Gruzínsko 2016

Deň 1 – Tbilisi

11.6.2016

Trojhodinový hodiny let + 2 hodiny časový posun znamená, že pár minút pred piatou ráno pristávame na novom letisku v Kutaisi. Pri vystupovaní z lietadla stihnem spraviť dve fotky a potom mi to zakáže policajt. Letisko prešlo kompletnou rekonštrukciou a v súčasnej podobe nemá ani 4 roky.

kutaisi airport

kutaisi airport

Na pasovke to aj napriek plnému lietadlu ide celkom rýchlo. V stánku Georgianbusu dostávame po preukázaní sa vytlačenou A4kou dva papierové lístky a inštrukciu, že cestu naspäť máme telefonicky potvrdiť deň predtým. Pomaly začína svitať a čas do odchodu minibusu o šiestej trávime pozorovaním, ako sa airbus, ktorým sme prileteli hneď točí spať na let do Budapešti.

kutaisi airport

kutaisi airport

kutaisi airport

kutaisi airport

kutaisi airport

V lietadle som sa príliš nevyspal, ale zato jazda v georgianbuse mi to vynahradí a celkom dobre spím až do chvíle, kedy máme prestávku pred dedinou Surami. To stojíme snáď hodinu, niektorí raňajkujú, ale my sme na letisku zamenili iba desinu, lebo kurz.

surami georgia

surami georgia

surami georgia

georgia_2016_0001

Konečnú máme na Freedom square, ubytko v hosteli Corner som strategicky vybral neďaleko. To má však ešte čas, hlavne sa chceme ísť naraňajkovať. Ani po rokoch sa nevieme poučiť a zase ako dvaja idioti hľadáme miesto, kde sa najeme, ale aby malo aj terasu a nebolo predražené. Samozrejme na ulici medzi Freedom square a pevnosťou Narikala, čo je hlavný turistický ťah a kde sa pohybujeme nič lacné nie je, tak skončíme s nákupom v pekárni a raňajkovaním na lavičke v parku. Po raňajkách skočíme na terasu do baru vedľa parku na kávu. Zo šiestich káv v ponuke majú iba instantnú. Tak máme instantnú.

Vypijeme kávu, chvíľu posedíme a už je pomaly aj dvanásť, tak ideme nájsť hostel. Uličkami starého mesta sa prepracujeme až k parku na námestí Lado Gudiashvili. Statika mnohých starých domov tu pokulhává, resp. je evidentne v tak zlom stave, že jedinou možnosťou bolo na uliciach postaviť železné podporné konštrukcie, aby držali pokope. Hostel by mal byť v jednej z troch slepých uličiek a ako sa tak bavíme v ktorej to asi bude tak ide náhodou práve okolo majiteľka, tak máme vystarané.

Hostel, ako mnohé iné, je byt v ktorom býva aj majiteľka a izby prenajíma. Pri priemernom plate v Tbilisi 260€ sa ani nečudujem. Na izbe konečne zhodíme dlhé gate a mikiny a vyrážame do ulíc. Narikala je neďaleko, tak je logicky našim prvým cieľom. Podľa predpovede malo byť dnes oblačno s nejakou 50-60% šancou na poobedný dážď a vyzerá to všelijako. Každopádne je pod mrakom, čo mi nerobí radosť, lebo nie sú pekné fotky 😀

georgia_huawei_p8_lite_11.6._2016_0010

Uličkami sa dostaneme až na námestie pod pevnosťou. Pred šiestimi rokmi to tu zívalo prázdnotou, teraz je to tu plné kaviarní, reštaurácií a turistov. Nad hlavami nám premáva lanovka. Časy sa menia.

Okolo kúpeľov Abanotubani, kde chodieval aj samotný Puškin a mešity si to pekne po vlastných namierime k pevnosti. Hore si užívame pekné výhľady na mesto až kým nezačne pršať, potom sa prejdeme k soche Kartlis Deda, pod ktorou si od miestneho deda a jeho podomácky vyrobenej chladničky kupujeme dva nanuky. Neskôr si všimneme, že im asi pred dvoma mesiacmi skončila spotreba, ale vyzerajú ok, tak si ich dáme. Kartlis Deda je inak 20 metrová hliníkom pokrytá socha ženy v gruzínskom národnom odeve.

tbilisi 2016

tbilisi morozenoje

Na lavičke si dáme pivo z potravín a stanovíme nejaký plán, kam ďalej. Keď som tu bol naposledy, tak som si za tie 4 dni nejak nenašiel čas ísť pozrieť Katedrálu najsvätejšej trojice (Tbilisi Sameba Cathedral), tak to teraz napravím. Cestu dole si skrátime lanovkou, keď ju tu už postavili.

