Azerbajdžan 2017

Deň 1 – Ramana castle, Yanar Dag & Lahic

Azerbajdžan bol poslednou krajinou z kaukazského trojlístka, ktorá mi dlhé roky unikala. Mohla zato najmä ich vízová politika, ktorá na rozdiel od liberálneho Gruzínska, kde môžeme cestovať dokonca iba na občiansky, vyžadovala ešte donedávna nie príliš jednoduché vybavovanie víz cez sprostredkovateľskú agentúru. V januári 2017 však s pol ročným meškaním prišlo k dlho očakávanému zjednodušeniu vízového procesu, na ktorý teraz stačí len vyplniť online formulár a zaplatiť 24 dolárov. Vo februári sa potom objavila spiatočka na začiatok júna za solídnych 80€ a bolo rozhodnuté. 3 a pol mesiaca od kúpy zbehlo rýchlo aj vďaka výletom do Paríža a Maroka.

Posledný májový deň o ôsmej večer vyrážame z Bratislavy na Medzinárodné letisko Ferencza Liszta už po štvrtý krát za posledný rok. Cesta trvá tradične ľahko cez dve hodiny a 22:10 už parkujeme. Tieto neskoré večerné lety majú jednu výhodu, a to že na letisku je úplný kľud a nikde sa nečaká. Na kontrole nikto, na pasovke zopár spolucestujúcich a pomaly rovno aj do lietadla. V momente ako máme odlietať nám kapitán oznámi, že jednej letuške prišlo zle, tak sa bude čakať na náhradnú, ktorá dorazí cca do hodiny. Medzičasom som zaspal, tak netuším s akým meškaním sme vzlietli, ale let je nekonečný, lebo po zvyšok sa mi už veľmi spať nedarí.

1.6.2017

V Baku dosadáme o 35 minút neskôr oproti plánu. To, že z Baku sa stáva taký malý kaspický Dubaj vidno už na letisku, ktoré pripomína luxusné nákupné centrum. Na pasovke sa trochu zdržím, slečne za prepážkou sa nejak nepozdáva moja fotka ešte s dlhými vlasmi a pýta sa ma či som to naozaj ja. Na pomoc si privolá aj vedľa sediacu kolegyňu, tak chvíľu obe kmitajú očami z fotky na mňa, ale nakoniec prejdem. V bankomate vyberiem peniaze na cca 2/3 pobytu a presúvame sa k okienku požičovne. Hneď z letiska berieme auto, ktoré som už skôr zarezervoval cez Aznur. Pred nami je však skupina 4 brazílčanov, tak si počkáme takmer pol hodinu, kým ich jeden prítomný pracovník na pobočke vybaví. Auto za 80€ na štyri dni s plnou poistkou je fajn deal a onedlho už nasledujeme Javida z požičovne na koniec parkoviska. Objednanú máme Kiu Rio alebo podobné a vykľuje sa z toho to podobné – čínsky Lifan 820.

Tento konkrétne je licenčne vyrábaný priamo v Azerbajdžane v NAZ (Nachičevanský automobilový závod). Presnejšie v Azerbajdžane, ale vlastne mimo Azerbajdžanu, keďže Nachečivanská autonómna republika je vnútrozemskou exklávou. Auto bolo vyrobené len minulý rok a nájazd je slabých 2400 kilometrov. Tak bonusová skúsenosť. Javid vyplatil parkovanie a my vyrážame z letiska smerom k veži, resp. zámku Ramana. Ten je z letiska len 10 km, tak si cestou aspoň osvojím reakcie auta. Z cesty odbočíme k domom a prejdeme pomedzi ne po rozbitej ceste až takmer pred zámok., kde zaparkujem pri plote. Z jedného z domov hneď vybehne staršia pani, že či sme si prišli pozrieť túto atrakciu. Z vrecka vytiahne kľúč, odomkne mohutný visiaci zámok a vypýta si 5 manatov. Zámok, resp. skôr pevnosť je kompaktná, vnútri je len malé zarastené nádvorie, na ktorom je umiestnená 15 metrová veža s hradbami naokolo. Na tie sa dá vyjsť po strmých schodoch. Postavené to bolo vraj už v 12. storočí pravdepodobne na obranné účely. Z hradieb je parádny výhľad na zhumpľovanú rozvŕtanú krajinu abšeronského poloostrova. Okrem toho tu aj extrémne fúka, tak máme po chvíli plné oči prachu a piesku.

