Necelý týždeň po návrate z výletu, ktorý bol celý postavený len na tom, aby sme sa preleteli na malom turbovrtuľovom Embraeri EMB 120 Brasilia, som sa opäť ponoril do vôd Wikipedie a pozeral, aké máme ešte v Európe cenovo dostupné možnosti preletieť sa nejakým netradičným neprúdovým lietadielkom na pravidelnej linke. Loganair je logickou voľbou, avšak ani po intenzívnejšom hľadaní som nenašiel akceptovateľné letenky do Škótska, ktoré by zároveň spĺňali mnou nevyhnutné kritéria, t.j. maximálne deň dovolenky a rozumná cenová hladina. Z najväčšieho ostrova súostrovia Britských ostrovov som tak zameral svoju pozornosť na odvekého rivala – krajinu Galského kohúta. Nenápadná regionálna aerolinka Twin Jet sídliaca v meste Aix-en-Provence prevádzkuje vo svojej flotile trinásť turbovrtuľových Beechcraftov 1900D, háčik je samozrejme v cenách leteniek. Jednosmerky na akejkoľvek linke začínali na cene okolo 200€ až na jednu. Na linke Lyon – Bologna (viem, že po slovensky je korektný tvar Boloňa, ale budem sa držať toho mnou preferovaného) bola nejaká forma akcie a jedno z devätnástich miest sa predávalo namiesto štandardnej ceny za sympatických 70€. Pri pohľade do kalendára moje nadšenie frantíci hneď trochu schladili tým, že sa nelieta v sobotu ani v nedeľu. Koníčkom však niekedy treba prinášať obete, v mojom prípade teda jeden drahocenný deň voľna. K tomu, aby sa tento výlet stal realitou mi ešte chýbalo vymyslieť ako sa vlastne do Lyonu dostať, z blízkeho okolia tam totiž priamo a za rozumnú cenu nič nelieta. Ani to sa však neukázalo ako prekážka, volanie vrtuliek bolo silnejšie ako akékoľvek polená pod nohami a tak som mal onedlho hotový itinerár. V nedeľu ráno s Ryanom do Bergama, podvečer premiérovo s Voloteou do Lyonu a v pondelok na obed Twin Jetom do Bologne a odtiaľ v noci do Viedne. Vďaka francúzskej mutácii applikácie Trip.com som navyše na týchto štyroch letenkách ušetril 50€, čo mi takmer pokrylo nocľah v Lyone. A ako bonus všetky lety dĺžkou oscilujú okolo hodiny. Sen.
14.5.2023
Doma som sa po návrate zo Strednej Ázie ohrial 5 dní a v nedeľu ráno ma už o 3:40 vytrháva z postele budík. Aspoň taká bola moja predstava. Namiesto toho si poviem, že si ešte pár minút poležím a z postele sa v skutočnosti dostávam o štvrtej. Rýchlo sa obriadiť, poobliekať, rozlúčiť sa s Jankou a hajde na Schwechat. Po hodinke spanilej jazdy cez rakúske dediny s vypnutými semaformi parkujem na Mazure a ešte aj pekne stíham bus, ktorý práve odchádza. Na termináli 3 prekročím pár odfukujúcich neštastníkov a o pár metrov ďalej ma až obleje studený pot, keď zbadám nekonečný rad na kontrolu. Našťastie vo Viedni majú viac rozumu, ako tomu býva na BTS a operatívne ľudí rozpošlú aj na prázdnotou zívajúcu business security.
to nechceš
ani toto
Aj vďaka tomu už o 15 minút v salóniku tlačím výdatné raňajky, len s kávou sa musím na môj vkus ponáhľať až príliš, boarding dnes začal nezvykle skoro. Ani všemocné americano však nedokáže poraziť nedostatok spánku a tak sa vo vyhekovanom exite po dosiahnutí letovej hladiny odpravím do ríše snov. Späť pri zmysloch som o pár desiatok minút neskôr pri klesaní na pristátie.
