Bosna je jednou z tých krajín, ktoré som navštívil menej krát, ako by sa patrilo a ešte menej krát, ako by si zaslúžila. Keď som v novoročnom nákupnom rauši pre niekoho nezmyselných leteniek do nezmyselných destinácii, na nezmyselne krátky čas prihodil aj je jednu spiatočku do Banja Luky, konečne som si vydýchol, že sa tento rok premiérovo pozriem aj do Východnej Európy. Kto by to bol povedal, že sa tohto raz dožijem, ale tu to máme. V polovici apríla už som stihol otočiť Grécko, Španielsko, dvakrát Taliansko a dokonca aj Turecko, ale ten jediný správny vostočný smer som hanebne ignoroval. No ale dosť bolo úvodných zdvorilostných súvetí, Бања Лука čaká.
5.4.2025
Lenivosť opäť víťazí nad sporovlivosťou a hranicu bývalej železnej opony prekračujem krátko pred deviatu hodinou rannou opäť na palube môjho verného japonského pobočníka a naberáme smer Mazur, kde po dlhšej dobe konečne otvorili aj parking napravo od závor, čo pre mňa znamená len toľko, že nemusím zase raz smutne krúžiť v radoch s dvojciferným číslom ďaleko od zastávku shuttle busu. Security prázdna a promptná a po troch týždňoch sa opäť usádzam vo Vienna Lounge, kde dúfam v niečo lepšie ako brokolicové placky, ktoré ma hlboko sklamali naposledy. Prosby boli vyslyšané a k praženici sa tak na tanieri prikmotria aj tradičné aj sladké zemiaky, ktoré vytuním Tabascom.
zdravo a chutne
Ešte skôr ako začnem jesť (a piť) sa však odhodlám na niečo, na čo som sa odhodlával už dlho. To, že v salóniku pracuje slovenský personál nie je žiadnym tajomstvom, ale až dnes konečne naberiem odvahu osloviť pani, ktorú tu na check in desku registrujem už nejaký ten rok s ponukou byť hosťom (pre progresívnych slovenčinárov a slovenčinárky hostkou) v našom podcaste Tour de Svet. To či ponuku prijme alebo nie je už vo hviezdach, ja som pre to spravil svoje osobné maximum. Po raňajkách a americane ešte kopnem dva poháre Negroni a keď sa na displeji pri mojom lete objaví čarovné slovíčko boarding, viem, že nastal moj čas. Po veľmi dlhej dobe z výťahu nezamierim doprava na C gejty ale doľava na pasovú kontrolu. Tu ma veľmi nepríjemne prekvapí dlhočižný rad, ktorý sa ma (zatiaľ) ako občana EÚ našťastie netýka. Takmer vypredaný let sa boarduje pomaly, následkom čoho sa v čase nášho plánovaného odletu ešte súkame v uličke lietadla. Do výšin sa tak dostávame s takmer hodinovou sekerou, čím sa môj čas v hlavnom meste Republiky Srbskej efektívne skracuje na 26 hodín. Veľkým pozitívom je dĺžka letu, ktorá je príjemných 45 minút, bodaj by všetky lety trvaly takto krátko. Krátko pred druhou tak dosadáme o 375 kilometrov vzdušnou čiarou južnejšie, na letisku, ktoré ma vznešený prívlastok medzinárodné. To pôsobí veľmi úsmevne hlavne v rade na pasovku, ktorá sa tiahne až von z terminálu. V tomto počasí príjemné, v zime alebo v daždi by som tu ale stáť veru nechcel.
