Kyjev 2021

Deň 1 – po roku a pol na bratislavskom letisku

Z bratislavského letiska som naposledy letel začiatkom februára 2020 a bolo to práve do Kyjeva. Po jeho siedmich návštevách len v roku 2019 som si naivne myslel, že februárový výlet bude len prvým z ďalšej “kyjevskej šnúry”. Čo prišlo potom už všetci vieme. Tento výlet mal pôvodne tiež iný cieľ a to konečne sa preletieť An-24 s Motor Sichom. Nedeľný let z Ľvova do Bratislavy mi ale zrušili, čím sa to zas celé rozsypalo. Iste, stále by som sa Antonovom preletieť mohol, len potom by som sa musel vrátiť vlakom do Kyjeva, aby som v nedeľu na obed odletel domov. A to sa mi nechce. Namiesto toho som vymyslel plán B – pokúsiť sa navštíviť legendárne autobusové depo č.7.

 

17.9.2021

V piatok v práci končíme v najskoršom možnom legálnom termíne a o pár minút už kráčame na zastávku električky. Pôvodne som chcel zobrať taxi, ale 17€ ceny za Bolt alebo Uber ma priam znechutili. Zochova je každopádne aj tak z hry, po upchatom obchvate nemá zmysel ani taxi a tak či tak treba ísť cez mesto. Namiesto auta teda z Kapucínskej nasadáme na električku a na Tomášikovej ju vymeníme za autobus č. 96. Na letisko prichádzame po krásnych 56 minútach, za ktorých sme stihli prekonať astronomických 8 kilometrov. Už zvonku terminálu vidno na poschodí nepríjemne vyzerajúci rad pred security, tak sa radšej poponáhľame. Ukáže sa, že to je iba ďalšia predkontrola poistenia na Covid, spojená s ukazovaním Covid passu/testu a dokladu. Na security prekvapivo málo ľudí a nové pásy so skenermi. Po tretej (pasovej) kontrole sme konečne vypustení do nonschengen terminálu, kde si posedíme na lavičke kratšie, ako by bolo vhodné a onedlho nás opäť naženú do ohrádky. To aby sa dobytok náhodou niekde nezatúlal. Tu samozrejme sedíme na zemi, lebo veď kto by už počítal s tým, že lietadlá lietajú plné. Napriek tomu, že nás  uväznili už 40 minút pred plánovaným odletom (kedy aj zatvorili gate), aj tak sa do lietadla dostávame až v momente jeho plánovaného odlepenia sa od zeme.

Môj jubilejný let č. 200 prebehne štandardne nudne a pred ôsmou sa po 586 dňoch opäť ocitám na Žuljanoch. Po pasovke sa Uberom odpravíme k Národnej opere Ukrajiny, kde sa nachádza Mini-Hotel Kievskiy, naše útočisko na najbližšie dva dni. Môj obľúbený Hotel MIR, ktorý som mal rezervovaný pôvodne, mi len jedného dňa prostredníctvom bookingu poslal mail o zrušení rezervácie a je zatvorený do odvolania.

Výťahom sa vyvezieme na dvanáste, na recepcii vyplatím izbu, zložíme veci a o pár minút už v Pijanej Višni na Volodymyrskej pripíjame na Kyjevský víkend. Po aperitíve sme pripravení sa konečne navečerať, tak ideme na istotu smer Mafia. Pri Chráme svätej Sofie (Софійський собор) to stočíme doprava a onedlho sa už preplietame popri vysvietených fontánach na majdane.

Po pár minútach dosahujeme našu finálnu destináciu a prekvapenie nad kopou voľných stolov strieda napätie, keď je nám oznámené, že vrchné poschodie je zatvorené. Našťastie chytíme posledný voľný stôl a to rovno pri okne, tak už nám nič nebráni v objednávaní. Po skonzumovaní väčšiny sushi setu a vypití množstva čaju sme totálne KO a už sa len prejdeme naspäť na hotel.