Na prvý výlet v roku 2022 sme si museli počkať ať do februára, čo je však stále výrazne kratšie obdobie ako pred rokom, kedy sme sa do zahraničia dostali až na konci mája. Takmer spoločné narodeniny v úvode februára tak po dvoch rokoch opäť strávime v zahraničí a fare finder nám do rúk tentokrát prihral lacné letenky do Lisabonu, kam sa pozrieme po dlhých ôsmich rokoch.
4.2.2022
Vstávanie na odlet o 6:05 z Viedne nie je zrovna niečo, čo by som si vedel užiť. Našťastie netreba riešiť busy ani parkingy, ale o 3:45 nás rovno pred vchodom vyzdvizuje swaptaxi s Mirom za volantom, ktorého som takto pred týždňom v podobne nekresťanských hodinách viezol na Schwechat. Z hlavy mi nadobro vyfučala povinnosť vyplniť portugalské PLF, našťastie na neho prišla počas cesty reč a promptne som tento lapsus napravil. Z predstáv o dvoch deci v salóniku ma vytrhne hrozivo vyzerajúci rad na checkine, kam treba ísť aj napriek tomu, že už pri online checkine som skenonoval covid passy. Spoločné prepážky pre všetky odlety Wizzairu sú dvojsečná zbraň, ale v prípade že druhý odlet je do Tel Avivu, ako v našom prípade, je z toho viac škody ako úžitku. Pokým pasažieri mieriaci na západ sú zväčša vybavovaní promptne, tí mieriaci do svätej zeme majú problém so všetkým, nie je teda výnimkou aj 15-20 minútové blokovanie prepážky a dôjde aj na okrikovanie.
to nechceš
Po luxusných 53 minútach sa dostávame na rad aj my a po obdržaní papierového boarding passu rovno na security a z tej na gejt, kde už pomaly vyhlasujú last call. Odlet na čas a so sluchátkami na ušiach sa mi vyše trojhodinový let podarí prerušovaným spánkom celkom solídne prežiť. Krátko po deviatej už parkujeme pri termináli 2, ktorý je využívaný lowcostami iba na odlety a busom sme prevezení na jednotku. Tu sa až čudujem, že žiadne covid kontroly, ale tie sú šalamúnsky umiestnené podobne ako tie v Jerevane až pri východe z verejnej časti letiska.
Organizovaný check prebehne promptne a z dverí to je na tri kotrmelce do metra. Ešte rýchly nákup lístkov a zostupom priestorovo veľkorysou stanicou oživujem staré zapadnuté spomienky. Vláčik je tu takmer instantne, ale hneď na ďalšej zastávke ho postihnú technické problémy a nie a nie sa rozbehnúť zo stanice. Pomôže až “reštart”, kedy sa na chvíľu vypnú všetky svetlá a vlak sa po “nabootavaní” opäť spamätá. Odvezieme sa až na konečnú São Sebastião, checkin do hotela je až o druhej, tak malá prechádzka neuškodí.
privítanie
Hlavne teda ale treba raňajky a kávu poriešiť, nech sa aj my korektne nabootujeme. Ani netreba chodiť ďaleko – doslova po pár metroch to zaparkujeme na terase tradičného bistra Snack-bar O 120. Ku káve a croissantu samozrejme nesmú chýbať lokálne Pastel de Nata.
Po Sidónio Pais sa nám tak hneď kráča o niečo príjemnejšie a pokračujeme k zastávke metra Parque, kde to stočíme smerom k pavilónu Carlosa Lopesa. Budova bola navrhnutá pre Veľkú medzinárodnú výstavu v Rio de Janiero konajúcu sa v roku 1922 a na tomto v Lisabonu postavili jej kópiu o 10 rokov neskôr. Z môjho pohľadu najzaujímavejšie podujatie čo sa tu konalo sú jednoznačne majstrovstvá sveta v kolieskovom hokeji v roku 1947, kde domáci porazili belgičanov.
V tieni korún masívnych stromov sa plynule presúvame do parku Eduarda VII o niečo nižšie, ktorý leží v dráhe pristávajúcich lietadiel. Škoda len, že v dnešnej dobe tvoria masívnu väčšinu lietajúce autobusy 737 či 321. Tu prejdeme námestím Marquês de Pombal, ktoré je vlastne masívny kruháč s monumentom a sochou po ktorom aj nesie svoje meno.
Na druhej strane začína jedna z tepien mesta rovná ako pravítko – Avenida da Liberdade. Obzvlášť tragikomicky pri tomto pomenovaní pôsobia vlajočky portugalskej komunistickej strany zavesené na každej lampe. Avenida da Liberdade je zároveň jednou z najdrahších nákupných ulíc Európe, butiky svetoznámych značiek teda nesmú chýbať. Mňa však viac zaujme parkujúci Mercedes W114 pred kinom São Jorge. Takto vyzerá štýl keď máš prachy.