Počas tohto životného prestoja, kedy nemám čo robiť, tak môžem(e) načrieť do minulosti a niečo viac sa o tomto strategickom kúsku zeme dozvedieť. Výstavba tohto letiska sa započala jedného pekného dňa v roku 1976 a to v súlade s plánmi rozvoja, ktoré ho definovali ako letisko druhoradého významu, čo znamená obmedzenie na vnútroštátnu leteckú dopravu na území Juhoslávie. Takto to fungovalo až do rozpadu tohto socialistického zlepenca a keď sa po vojne kreslili nové mapy, z Banja Luky sa zrazu stalo hlavné mesto autonómnej entity Republiky srbskej. To dalo nový význam a úlohy aj samotnému letisku, ktoré sa pre civilnú dopravu opäť otvorilo 18. novembra 1997. Potom to tu miestami až príliš pripomína našu domovinu – najprv letisko slúžilo ako hlavný uzol spoločnosti Air Srpska, dcérskej spoločnosti JAT Airways a miestnej vlády, ktorá však v roku 2003 zbankrotovala. Potom vznikla ďalšia spoločnosť Sky Srpska, ktorej sa však nikdy nepodarilo mať to najzákladnejšie, čo letecká spoločnosť mať potrebuje – lietadlo. Aspoň na papieri ale vydržala až do roku 2013. Nasledovali viac veselé (zrušenie vízovej povinnosti pre občanov Bosny & Hercegoviny do schengenu a symbolický charterový let do Bruselu) aj smutné momenty (krach domácej aerolinky B&H Airlines, ktorá dlhé roky spájala Banja luka a Zurich), až po znova tie veselé, ktorým bol príchod modro ružového tandemu. Ja však po pasovke zažívam moment smutný, nevošiel som sa totiž do minibusu, ktorý je jedinou sociálnou spojnicou s 25 kilometrov vzdialeným centrom mesta. Ako k tomu došlo? Veľmi jednoducho. Pri checkine som totiž vyfasoval miesto v rade 15, t.j. v strede lietadla. A keď sa ešte k tomu vystupuje spredu aj zozadu, znamená to len jedno – von z lietadla sa vďaka mojim mantavým spolucestujúcim dostávam medzi poslednými. Posledný z lietadla = posledný na pasovke = posledný na zastávke autobusu = nezmestil som sa do autobusu. Tento príbeh má našťastie dobrý koniec, Smiljic Travel našťastie nie sú úplne odtrhnutí od reality (len trochu) a operatívne posielajú druhý minibus, ktorému to však nejakú slabú polhodinku trvať bude. Čas si skrátim predraženou minifľaškou vína z letiskového baru, ktorú dokončím na palube Mercedesu, kde odometer atakuje hranicu 680 000 kilometrov.
Spoľahlivý nemecký koráb ma vyhadzuje na zastávke neďaleko parku Petara Kočića, v podstate takmer v centre tohto 220 tisícového mesta. Čo do počtu obyvateľov je to takmer 1:1 ku Košiciam, ale vizuálne aj pocitovo je toto násobne menšie a kompaktnejšie mesto. Čo tým chcem povedať, že tu je to centrum naozaj malé, takže výhodou je to, že všetko je blízko. To platí aj pre môj apartmán, ktorý mám de facto 2 ulice od pešej zóny a na ktorý si to skrz veľké a prázdne parkovisko na bulvári Nikoly Teslu namierim.
Ubytko síce sídli na ulici Grčka, ale nie je to žiadna grcka, presne naopak. Moderne zariadený, priestranný a čistý apartmán, navyše s kľúčom v schránke bez ľudského kontaktu je presne to čo hľadám a potrebujem.
Hodím rýchlu sprchu a o niekoľko desiatok minút vyrážam do ulíc oraziť aspoň to minimum, čo som si včera večer zaznačil do mapy. Na druhej strane prázdnej dopravnej tepny v podobe širokej ulice Vidovdanska sa dostávam pred Hotel Bosna, a.k.a “nejlepší hotel ve měste”, čo asi nie je pravda, ale mohla by byť. Minimálne logo má určite bezkonkurenčne najkrajšie. Niektoré veci jednoducho za socializmu vedeli robiť.
Z typografického nadšenia sa presúvam do pamätného parku hrdinov z 2. sv. vojny, ktorých mená a podobizne sa tu presťahovali v 90tych rokoch. Pôvodne stáli len o pár desiatok metrov ďalej, presne na mieste, kde dnes stojí hlavný ťahák celého mesta, ktorým Katedrála Krista Spasiteľa asi bez akýchkoľvek pochýb je.
