Na jeden z posledných výletov tohto roka sa vyberám netradične v pondelok po práci. Rozum káže spojiť to s víkendom, ale niekedy to jednoducho nejde. Hlavným cieľom je koncert kanadskej Skupiny Desire z Montrealu v utorok večer, čo mi vyblokovalo dva posledné dni z tohtoročnej dovolenky, lebo jednoducho nie je možné otočiť to s jedným. Ale tak treba si dopriať aj trochu kultúry a ako bonus sa pozriem po piatich rokoch opäť do Paríža.
7.11.2022
Odlet už o piatej a odchod najskorším možným busom o 14:45 veľa priestoru na manévrovanie nedávajú. Ak sa k tomu pridá 13 minútové meškanie žlutého + kontrola dokladov na hranici, začínam sa seriózne obávať, či stihnem olovrant v salóniku, na ktorý som sa spoliehal. Aj napriek týmto polenám pod nohami mám však šťastie na nulový rad na kontrole a tesne po štvrtej si už naberám na tanier. Cestoviny s olivovým pestom a pohárom bieleho pred letom potešia a o pol piatej už rezkým krokom upaľujem k bráne C36, na samom konci terminálu 1. Nakoniec som sa plašil zbytočne, kým sa naboardujú všetci v rade posedím si ešte slušných 10 minút, ale tak lepšie prísť skôr ako to nestihnúť, že hej.
Let vďaka Michaelovi Scottovi prežijem na vlne humoru a o siedmej opúšťam rurálne francúzske letisko, nachádzajúce sa až 85 kilometrov od Paríža. Ak by niekto chcel namietať, že som si mal priplatiť za letenku na CDG alebo ORY, tak mu len odkazujem, že aj s tým obojsmerným shuttle busom to bolo stále o viac ako polovicu lacnejšie. Koniec koncov, nemusím sa tu predsa nikomu spovedať, to je ten sladký život cestovania bez *spolupráce*. Na dopravu do mesta má monopol jedna firma a musím uznať, že vybavenie je promptné a všetko ide ako švajčiarske hodinky. Neuilly – Porte Maillot dosahujeme za hodinu a pol, čo znamená, že na hotel sa dostanem tak cca o pol desiatej.
Rovno sa odpravím do metra, kde ma v roku 2022 negatívne prekvapí absencia bezdotykového platenia v automate, strkať kartu do štrbiny som si veru odvykol. Na nástupišti sa pred čerstvou tyčkou na dlážke radšej utekám skryť do vlaku, ktorý ma po 10 zastávkach vypľuje na Châtelet, kde to nevyzerá o nič lepšie. Ale aspoň čisto na zemi.
Odtiaľto ďalších 6 zastávok na Château d’Eau a po solídnej trištvrte hodine som opäť na povrchu. Tu sa rezkým krokom po buleváre Strasbourg pomedzi pofidérne hlúčiky poponáhľam smerom na hotel. Situácia sa značne zlepší, ako opustím hlavnú ulicu, tu by som sa už nebál deti púšťať šarkany. Hotel de Bordeaux lokalizujem hneď za rohom a chudáka recepčného vyruším pri večeri. Promptne mi odovzdá kľúč od izby a ja sa odpravím na štvrté poschodie.
Samotný hotel bol na Bookingu tá najlepšia voľba z hľadiska cena/výkon v blízkom okolí konania zajtrajšieho koncertu. Ani hodnotenie 7.9 a noc za 62€ však nebránia tomu, aby som si na vankúšoch nenašiel chumáče prachu. Čo čakať od dvoch parížskych hviezd.
Radšej sa teda vyberiem opäť do ulíc, ale na žiadny veľký prieskum sa nechystám. Novembrové dni sú už krátke a ráno potrebujem vypadnúť v rozumnom čase. Prejdem si teda len najbližších pár uličiek, spravím pár fotiek a v kebabárni ukojím jeden zo základov Maslowovej pyramídy. Smäd zase vybavím fľašou vody v malom Carrefoure a prihodím tam aj jedno ružové suché na lepší spánok. Na izbe si konečne doprajem vytúženú sprchu a po pohári vína sa odoberám v ústrety novému dňu.
