Tento poloretardovaný itinerár som vymyslel v slabej chvíli autistického preťahovania sa o počet letov v danom roku. Ono to ani netrvalo nejako extra dlho, so správnymi nástrojmi sa dajú robiť zázraky a po niekoľkých minútach skúšania z toho nakoniec vypadli 4 lety za 3 dni bez nutnosti dovolenky v sume pod 100€. Spoločnosť na tomto výlete mi bude robiť Miroslav, chlapec závislý na cestovaní v kovovom, prípadne kompozitnom valci, ktorého na podobné výlety netreba dlho presviedčať.
11.11.2022
Len dva dni po návrate z Paríža mám teda znovu namierené na viedenské letisko. Cestou v Petržalke naberiem Mira a krátko po štvrtej prefrčíme okolo odbočky na letisko smerom na Mazur. Žiaľ, časy 20% zľavy na parking C sú s koncom korony minulosťou a to pre nás znamená po rokoch opäť oprášiť znovuotvorený Mazur. Ten je solídne plný, ale usmeje sa na nás šťastie a parkovacie miesto nakoniec nachádzame celkom blízko k autobusovej zastávke.
Dokonca ešte chytíme aj práve odchádzajúci autobus, ktorý nás o 8 minút neskôr vyklopí priamo pred terminálom. To znamená, že ak sa človek trafí dobre do toho 20 minútového intervalu odchodu autobusu, je na letisku od auta dokonca rýchlejšie ako z parkingu C. Moja matná spomienka na Mazur totiž je, ako sme tam v autobuse vymetali všetky letiskové zákutia a cesta k terminálu trvala pomaly pol hodinu. Ale odkedy je parkovisko pod novým vlastníkom netreba už pri rezervácii vypisovať EČV a celé sa to značne urýchlilo. Za mňa dobré. V salóniku máme vďaka hodinovému meškaniu času viac ako sme predpokladali, tak po skorej večeri lupneme zopár negroni, nech nám to čakanie ubehne rýchlejšie. To, že mám opäť exit row šikovne a lacno zadarmo už pomaly prestáva mať zmysel zmieňovať. Vďaka Ryanair, že stále umožnuješ tento šikovný trik. V Sibiu to položíme krátko pred desiatou východoeurópskeho času a ani nie za 10 minút sme už pred terminálom. Ešte fotka do albumu a už nás aj vyzdvihuje Cruze.
Po ôsmich minútach jazdy vystupujeme na Piața Unirii, z ktorého plynule začína pešia zóna – tohto času praskajúca vo švíkoch. Sibiu je snáď mesto, ktoré nikdy nespí. Apartmán Casa Mario je síce o ulicu vedľa, ale tak ako býva pri apartmánoch zvykom, vládne v nich ešte doba kešu. O platidlá z polyméru sa postará Miroslav v bankomate Raiffeisen, zatiaľ čo ja nakúpim v potravinách niečo na večer (pivko) a niečo na ráno (vodu). Vybavení korektnými tekutinami pre každú časť dňa môžeme konečne zaujať správny smer a zvítať sa s domácim. Podkrovná izba sa vyznačuje extrémnou čistotou (to sa mi tento rok stalo už druhýkrát a vždy v Rumunsku) a oddelenými posteľami, čo je pri menších mestách väčšia výzva, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
Každopádne zhodíme tu iba veci a vyrážame aspoň na krátku prehliadku centra. Ešte dobre, že prvý dojem sme mali pozitívny, lebo keby som mal poprvé vyjsť na ulicu až teraz, tak neviem, čo by som si myslel. Ako sa však hovorí, pes, ktorý šteká nehryzie a to snáď platí aj o jedincovi hulákajúcom na celú ulicu. Vianoce síce všetci očakávame až o 44 dní, v Sibiu však nelenia a stánky na vianočné trhy sú už na Piața Mare plne pripravné. K tomu pôsobivý stromček, ruské vyhliadkové kolo (môže sa ešte hovoriť ruské?) a led šnúry tvoriace pomyselnú strechu. Neviem ako inak to nazvať, ale je to ten istý štýl ako v autobazári, veď fotografia je výpovednejšia ako tisíc slov. A aby som nezabudol, je tu ešte aj vyhliadková plošina. V tejto chvíli je všetko zatvorené, ale už teraz je jasné, že teda vizuálne je to asi tak o 7 levelov vyššie ako vianočné trhy v Bratislave. Ale my sa môžeme aspoň vyhovoriť na absenciu eurofondov.
Centrum je kompaktné, čo nie je na škodu, lebo všetky landmarky sú pekne po kope. Z námestia stačí prejsť doslova pár metrov na Piața Mică, postaviť sa do jeho stredu a všetko podstatné je na dohľad v 180 stupňovom uhle. Najikonickejšou budovou v meste je vraj mestská veža z 12. storočia o čom by sa dalo určite polemizovať, ale nebudem sa hádať. O pár metrov ďalej sa nachádza malý most lží opradený mnohými legendami. Najznámejšou je tá, že most sa zrúti pod tým, kto na ňom vysloví nejaké klamstvo. Asi to teda nefunguje alebo je tento liatinový (mimochodom prvý v celom Rumunsku) vyrobený až príliš dobre. Ešte, že na ňom nie sú žiadne visiace zámky, to by už len bola irónia.
No ale most alebo vežu nájdeme pomaly v každom meste. Sibiu má však svoju exkluzitivu, ktorou sú tzv. “Oči Sibiu”. Vikiere v strechách domov majú totiž špecifický tvar pripomínajúci oči až z toho človek cíti mierny diskomfort. Pred skúmavými pohľadmi radšej unikáme k luteránskemu kostolu Sv. Márie, najznámejšiemu gotickému kostolu v celej Transylvánii. Kostol je takto večer samozrejme zatvorený a nepredpokladám, že zajtra ráno tomu bude inak, ale luteráni si veľmi na výzdobu nepotrpia, takže aj tak by tam nebolo na čo pozerať. Zbytočná návšteva :))
Týmto dávame bodku za expresným večerným “rozkoukáním” a ideme sa skúsiť niekde najesť. Pohľad do Google mapy totiž prezrádza, že absolútna väčšina podnikov má záverečnú o polnoci, do ktorej nám zostáva ľahko cez trištvrte hodinu a to veľkú nádej na otvorenú kuchyňu žiaľ nedáva. Máme iba jeden pokus a vsadíme na RIBS & BEER SIBIU, kde nám povedia čo ako prvú vec po usadení? Samozrejme, že kuchyňa je už zatvorená. No nič, bundy už sú dole, sedí sa komfortne tak aspoň pivko dáme keď už nič iné a snáď ešte niekde niečo splašíme.
Pár minút pred polnocou sme späť v uliciach, na ktorých už ťažko badať nejaký život. V hodine dvanástej (doslova) sa dovalíme do McDonaldu ako do hniezda poslednej záchrany. Tu už pomaly robia uzávierku a pár sekúnd po našom vpáde zamykajú dvere, ale zľutujú sa nad dvoma hladnými retardmi a ešte niekde vykutrajú dva cheeseburgre. Záchrana sa veru niekedy skrýva v plátku syra a nakladanej uhorky. Na izbe si na tento úspech ešte otvoríme pivo a zalomíme to okolo jednej.