Popri zastávke metra Avlabari sa ulicou, na ktorej je malý trh pomaly dostaneme ku katedrále, kde už poriadne pripeká. Dnu len tak jemne nakuknem, mám krátke nohavice, tak nechcem vzbudzovať možné pohoršenie. Z mramoru, ktorý je všade naokolo sála neskutočné teplo, tak sa vraciame na Avlabari, schladiť sa pekne hlboko do metra.

Vezieme sa tri zastávky na Marjanishvili. Chceme sa ísť niekde najesť, ale ako to asi môže dopadnúť? Pri stanici sú len samé McDonaldy a burgre, tak si to namierime smerom k centru. Prejdeme cez rieku Kura a dostávame sa na začiatok hlavnej ulice Rustaveli, kde je čo? McDonald 🙂 Ale tam nejdeme.

Vykračujeme si pekne ďalej po ulici a hľadáme niečo domáce, kde by sme si mohli dať Adjaruli chačapuri, čo je jedna z mnohých variant tradičného chačapuri, táto konkrétne má tvar loďky a v strede syr sulguni a vajíčko vo forme volského oka. Krátka zaujímavosť k chačapuri je, že podľa prieskumu z roku 2009, 88% gruzínčanov uprednostňuje chačapuri pred pizzou. Cestou dokonca nájdem obchod, kde predávajú kinofilmy, lebo som sa pohrával s myšlienkou, či mi nebude ten jeden film málo. Ale keď mi povedali, že film, ktorý u nás nestojí ani 3€ tu predávajú v prepočte za 8,5€, tak som zistil, že jeden mi bude akurát tak dosť 🙂 O pár metrov ďalej ako na zavolanie nájdeme pivničnú vývarovňu s domácimi jedlami, tak si hneď objednávame jedno malé a stredné adjaruli chačapuri a dve malinovky so sirupom. Keď ich priniesli, tak som zistil, že aj malé by mi bolo veľké 😀 Výborné, ale nedokázali sme to dojesť.

Vyjdeme z podzemia a prekvapí nás celkom solídny dážď. A to nás ešte 20 minút dozadu spaľovalo slnko. Našťastie máme so sebou dáždnik, tak nerušene pokračujeme. Neďaleko je pozemná lanovka do parku Mtatsminda nad mestom, kde som ešte nebol. V 2/3 cesty nás zastihne brutálna prietrž. Misky váh sa opäť priklonili na našu stranu, ideme totiž okolo parku, kde je kryté sedenie a ešte máme aj jedno pivko v batohu.

Po cca 20 minútach intenzívneho dažďa sprevádzaného bleskami a hromami zrazu vyjde slnko a je po všetkom. Karta z lanovky na Narikalu tu neplatí, tak si musíme kúpiť ďalšiu za 2 lari. Vyvezieme sa solídne vysoko nad mesto. Trochu si to tu popozeráme, ale v podstate ideme rovno k masívnemu 80 metrovému ruskému kolu na druhom konci.

Janka na ňom (nemyslím toto konkrétne), ak nepočítame tie putovné kolotočárske, nikdy nebola. Jedna jazda je za 3,5 lari, čo je asi 1,5€, nič hrozné. Pod kolom je luxusná reštaurácia, ale momentálne tam prebieha nejaká posh svadba, ktorú strážia SBSkári v čiernych SUVčkach. Kolo sa otočí za 15 minút a výhľad by bol super nebyť zašlých plexiskiel s hnedým nádychom v kabínach.

tbilisi wheel

Z kolesa si to namierime na terasu reštaurácie Funicular nad lanovkou. Chvíľu sme váhali, vyzerá to celkom draho, čašníci v bielych košeliach, pekný interiér atď, ale pivečko za 1,5€, takže v pohode. Najprv, že počkáme do tmy na vysvietené Tbilisi, ale nemám tu ani statív a tma má byť tak o pol desiatej, tak asi nič z toho.

tbilisi funicular restaurant

Pri pive sa pobavíme na jednom páre, ktorý sa fotí s výhľadom. Začína to fotkami s rukou a potom nasledujú pózovačky s vystrčeným zadkom a ďalekohľadom prekladané selfies.

Začína byť dosť kosa, tma v nedohľadne, tak to balíme a vezieme sa dole. Mobil sa mi úplne vybil, tak sa tmavými ulicami dostávame “domov” len vďaka môjmu výbornému orientačnému zmyslu (bez irónie 🙂 ) V obchode si ešte kupujeme naše štandardné dovolenkové večerné menu čipsy a pivo a ideme na izbu.