Tento “cestopis” bude trochu iný, ako tie predošlé. Gro budú tvoriť fotky a textu bude pomenej, teda výrazne pomenej. Zredukuje sa iba na kratšie či dlhšie popisky k jednotlivým záberom. Dôvod je jednoduchý a celkom prozaický – nestíham. Výletov som si na jar 2025 zase nasekal veľa a času a energie na písanie mám čoraz menej. Moja vlastná tvrdohlavosť mi zase na druhej strane nedovoľuje kompletne túto moju internú povinnosť odignorovať, tak som si pre pokoj v duši zvolil takýto hybridný model.
21.2.2025
Zlé jazyky by to nazvali chválenkárstvom, ale to by bola možno pravda, keby som si tie exity platil. Všetky ich však mám zadarmo a “vlastnou hlavou” a.k.a Knowledge is Power.
Zasnežené Alpy. Hory su vždy príjemné na pohľad a z lietadla počas zlatej hodnky obzvlášť.
Po 2 a pol hodinách na palube pristávame na letisku v hlavnom meste Baskicka. Bohužiaľ s hodinovým delayom, takže toto sú posledné dnešné záblesky denného svetla.
Ak je vám dizajn povedomý, nie je sa čomu čudovať. Stojí za ním Santiago Calatrava, ktorého rukopis je zreteľný na prvý pohľad.
Spojenie s 12 kilometrov vzdialeným centrom mesta je zabezpečená krátkym mestským autobusom, ktorý vie byť špičke až nepríjemný plný.
Druhá zastávka z letiska je len kúsok od geografického srdca mesta, ktorým je námestie Moyúa. Táto eliptická ploch pôvodne zo 40tych rokov, zrevitalizovaná v roku 1997 dnes ponúka záhony kvetov vo francúzskom a anglickom štýle, kde sa dá posedieť na lavičke a aspoň čiastočne mentálne uniknúť od ruchu mesta.
Al Mundo Elegante – ochod so slušným oblečením. Táto fotka okrem dokumentácie prostredia nemá nijaký hlbší zmysel, len mi to padlo do oka a prešlo niekoľkými kolami mazania.
Síce to vyzerá ako hlboká noc, ale je iba pol ôsmej a ulice sú tak plné ľudí. Ale tie su rovnako plné do neskorej noci.
Aj táto vyfešáková panička možno nakupuje v Al Mundo Elegante.
Budova pôvodného sídla Banco de Comercio v klasicistickom štýle z rokov 1918 až 1922 má nad svojich vchodom sochu Merkura, rímskeho boha obchodu. Tú som som si samozrejme nevšimol.
Japonská automobilová nadvláda.
Bilbao je po baskicky Bilbo, tak sa miestne autobusy volajú smiešne Bilbobusy.
La Torre Bizkaia alebo akčnejšia b-Accelerator Tower z konca 60tych rokov bola najvyššou buduvou v celom meste až do roku 2009, kedy ju o toto prvenstvo pripravila takmer dvakrát taká vysoká Iberdrola Tower.
Pohľad na nábrežie rieky Nervión v samotnom cetre. Popravde by som tu čakal trochu viac ľudí, ale je dosť možné, že väčšina sa ich do ulíc ešte len chystá.
Stánok s Churros – pečivo chuťovo podobné šiškám, ale má to tvar tyčinky s hviezdicovitým prierezom, ktorá sa potom rýchlo vysmaží v horúcom oleji.
V pozadí nesmelo vykukuje Katedrála Svätého Jakub z Compostely, z 15. storočia, ktorá to v roku 2015 konečne dotiahla na Zoznam svetového dedičštva UNESCO.
Neobaroková budova divadla Arriaga je samozrejme o niekoľko storočí mladšia. Stavba z roku 1890 nesie meno po skľadateľovi Juanovi Crisóstomo de Arriagaovi, ktorému sa prezývalo “Španielsky Mozart”. Veľkou renováciu prešlo dva roky po záplavých z 1983.
Kto niekedy bol v Španielsku vie, že život sa žije na ulici a to dlho do noci. Nie sú tu teda žiadnou výnimkou námestia, ktorých gro je vyhradené deťom na hranie sa….
…pokým rodičia sedia obďaleč preberajúc radosti aj starosti svojich životov.
Turistickému výberu šuniek a pivečku sa ale naozaj nedalo odolať.
Niekto trávi dôchodok pri vínku na ulici a niekto pri letákoch a Ficovi v TV.
Pri pohľade z okna apartmánu o deviatej večer je vidno, že to vonku začína žiť.
Víno je v Španielsku kapitola sama o sebe. Dať si v samom centre na námestí v bare pohár za 1,60€ je ešte jedna z tých horších cien.
Piatkový večer v meste.