Zamknem bránu, k babke si zájdem po výdavok a tlačítkom štartujem čínsky výkrik techniky. Zástavka č. 2 je o 15 km ďalej. Vymoceme sa spomedzi ropných polí a na hlavnej zastavíme na pumpe. V stánku tu robia donery, raňajky teda vyriešené. Rovno natankujem a popri novovznikajúcich bytovkách v aglomerácii Baku sa dostávame k “večnému ohňu”.

Parkovisko je na závoru, tak to odstavím cez cestu na štrku, kde hneď pri vjazde škrtnem podvozok. Zaplatíme vstupné pár drobných a hneď za rohom už vidíme hlavný ťahák – horiaci kopec. Je to doslovný preklad z azerbajdžanského Yanar Dağ. Ako už z názvu vypovedá, je to kopec, na ktorého jednej strane horí. A horí tu uhľovodíkový plyn, ktorý vychádza z jeho útrob. Oheň založil náhodne v 50tych rokoch pastier a odvtedy horí dodnes a to aj keď silno prší. Je to celkom sranda vidieť horieť skalu, ale priblížiť sa k tomu dá max. na dva metre. Po pár minútach sa dovalia deti, ktoré dnes oslavujú sviatok a prišli sa sem v tento oslavný deň nechať zvečniť. To je signál pre nás, že je čas spratať sa.

Pri výjazde z parkoviska si už dám pozor a onedlho zastavujem pred potravinami, kde doplníme zásoby na cestu a víno na večer. Chudák potkan to už do obchodu nestihol, tak ho teraz obletujú muchy.

Po približne hodine a pol jazdy vyprahnutou krajinou si dávame prestávku v bistre pri ceste. Hodila by sa káva na prebratie, ale podávajú iba čaj, tak bude dobrý aj ten. Čaju nám ujo pripraví celú konvicu a ako tak popíjame, začnú sa sem pomaly schádzať robotníci čo tu makajú na stavbe cesty. Uvoľníme im teda stôl, nech sa môžu najesť a pokračujeme v jazde.

Ďalšiu pauzu si dáme na začiatku mesta Shamakhi (Şamaxı), kde je vojnový pamätník a náhrobky padlých vojakov. Väčšina sa dožila tak dvadsiatky a je smutné tu vidieť náhrobky ľudí narodených v 90tych rokoch. Za parkom je medzi elektrickými stĺpmi na lúke “odparkované” SU-15.

Na výpadovke z mesta si všimneme reštauráciu s pekným sedením vonku, tak to na hulváta otočím na plnej čiare a onedlho už objednávame výborný šašlik. Vyzerá to tu ako celkom dobrý lokál, rodinky, páni v oblekoch a do toho štebot vtákov, no ideálne miesto na štvrtkový obed. Po jedle už posledné scénické kilometre s výhľadom na začínajúci kaukaz a rôznu zver popri ceste.

Z hlavnej odbáčame smerom na dedinu a po pár kilometroch sa zastavujeme pri burácajúcej rieke, ktorá z hôr nesie všetko blato a je úplne hnedá. Zastavili sme rovno pred jednou reštauráciou, tak sa s nami dá hneď do reči majiteľ, či nechceme jesť a podobne. Hovorím mu, že sme práve jedli, ale že zajtra na ceste späť sa môžeme zastaviť keď tak aspoň na čaj. Potom prichádza jeden jeho zamestnanec a horlivo nám ukazuje ručnú lanovku ponad rieku a už aj do nej lezie a volá aj mňa. Na takéto veci ma netreba dlho prehovárať a o pár sekúnd už stojíme v strede rieky. Chlapíkovi to však nestačí, tak začne lanovku rozhúpavať, nech to je ešte o niečo viac zaujímavé. Na breh to je do kopca, tak to odrúčkujeme obaja.

