O tom ako Korona, resp. SARS-Cov-2 – keď už mám byť exaktný – narušila, zničila alebo zrušila cestovateľské plány komukoľvek je úplne zbytočné diskutovať, tak tu nebudem nariekať. Pokým pri predošlých piatich výletoch, ktoré som bol nútený zrušiť som aspoň ušetril dovolenku (a peniaze), v prípade “letnej” už bolo nutné niečo vymyslieť. Ako každý rok, aj toto leto nám zamestnávateľ nariadil povinné čerpanie dvojtýždňovej dovolenky v exaktnom termíne, ktorý sa vždy dozviem v priebehu januára. Pokým s termínom ani mocná korona nepohla, s destináciami už porobila riadne rošády. V novembri 2019, keď bol ešte svet na poriadku som nám na leto vymyslel týždeň na juhu Ukrajiny pod Moldavskom, kde som mal v pláne degustáciu miestnych koňačikov spojenú s kúpaním v mori. To všetko nasledované tradičným týždenným oddychom na východe Slovenska. Taký bol aspoň plán. Na jar už začínalo byť jasné, že z toho nič nebude a keď prišlo druhého júla k zmene času letov od Wizzairu hneď som to využil na refund. Aj tak ich neskôr zrušili. Bolo teda nutné vymyslieť alternatívu, čoho som sa zhostil v jedno sobotné popoludie a celé som ho zabil zostavovaním itineráru na 10 dní v Srbsku, ktoré si v tom čase s koronou viedlo veľmi dobre. Fast forward a o tri týždne je všetko opäť inak. Srbsko je na tom tragicky, čiže padá aj toto. Hovorím si, že nemá zmysel nič plánovať viac ako pár dní pred odchodom a nechám to tak, veď sa uvidí. Treťou zbožnou alternatívou bolo Rumunsko, ale to mi spravilo škrt cez rozpočet tiež. Týždeň pred odchodom sa situácia vykryštalizovala dostatočne na to, aby bolo jasné kam nás vôbec pustia, tak nakoniec padla voľba na Poľsko, kde som vlastne okrem Varšavy, Krakowa a Wroclawi nikde inde nebol a nebyť korony, tak by to tak asi zostalo aj dlhšie. Celý pracovný týždeň je pokoj a v deň odchodu v piatok doobeda sa dozvedám, že by “sme mali zvážiť”, či prídeme na východ. To znamená expresne rýchlo prepracovať polovicu itineráru. Lebo takého informácie sa nedajú povedať skôr, treba to naťahovať do posledného momentu. Nehovoriac o tom, že koronu skôr dostanem v rade na lanovku v Tatrách (ale to je bezpečné, lebo je to NA SLOVENSKU), ako v bu bu bu “nebezpečnom” Poľsku, kde pomaly s nikým neprídem do styku. Ale dobre, dosť bolo opúšťania sa, prosiť niekoho, aby som mohol prísť na návštevu rozhodne nebudem, mrzí ma to len za Janku, ktorá rodičov nevidela od Vianoc.
7.8.2020
Nebyť viazaný odchodmi autobusov a odletmi lietadiel je veľmi flexibilné, tak z práce ideme najprv domov, kde už máme prichystané pobalené veci. V pokojnom tempe a bez stresov dávame bytu na dva týždne dovidenia a pár minút nechávame Bratislavu za sebou. Dnešný deň slúži čisto len na presun na hranice republiky, aby sme sa zajtra ráno už pekne zobudili do dovolenkového módu. Predtým však ešte treba vybaviť odovzdanie autochladničky, ktorú som bol kúpiť pre Antona, keďže v Trnave sa ukázala ako nedostatkový tovar. Stretko dáme na Zelenči a transakciu posvätíme Slovnaft sosiskou, na ktorú sa tu pomaly čaká dlhšie ako Kočnerov rozsudok. Zo Zelenča to potom potiahneme až na D3, kde si odpočívadle dáme pri slimákoch a západe slnka nad obcou Čierne krátku pauzu.
Po 282 kilometroch už za tmy krátko pred deviatou prichádzame k Hostelu Zywiec na okraji rovnomenného mesta. Recepcia síce funguje iba medzi siedmou ráno a siedmou večer, ale aj tak sa žiadne vyvolávanie a nosenie kľúčov nekoná. Mimo tohto času je automaticky outsourcovaná na 24/7 benzínovú pumpu Moya, ktorá je hneď vedľa. Na benzínke teda vyplatím izbu a na dobrú noc kúpim ešte dve lokálne pivečká. Auto odstavím na privátne parkovisko za závorou, dáme rýchlu sprchu a na terase reštaurácie, ktorá patrí k tejto Stacii paliw oficiálne pripijeme na začiatok dvojtýždňovej dovolenky, ktorú sme mali naposledy v roku 2015.