Sedadlo F na prvé počutie sľubuje scénický výhľad na Alpy, z ktorého však dnes nie je nič. Ono už s blížiacim sa dátumom odchodu na výlet som len s narastajúcimi obavami sledoval predpoveď počasia, ktorá vyzerala viac ako zle. Pravdepodobnosť dažďa 60 až 80% v Bergame, Lyone aj Bologni. Na spodku ruksaku tak pre istotu skladujem pršiplášť aj skladací dáždnik, ale tak nádej umiera posledná, že hej. Z lietadla nás 100 metrov k terminálu po bratislavsky odvezie autobus a aj keď je to moja druhá návšteva Orio Al Serio, cítim sa tu ako poprvé. Rok 2009 je ďalej, ako by mi bolo milé.
Čo však bude mojim prvýkrát je Bergamo, čo je celkom vtipné, keďže toto je snáď tá najgenerickejšia linka z VIE/BTS, ktorá existuje. V časoch keď sa ešte voda sypala a piesok lial, sa dalo Bergamo dokonca pekne otočiť z Bratislavy za deň (v sobotu!), kedy odlet bol ráno krátko po šiestej a let naspäť do BA okolo deviatej. Ale tak nevyužil som, rovnako ako som nevyužil 10 eurovú otočku do Edinburghu (čo ma mrzí dodnes) alebo legendárne Brémy. Aspoň je čo naprávať. Automat nakŕmim drobnými, ten mi vypľuje 90 minútový lístok a ja sa pekne postavím k odpadkovému košu. Dokonca aj slnko vyjde, zázrak.
V Bergame vystupujem už pri vlakovej stanici aj napriek tomu, že autobus pokračuje až do horného starého mesta. K tomuto kroku ma priviedla celkom jednoduchá úvaha po kontrole počasia a uvedomení si elementárnych geografických okolností. Je 9 hodín ráno, staré mesto je od stanice v smere severoseverozápad. To znamená, že slnko mi cestou bude svietiť pekne od chrbta na mesto. V staničnom Carrefoure tak doplním tekutiny vyrážam na expresnú prehliadku tohto celkom veľkého mesta.
Prvou sakrálnou stavbou, ktorú míňam po svojej pravici, je Chiesa Prepositurale di Santa Maria Immacolata delle Grazie. U nás by to bol určite ťahák, tu len ďalšia zo stoviek podobných katedrál, o ktorú nikto ani nezavadí. Za zaujímavejšiu považujem Porta Nuova, teda mestskú bránu, ktorú tvorí neoklasicistická dvojica chrámov, ktoré tu boli vybudované pri príležitosti návštevy mesta rakúskym cisárom Ferdinandom I.. Milovníci histórie túto informáciu dúfam ocenia, pre mňa je zaujímavejšie, že pekne rámujú výhľad na horné staré mesto.
Keď už druhý krát spomínam to “horné” staré mesto, možno by bolo vhodné v skratke objasniť. “Città Alta”, teda v doslovnom preklade horné alebo vrchné mesto, je to úplne najpôvodnejšie opevnené Bergamo, vybudované na úpätí kopcov. Ako to už býva, priestoru bolo málo, tak sa mesto neskôr postupne rozrastalo v nížinách okolo až do dnešnej podoby. Tam, kde kedysi prebýval plebs je dnes centrum mesta obsahujúce fancy hotely, luxusné reštaurácie a oplotené bytové komplexy, ktoré vyzerajú naozaj dobre.
Na konci 19. storočia už miestnych nebavilo chodiť hore dole na kopček peši, tak sa v roku 1887 otvára pozemná lanovka, ktorá z tejto tortúry spraví rýchly proces. Bonusom je, že funguje v rámci MHD na spoločný lístok, teda nie je to žiadny turistický funikulár za 10 euro. Ale osadenstvom áno, nebudeme si klamať. Keďže som to od letiska aj s peším presunom zvládol niečo pod 70 minút, v rámci rovnakého lístka sa ešte aj vyveziem hore. Profit.