Na tomto mieste pôvodne stál ešte iný kostol, konkrétne Kostol Najsvätejšej Trojice, z 20. rokov 20. storočia, ktorý sa podarilo vysvätiť v nešťastnom roku 1939. Už o dva roky neskôr, počas nemeckého bombardovania 12. apríla 1941 bol zasiahnutý a značne poškodený, avšak definitívny ortieľ prišiel o mesiac neskôr, kedy ustašovci prikázali miestnym obyvateľom, aby ho tehlu po tehle rozobrali. Nasledovala komunistická éra Juhoslávie, kedy miešačky prekračovali normy a veľa budov bolo prestavaných, avšak túto katedrálu dovolené zrekonštruovať nebolo. Veci sa pozitívne zmenili k lepšiemu paradoxne až počas temných časov v 90tych rokoch, kedy bolo eparchii Banja Luka udelené povolenie na prestavbu zničeného kostola a výstavbu nového, s ktorou sa začalo v roku 1993. Výsledkom je katedrála z červeného a žltého travertínového kameňa, pochádzajúceho z oblasti Mezopotámie, ktorého kvalitu (ťažba a spracovanie) potvrdzuje prof. Dr. Bilbija, odborník z Belehradského inštitútu pre skúšanie materiálov. Ďalej sa môže popýšiť trojvrstvovou stenou (kameň, železobetón a tehla), ako aj tým, že jej kopule sú pokryté zlatou nehrdzavejúcou oceľou, privezenou až zo Sibíra.
Ja pod týmto svätostánkom začínam svoj lenivý a pomalý a popravde extrémne limitovaný okruh centrom mesta. To má bez preháňania približne 1000 x 500 metrov a zaznačil som si v ňom len toľko Points of Interest, ktoré by sa dali spočítať na prstoch jednej černobyľskej ruky. Banju Luku týmto nechcem nijako urážať, ale pravdou jednoducho je, že som sem neprišiel zbesilo obháňať všetko, čo je len trochu zaujímavé, ale dobre sa najesť, čo to popiť a trochu sa poprechádzať. Od na miestne pomery monumentálnej a mierne dystopickej budovy sídla prezidenta pokračujem rovno, kde by sa po pár sto metroch mali nachádzať malé potraviny a kde by som rád doplnil tekutiny. Realitou je zopár zatvorených dverí, z ktorých ani jedny sa neponášajú ani vzdialene na akúkoľvek podobu minimarketu.
one time
next time
Instantne tak lokalizujem alternatívu len o pár sto metrov severnejšie, ku ktorej sa dopracujem po ospalej ulici Vase Pelagića. Kostol svätej trojice na križovatke je záchytný bod, ktorý ma posiela doľava a onedlho už to brázdim medzi regálmi mojMarketu. Pol litra H2O vyklopím na ex a po nanukovej pauze na lavičke sa môžem posunúť ďalej.
Aj tentoraz to bude ku katedrále, avšak vizuálne veľmi zaujímavej a netradičnej, postavenej na počesť svätého Bonaventúru, františkánskeho teológa zo stredoveku. Každý, kto sa len trochu zaujíma o architektúru musí správne tipovať 70te roky ako dobu jej vzniku. Táto hypermodernistická katedrála, takmer až futuristická, bola odhalená v roku 1973 a navrhol ju záhrebský architekt Ljubo Matasović. Tá pôvodná, ktorá na tomto mieste existovala predtým, bola vizuálne takou tradičnou katedrálou z polovice 19. storočia, v roku 1969 však nevydržala otrasy Zeme a išla dole. Táto dramatická udalosť poslúžila ako príležitosť na narýchlo udelené povolenie na rekonštrukciu, ktorým sa juhoslovanská vláda vyhla zdĺhavému právnemu procesu keby sa jednalo o novú výstavbu a na výsledok sa pozerám práve teraz. Jej finálna podoba má symbolizovať stan, čo nie je žiadny prvoplánový nápad, ale dobre premyslená slovná hračka.
