť spať.