Negatívom je, že zatiaľ čo som bol obeťou hromadného latentného frotérizmu, zašlo slnko. To by v uličkách medzi domami Città Alta až tak nevadilo, ale v kaviarni s výhľadom na mesto už áno. Ale čo sa dá robiť, hráme s takými kartami, aké máme. Caffe’ Della Funicolare je prvým POI, ktorý som si na mape zaznačil a keďže prvú kávu som si dnes nevychutnal tak, ako sa patrí, reparát zložím práve tu. Americano s croissantom a výhľadom na celé mesto z terasy, kde sa na stoly robia dokonca rezervačky. To celé za 3,60€, boh žehnaj Taliansku a Bratislava hanbi sa.
S kofeínom v žilách sa tak konečne môžem ponoriť do Città Alta, ktorá je presne tým, čo sa dá od starého centra mesta čakať. Spleť uličiek, námestí, kostolov a katedrál plná turistov. Našťastie sa väčšina drží na Via Gombito, tak vlastne stačí iba zabočiť mimo a pomaly živej nohy nikde. No ale ja sa teda nechám viesť davom, lebo rovnako ako ostatní, aj ja by som rád videl Piazza Vecchia Bergamo Alta.
Dlhé roky bolo toto komorné námestie centrom politického a kultúrneho života, o čom svedčí aj umiestnenie takej kedysi dôležitej budovy akou je knižnica priamo na jednu z jeho strán. Presne oproti nej sa nachádza Palazzo della Ragione z 12. storočia, pod ktorým sa práve koná nejaká výstava alebo festival logických hlavolamov a hier, tak je tu viac detí ako by asi bolo vhodné a mne príjemné.
Hlavný ťahák centra mesta (aspoň čo sa týka stavieb) sa však nachádza mierne skrytý na vedľajšom námestí Piazza del Duomo. Basilica di Santa Maria Maggiore síce tiež pochádza z 12. storočia, ale kým ju skompletizovali ubehlo ďalších 300 rokov. Dokonca sa zmôžem aj nato navštíviť ju zvnútra, ale kvôli začínajúcej bohoslužbe nás čoskoro vyženie pasívne agresívne tváriaci sa senior. No najvyšší čas posunúť sa ďalej.
Staré mesto opúšťam jeho severozápadným koncom skrz Piazza della Cittadella, kde sa v útrobách stĺporadia skrýva malý nedeľný trh. Ale zbytočné niečo aj pozerať, bez hotovosti aj tak žiadne podarúnky domov nebudú. Na malom kruháči sa popri zastávke autobusu č.1, teda toho, ktorý chodí z a na letisko prekoprcnem k druhému a finálnemu funikuláru.
San Viglio je o niečo mladší ako jeho nižšie ležiaci brat a v prevádzke je od roku potopenia Titanicu. Rovnako aj tento je v rámci MHD, pôvodný lístok mi však vypršal, tak kupujem nový 70 minútový, ktorý mi v pohode bude stačiť na cestu hore, nejaké to poloudanie sa a návrat naspäť. 90 výškových metrov so scénickým výhľadom prekonáme za 2 minúty a 40 sekúnd a po vystúpení sa rovno ocitnem na malej vyhliadkovej plošine, odkiaľ je asi ten najlepší výhľad na Città Alta. Po pár fotkách s dramatickými mračnami by sa patrilo si to tu aspoň trochu popozerať a navštíviť aj ruinu samotného hradu San Vigilio.
Pre tento účel zvolím trasu v smere hodinových ručičiek, ale hneď v úvode ma zláka výhľad spoza reštaurácie s originálnym názvom San Vigilio. Pri pohľade na zelené kopce Lombardska treba uznať, že je to naozaj pekný a vizuálne príjemný kút Apeninského polostrova, ktorý je zároveň vďaka blízkosti Švajčiarska predsa len o niečo upravenejší a udržiavanejší ako južnejšie regióny. Zato samotný hrad je naozaj len udržiavanou zrúcaninou. Chodbami a schodiskami v opevnení sa dá dostať do jeho vnútra, ktoré je de facto malý park s pár stromami a 360 stupňovým výhľadom.