Chvíľu ešte pokecáme a ukazujú nám most o pár sto metrov ďalej, kde sa musíme určite zastaviť. Aj sa zastavíme, toto by bola veľká škoda odignorovať. Úzky most pre peších na oceľových lanách jednoducho treba vyskúšať. Vyberá sa tu smiešne vstupné 1 manat a potom si človek môže chodiť po kývajúcom sa moste hore dole.

Pomaly sa začína stmievať, pokračujeme teda v ceste. Čím bližie sme k Lahicu, tým je okolie krajšie. V predposlednej dedine končí asfalt a pokračuje už iba deravá kamenistá cesta, to tak max. na dvojke. Po pár minútach dobehneme obrovské stádo oviec, doslova stovky kusov, ktoré úplne ochromia tú riedku premávku. V najscénickejšom bode trasy to odstavíme a počkáme niekoľko minút pokým bude cesta opäť ako tak prejazdná.

Prichádzame do dediny a nasleduje hľadanie ubytovania. To síce máme zarezervované v Ancient Lahci Guesthouse, problém je však v tom, že na mape je uvedená zlá poloha a inštrukcia je, že máme prísť ku škole. Ubytovanie totiž prevádzkuje miestny učiteľ priamo vo svojom dome. Lahic je taká dedina na konci sveta, vodovod tu zaviedli len v roku 2008 a cesta v centre je tvorená z veľkých kusov kameňov. Školu sa nám nakoniec po 4 usmerneniach od miestnych podarí nájsť, ale okrem upratovačky v nej už nikto nie je. Medzitým začne poriadne liať.

Zavoláme teda na číslo v rezervácii a o pár minút sa už učiteľ, ktorý je ešte mimochodom aj riaditeľom miestneho turistického centra, objaví spolu s ďalšími chlapíkmi, všetci v oblekoch. Vysvetlí nám, že to sú riaditelia obdobných inštitúcii z iných regiónov a dnes tu majú stretnutie kvôli propagácií turizmu. Auto nám odporučí odparkovať pri mešite a že odtiaľ nás vezme svojim, lebo by sme to pravdepodobne nevyšli. Býva v dome nad dedinou a mal pravdu, bez 4×4 by sme boli bez šance.

Pozdravíme jeho manželku a asi svokru, ktoré nevyzerajú, že sú príliš nadšené myšlienkou guesthouseu a zložíme si veci. Domček vyzerá fajn, dostávame izbu, čo bola predtým asi obývačka. Do dediny sa nám už dnes nechce, noc takmer bez spánku spravila svoje a tak využívame možnosť večere priamo v dome a dohadujeme ju na pol ôsmu. Ako sa rozkukávame, tak medzitým prišli ostatní riaditelia a besedujú v predsieni. Prekĺzneme popri nich von a na chvíľu sa poprechádzame po okolí. Slnko sa však čoskoro schová za kopce a to tu v horách znemená rapídne ochladenie, tak sa vraciame na izbu.

Dom sa čoskoro vyprázdni a najstaršia obyvateľka začne presne na čas na stôl nosiť jedlo. Začíname výbornou polievkou a postupne na stole pristáva zelenina, chlieb, ryža, mäso v kapustových listoch a onedlho ďalší tanier s mäsom. Náš hostiteľ sa k nám tiež pridá, tak pri večeri trochu zhodnotíme situáciu v Azerbajdžane pred a po páde Sovietskeho Zväzu.

Domáci nám ešte ukáže kúpeľňu, aby sme sa mohli dať dokopy. Do tej sa vstupuje zvonku, čiže treba vyjsť z domu. Rodina vyzerá byť viac naklonená moslimským smerom ako tým liberálnym, tak sa ani nepokúšame ísť si vypýtať vývrtku na víno, čo sme kúpili ešte ráno. Nakoniec nás zachráni Curaprox kefka a korok sa úspešne podarí zatlačiť. Zvyšok večera tajne popijeme víno a konečne zaľahneme spať.