V miestnom jazyku sa pre bytie v prítomnosti Boha používa výraz „šatorom Božjim“ alebo v angličtine doslova „stan Boží“. Nemenej zaujímavou je kostolná veža, alebo v tomto prípade hybrid v podobe kostolnej veže a hodín, ktorá sem pribudla v roku 1991. Táto 42 metrov vysoká železobetónová dominanta pre zmenu pochádza z rysovacej dosky slovinského architekta Danila Fursta a tiež rešpektuje modernistický štýl. Obe tieto stavby sú však v tejto konkrétnej chvíli zatvorené, teda pri veži som ani neočakával, že by ma na jej točité schodisko niekto pustil, ale vitráže a mozaiky vnútri katedrály som tak trochu dúfal vidieť. Vynahradiť mi to musia rozkvitnuté stromy v protisvetle.
Od toľkého pozerania na vieru v nadpozemno zhmotnenú do fyzična si musím dopriať americano, ktoré do seba štýlovo kopnem v hrnčeka Nescafé na terase jednej z kaviarní na začiatku pešej zóny na Bana Milosavljevića. Podľa osadenstva som si vybral jednu z tých sociálnejších, lebo na tých ďalších cca 150 metroch je tých terasiek násobne viac, ale rovnako sa geometrickým radom zvyšuje aj počet kačacích pier.
To už prichádzam na katedrálne námestie, kde uzatváram svoj prvý mikro okruh pod mohutným cvengotom katedrálnych zvonov na začiatku zlatej hodinky. Mäkké svetlo dodáva tomuto prvému aprílovému sobotnému večeru istý šarm, ktorý ešte umocňuje vedomosť, že teplota sa počas noci rapídne zníži spolu s blížiacim sa arktickým vzduchom od severovýchodu.
Do úplného srdca mesta pokračujem tých posledných pár desiatok metrov po pešej nákupnej ulici Veselina masleše, kde presne v strede tróni Burger King. Veľmi odvážny krok v krajine, kde pripraviť mäso na jednotku je pomaly otázka národnej hrdosti. A ešte odvážnejší vo svetle toho, že na Bosne si vylámal zuby aj taký gigant ako je McDonald’s, aj keď pravdou je, že z trochu iných dôvodov. No uvidíme koľko im to vydrží, keďže otvorili len 15. januára toho roku je na vynášanie súdov ešte príliš skoro.
Pokým o sakrálnej dominante tohto mesta by so mnou niektorí možno mohli nesúhlasiť, o tej brutalistickej žiadne námietky nepripúšťam. Masívne betónové nákupné centrum Boska z konca 70tych rokov dáva jasne najavo, kto je pánom verejného priestoru. Aj ono vďačí za svoju existenciu zemetraseniu z roku 1969 a v dobe svojho vzniku bol tento päťpodlažný nákupák jeden z najväčších svojho druhu v celej Juhoslávii a je jediným z tejto éry, ktorý nepretržite funguje dodnes. Interiér si nechávam na zajtra, jednak má byť zima a tiež nebudem strácať posledné momenty slnečného svetla obzeraním výkladov.
A keďže som dnes už videl pravoslávny svätostánok aj rímsko katolícky svätostánok, do zbierky mi už chýba iba ten islamský. Netreba chodiť ďaleko, tak ako v Bosne viac či menej úspešne tieto tri viery kohabitujú, tak aj v Banja Luke sa tieto stavby nachádzajú pomaly jedna vedľa druhej. História mešity Ferhata paši je turbulentná tak ako len život na Balkáne dokáže byť. Pôvodné múry tejto mešity pamätajú ešte 16. storočie a 43 metrov vysoký minaret bol dlho dominantou širokého okolia. V roku 1950 to dotiahla až na národnú kultúrnu pamiatku a ďalších 43 bol relatívne kľud až prišli temné 90. roky a konkrétne v roku 1993 ju srbské polovojenské jednotky zbúrali.