V tejto chvíli sa deň prehupol do svojej druhej polovice a nad hlavou sa začínajú sťahovať nepríjemne tmavé mračná, najvyšší čas sa pomaly otočiť a zaujať smer letisko. O 20 minút neskôr tak využívam svoj stále platný lístok a bez námahy sa presúvam o 630 metrov ďalej naspäť do Città Alta. Trochu zamrzí, že som na ústup nezvolil Via del Vagine (čo som žiaľ zistil pri pohľade do mapy až neskôr), ale vybral sa štandardne penetráciou masy turistov kombom ulíc Via Bartolomeo Colleoni & Via Gombito. Na druhej menovanej som si však spravil krátku pauzu v bare Ol Baretì. Keď už som v Taliansku, tak by sa patrilo aj zadeliť Aperol Spritz a vonkajšie sedenie pri fontáne bol dostatočne silný argument, aby som sa nechal presvedčiť.
Po tejto príjemne strávenej štvrťhodinke nad pohárikom, počas ktorej na mňa spadnú tri nesmelé kvapky je však čas pokračovať, druhým funikulárom sa zveziem až dole a tam ma víta úplne iný svet. Slnko svieti, vtáčiky štebocú a po mračnách ani stopy. Druhým rozdielom sú úplne prázdne ulice, alebo teda aspoň Via Antonio Locatelli, po ktorej som sa vybral zrovna nejaví známky života. Dominantou tejto ulice rovnej ako pravítko Logarex je palác pošty a telegrafu z roku 1932 a hlavne teda jeho hodinová veža.
Plynule prejdem na spotené námestie slobody s rovnomenným predvojnovým palácom, ale tu skapal pes, tak po fotečke radšej pokračujem ďalej. Na námestí pred budovou hlavného súdu o kúsok ďalej to rovnako nežije a nejaký ruch sa objavuje až na pešej zóne Sentierone s alejou stromov. Okrem toho je tu nejaký farmársky trh s pár stánkami so zeleninou a ukážkami lokálnych remesiel, ale veľa zákazníkov tu teda nie je.
Prejdením cez Porta Nuova dávam Bergamu na teraz zbohom a po poslednom ohliadnutí si to namierim na zastávku. Až teraz mi napadne skontrolovať, či vôbec v salóniku je niečo pod zub, tak naštartujem app Priority Pass, ktorá moje očakávanie hneď schladí a po jedle ani stopy. Na imaginárnom ciferníku mojich imaginárnych hodinek sú už takmer dve, jesť treba a do večera to s prázdnym žalúdkom určite nepotiahnem. Do rany mi padne prevádzka Alice Pizza o kúsok ďalej, tak si nechám narezať zo 200 gramov dvoch pízz. Gramov je nakoniec skoro tristo a z jemného olovrantu je tak plnohodnotný obed. Nie je to síce stolovanie aké by sa na túto krajinu hodilo a aké by som si predstavoval, ale tak zajtra v Bologni to napravím, tam bude času na zabíjanie viac ako dosť.
Naobedovaný si uvedomím, že automat na lístky na tejto zastávke absentuje a mne po jedle krátka prechádzka aj tak nezaškodí, tak sa presúvam pred vlakovú stanicu. Tu mi pred nosom jeden autobus zdrhne a pri čakaní na ďalší sa dám do reči (alebo skôr on so mnou) s Thomasom z Belfastu, ktorý si jeseň svojho života vypĺňa city breakmi s Ryanairom popri prenajímaní baráku na Airbnb. Jeho let je o 10 minút pred mojim, tak ho rovno beriem do salónika, kde na moju (finančnú) škodu jedlo je. Ale čo tam po tom, po pár pohárikoch vína a dvoch hodinách konverzácie o všetkom možnom od cestovania až po brexit, je to vlastne úplne jedno. Môj premiérový let s Voloteou je nakoniec omeškaný takmer o hodinu, čo ma v kombinácií s vínom donúti skúšať otázne kombinácie jedál, ale našťastie bez následkov.