My to po pár metroch stočíme na Praça da Alegria, malé námestie s parkom a stánkom. V preklade sa jedná o námestie radosti, tak si treba dopriať a spravíme si radosť pohárom vychladeného bieleho. O niekoľko minút a zopár uličiek neskôr prichádzame k funikuláru Glória, s ktorým sa čas nemaznal. Pred 8. rokmi boli “električky” ešte krásne žiarivo žlté, dnes sa už pôvodná farba pod nánosom sebavyjadrení mentálne slabších jedincov hľadá iba ťažko.
Aby som bol technicky presný, v skutočnosti to nie je funikulár ani električka, ale koho by to už trápilo. Hneď vedľa vrchnej stanice je jedna z mnohých vyhliadok na mesto, ale ako pri poslednej návšteve, nám ani teraz nie je dopriaty pohľad na slnkom zaliate mesto.
Deň sa nám medzitým prehupol do druhej polovice, raňajky neboli z tých najvýdatnejších, pomaly sa teda treba začať zamýšľať nad obedom. Nachádzame sa však v turistickom takmer epicentre, čo neveští nič dobré. Pri najbližšej možnej odbočke sa tak necháme stratiť v bočných uličkách. V prvom “bare”, ktorý už ujo zatvára ešte rýchlo kopneme po portskom a pokračujeme ďalej.
Chvíľu sa potúlame a nakoniec sa nám podarí lokalizovať domácu reštauráciu bez cudzojazyčného menu. V 1º de Maio si pochutnáme na rybe a víne a krátko pred treťou sa spokojne poberáme smer hotel ubytovať sa. Centrom len prefrčíme a po pár minútach už na recepcií hotela The 8 – Downtown Suites vyplácam dve noci.
Dve hodiny spánku si vyberajú svoju daň a po sprche sa uložíme na poobedný šlofík, ktorý sa nakoniec natiahne tak, že do ulíc sa vraciame až o ôsmej. Večer to už netreba siliť a jemná prechádzka bude stačiť. Z hotela sa tak zdola vyberieme smerom k Elevador de Santa Justa o pár ulíc vedľa. Tento neogotický výťah je jedným z poznávacích znakov mesta. Táto 45 metrov vysoká kompletne železná stavba tu stojí už úctyhodných 120 rokov. No stačilo obdivovania, snáď sa pri ďalšej návšteve Lisabonu zmôžem sa výťahom aj vyviezť, veď ako sa hovorí, do tretice všetko dobré.
Námestie Rossio sa mi zdá nejaké menšie ako naposledy, ale asi to bude tou tmou a spomienkovým optimizmom. Kúsok vostoku nakoniec nájdem aj tu (alebo teda skôr opačne), na jednom okraji námestia sa nachádza malý bar A Ginjinha, kde sa neservíruje nič iné ako Ginja – sladký čerešňový likér, ktorý pochádza priamo z Lisabonu. Tento konkrétny bar bol otvorený už v roku 1840 a odvtedy ho prevádzkuje stále tá istá rodina, v súčasnosti už jej piata generácia. Kopneme do seba po poháriku a teda musím priznať, že ukrajinský višňový likér mi predsa len šmakuje o niečo viac.
Tu sa začína relatívne krátka, ale o to rušnejšia ulička Portas de Santo Antão, na ktorej sme sa ubytovali keď sme tu boli naposledy. V rýchlosti teda oživíme spomienky na penzión Flor da Baixa , ale našu pozornosť pritiahne skôr vysvietené divadlo Politeama v Art Deco štýle o pár metrov ďalej.
Od ruchu ujdeme na vyľudnené Praça dos Restauradores a pri “funikulári” si aspoň otestujem ako fotí mobil na nízke ISO za tmy. S prekvapivo uspokojivým výsledkom si to dnes už po druhýkrát vyjdeme na vyhliadku z kopca Colina de São Roque.
V uličkách štvrte Bairro Alto vo večierke vybavíme víno a ako prechádzame okolo kebabárne neodolám vôni spáleného oleja a zadelíme hranolky. V podstate hneď oproti cez cestu sa nachádza ďalší fejkový funikulár “Bica”, ale ten má už po večierke. Na ulici to však vďaka otvoreným barom solídne žije, my však pídime skôr po nejakej lavičke. Nakoniec sa nám podarí nájsť jednu aj s pekne scénickým výhľadom, tak sa môže konečne vínko otvoriť.
Po Mateusovi si to namierime na hotel, ale namiesto čo najpriamejšej cesty volím zostup k zastávke Corpo Santo a prechádzku na Praça do Comércio. Na vyľudnenom piatkovom námestí si cvaknem 147 rokov starý víťazný oblúk Rua Augusta z pera architekta Veríssima Josého da Costy a tým sa naša večerná prechádzka metropolou Portugalska končí.