Vo vegetatívnom stave to dotiahla až do nového milénia, kedy bolo islamskému spoločenstvu povolené zrekonštruovať ju, čo sa samozrejme neobišlo bez občianskeho pnutia, ktoré vyústilo do potyčky pri pokladaní základného kameňa. Hádzali sa kamene, na miesto stavby bolo vypustené prasa a na nejaký čas tu dokonca uviazlo cca 250 ľudí, vrátane veľvyslancov z Veľkej Británie, Švédska a Pakistanu spolu so zástupcom OSN. Konečná bilancia 8 zranených a jeden mŕtvy. Opravy a rekonštrukcia sa nakoniec natiahli na dlhých 15 rokov a jej brány sa otvorili až 7. mája 2016, presne 23 rokov od jej zničenia.
Poslednou historickou entitou, ktorú dnes navštívim je pevnosť Kastel rovno za rohom. Teda pevnosť to bola kedysi, dnes je to skôr už iba tieň pôvodnej pevnosti, z ktorej zostali zachované iba obvodové múry. Vznikla pravdepodobne ešte v Eneolite, čo je v dejinách praveku a archeológii časový úsek medzi neolitom a bronzovou dobou, v reči čísel (a pre Balkán) je to 4 500/4 000 p.n.l. až 3000/2000 p.n.l. Dnes je to príjemné mesto na prechádzku, večerné počestné popíjanie alebo venčenie psa (so zbieraním exkrementov samozrejme) a je odtiaľto pekný výhľad na rieku Vrbas.
Ja už pri pohľade na rýchlo sa pohybujúcu hladinu atakujem posledné záchvevy zlatej hodinky, ktoré sa rozhodnem stráviť pri pohári bieleho na pomyselnej terase reštaurácie Gatto Trattoria, práve pri výhľade na tieto niekoľko tisíc rokov staré múry. Medzitým aj slnko zašlo a ja oblečený v košeli začínam pociťovať teplotný diskomfort, tak dopijem víno, tradične v hotovosti ho vyplatím (tu je na väčšine miest stále doba kešu) a vraciam sa do centra.
Tu vlastne úplnou náhodou narazím na najnovšiu atrakciu mesta, pri ktorej žiaľ musím byť vulgárny a citovať neúspešného kandidáta na prezidenta a európskeho sudcu: “Vám musí jebať chalani, fakt vám musí jebať”. Otvoriť v roku 2025 (len 3 týždne dozadu), tri roky po napadnutí suverénneho štátu a zabití tisícov nevinných civilistov reštauráciu Putin, nato sa nedá povedať nič iné.
Ja si ale nenechám pokaziť chuť ani Putinom ani spitým bezdomovcom z druhej strany ulice ktorý ma asi uráža (a vlastne všetkých, okolo ktorých prejde) a namierené mám do reštaurácie, na ktorú som dostal odporúčanie od samotného blázna vodcu z Trnavy, veľkého Antona. Ešte predtým, ako do svojich úst vložím poriadny kus mäsa však musím vyriešiť určité logistické úlohy, napríklad takú elementárnu, ako je nákup vody. Reštaurácia má zatváračku o desiatej, supermarket o deviatej, je teda jasné, aká bude postupnosť.
Nový pamätník padlým bojovníkom Republiky Srbskej
Nákup vybavím vo Fortuna markete, kde sa na mňa usmeje aj šťastie v podobe lacného vína a pekného páru ponožiek a keď sa ho konečne zbavím v apartmáne, môžem prejsť doslova za roh a usadiť sa v Roštiljnici A&D, kde sa po relatívne pôstnom dni opustím a zadelím si mix mäsa. Našťastie mám boha pri sebe a volím strednú a aj s tou to do cieľovej rovinky doklepávam len s obtiažam.
Ale teda luxusne pripravené mäsko, to sa musí nechať. Cena 7€ je už potom len naozaj výsmech fastfoodovým menu zahraničných reťazcov. Po tejto výdatnej večeri sa už len odgúľam na izbu, dám horúcu sprchu a pri telke cucnem trochu vína. Dobrú noc.