no limits
Na palube lietadla zaplneného ledva na 30% mám aspoň celú trojku pre seba a po zahlásení predpokladanej dĺžky letu 39 minút mi len napadne, že keby všetky lety trvali takto, to by bolo sveta žiť. Len teda škoda toho delayu, na Lyon som mal už v pôvodnom pláne extrémne málo času a toto omeškanie spraví z dnešného večera už viacmenej iba formalitu. Pri klesaní na pristátie to aspoň ani tu nevyzerá úplne márne a pomedzi hustú oblačnosť sa sem tam objavujú slnečné medzery.
Výstup z lietadla do terminálu letiska nesúcom meno po slávnom spisovateľovi a letcovi Antoinovi de Saint-Exupérymu je pekne na úrovni cez most, žiadne spotené autobusy. Tu sa delí zrno od pliev. Terminál z rysovacej dosky španielskeho architekta Santiaga Calatravu je hneď poznať, letisko pôsobí vzdušne a príjemne a vôbec by som mu netipoval, že na krku má onedlho päťdesiatku. Kde však je Calatravov rukopis ešte evidentnejší, je vlaková stanica pred letiskom. Pohľadový betón, vzdušné priestory a veľa svetla, no čistá paráda.
Aby však všetko nebolo úplne ideálne (predsa len sme vo Francúzsku), doprava do centra mesta je už tá menej príjemná skúsenosť. Aspoň teda finančne. Monopolnou spoločnosťou je Rhônexpress, ktorá prevádzkuje rovnomennú kyvadlovú rýchloelektričku. Tá vás za sociálnych 15,20€ jedným smerom odvezie pred vlakovú stanicu Lyon Part Dieu. Viac sa samozrejme oplatí spiatočný lístok za 26,70€, prípadne ak neriešite presuny na poslednú chvíľu, viete sa dostať až na 21,40€. Čo ale nie je môj prípad, v poslednej dobe nie som schopný plánovať dopredu nič, čo nie je vyslovene nutné, ako napr. víza.
Po 35 minútach pozerania z okna vstupujem na pôdu tretieho najväčšieho francúzskeho mesta a rýchlo sa prepletiem masou tiel na druhú stranu vlakovej stanice. Hotel Best Western Richelieu Lyon Part-Dieu som si strategicky vybral kúsok od stanice, nech nestrácam čas, pôvodne som totiž rátal s nejakou komornejšou obhliadkou aspoň blízkeho centra aj dnes. Realitou však je, že na izbu sa dostávam pred deviatou a späť do ulíc o nejakých 20 minút neskôr, nehovoriac o tom, že som zase hladný.
Prvou mojou povinnosťou, je však zabezpečiť si vodu, tak že sa teda prejdem do shoppingu oproti stanici, kde by mal byť veľký Carrefour. Len si nejak neuvedomím, že supermarket sa zatvára o deviatej a na poschodí nákupného centra ma tak namiesto vysvietených uličiek s produktami od výmyslu sveta čakajú len chillujúci inžinieri z Afriky. Nemám už síl hľadať niečo špeciálne na večeru, tak sa nechám vlákať do útrob Five Guys, že teda vyskúšam ten ospevovaný burger v tomto pomyselnom fastfoodovom Rolls-Royci. S McDonaldom sa to samozrejme nedá porovnať, ale teda 12 euro za burger bez hranoliek a nápoja vo fastfoode, no nech každý posúdi sám.
Vonku sa už medzitým zotmelo a moja motivácia niekam sa trajdať padla na úplné dno. Vo večierke o dva bloky ďalej kúpim vodu a vraciam sa na izbu, kde si po celom dni doprajem vytúženú sprchu. Len teda buď som dementný alebo sa tu dá regulovať maximálne teplota vody, ale prúd nie. Ten asi riadi Brusel. Deň zakončím pri pivečku a Diane Kruger v telke. Zaspávam okolo polnoci.
