Tento výlet pôvodne vlastne vôbec nemal existovať. Už od júla 2025 som sa totiž tešil, ako dobyjem krajiny Perského zálivu a neodrádzalo ma od toho ani to, že tam v februári prebieha Ramadán. Nebudem klamať, to som si uvedomil asi tak deň po kúpe leteniek, ale povedal som si, že je to výzva, ktorú som ochotný akceptovať. Osem mesiacov som tak odpočítaval dni ako do svojho cestovateľského talóna priradím ďalšie tri krajiny (Katar, Kuvajt a Bahrajn) a prehupnem sa tak cez magickú hranicu čísla 70. Donald Trump však chcel inak a históriu už poznáte.
Pôvodne som do Dohy plánoval odletieť už v piatok, vedel som však, že po celom týždni v práci na toto nebudem mať energiu, tak som pri plánovaní jednoducho prorocky zvolil nedeľu a veľmi dobre som spravil. V piatok by som totiž ešte odletel a keby som tak spravil, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou by som tam zostal pekne zaseknutý a buď si vyčerpal celú tohtoročnú dovolenku pri čakaní na otvorenie neba, alebo sa nejakým spôsobom snažil dostať do Ománu na jeden buď z repatriačných letov alebo solil ťažko zarobené peniaze za jeden z tých komerčných.
V každom prípade som nikam neodletel, takže tento čierny scenár sa u mňa narozdiel od mnohých neborákov nenaplnil. V pondelok ráno som sa tak namiesto Dohy zobudil doma a tesne pred ôsmou sa vybral do práce. Myseľ však už bola pripravená na nejaký ten mimopracovný oddych, tak som sa podvečer podujal popozerať, čo mi modrý alebo ružový lowcost vie ponúknuť. Kišinev s odletom už tento piatok a s príletom v nedeľu za 50 očí bol čistý no brainer. Pokoriť Gagauzsko bolo tento rok tiež na pomyselnom pláne, tak prečo to nevybaviť teraz.
Tento “cestopis” skúsim napísať svojim starým dobrým pôvodným spôsobom. Zistil som totiž, že len popisovať fotky je oveľa náročnejšie, ako som pôvodne predpokladal a freestyle text poskytuje predsa len väčšiu pisateľskú slobodu, kde nemusím lipnúť na tom, čo presne na obrázku je.
6.3.2026
Odlet o tretej z Bratislavy si v mojom prípade vyžaduje minimálne pol dňa dovolenky, nemám teda na výber. Po rýchlom obede s kolegyňami si tak o pol jednej volám Uber za naozaj smiešnych dve deväťdesiat, to už sa z časového hľadiska neoplatí ísť autobusom ani mne, ako vlastníkovi ročnej električenky. Po nejakých dvadsiatich minútach jazdy prichádzam na bratislavské letisko, kde napriek mnohým ponosom na Facebooku na dĺžku security v mojom prípade zase raz nikto nie je a mám ju hotovú asi za všeho všudy tri minúty. Salónik je, aký je, návštevnosťou dnes opäť neprekypuje a ja s mojou súčasnou diétou – rozumej striedmejším stravovaním – trávim čakanie na odlet pri miske olív a pohári citrónovej vody. To som dopadol.
túto spoločensky tolerovanú drogu môžem
Samotný odlet prebehne takmer bez problémov, s dôrazom na slovo takmer, lebo na poslednú chvíľu sa menia predné schodíky, čo nám vyrobí asi 20 minútovú sekeru. Hodinu a pol dlho trvajúci let si pocitovo skrátim pozeraním filmu a po mesiaci sa opäť dotýkam moldavského letiskového betónu, tentokrát pre zmenu ešte za denného svetla. A dokonca medzi prvými, aj keď som bol usadený až v pätnástom rade, holt treba byť pripravený.
neklamný dôkaz, že jar sa blíži
V autobuse sa strategicky postavím ku dverám, vystupujem tak opäť medzi prvými a pasovkou prechádzam do piatich minút. Prispelo k tomu samozrejme aj to, že bolo otvorených asi 6 okienok, priznávam. V Moldavsku si dnes premiérovo požičiavam auto a svoju dôveru a nádej zverujem do rúk spoločnosti City Auto Rent.
Tu treba spomenúť, že v prípade týchto vostočných krajín Billiger, Mietwagen alebo Rental Cars nie sú úplne tou najvhodnejšou voľbou. Na prvý pohľad sympatický pracovník mi dá rýchlu inštruktáž, ktorá pozostáva hlavne z toho, že môžem jazdiť limit + 9km/h a že pri vrátení auta mám prísť pred posledný vchod. Vyplatím dohodnut 84 eur na dva dni s ich plnou poistkou (a bez akéhokoľvek depozitu!) a ani nie o 5 minút neskôr už pred terminálom preberám rezervovaný Swift. City Auto Rent okrem iného za dvadsaťeurový príplatok ponúka aj možnosť autom vojsť do Podnesterska, čo ale nebude prípad tohto výletu, že hej. Ešte nastaviť zrkadlá a môžem vyraziť do centra.
Po slabej polhodinke s jednou menšou zápchou prichádzam už za úplnej tmy pred moje dnešné útočisko. Hotel som vyberal de fact už od pondelka, niekedy sa fakt zaseknem na úplne nepodstatných veciach a ešte včera poobede som sa rozhodoval medzi troma finalistami. Nakoniec to vyhral hotel Astoria, ktorý deň pred znížil cenu o ďalších 10€ na tých finálnych 42€. S raňajkami, free stornom a pár minút od centra. Easy peasy.
V dnešnej promptnosti pokračujem aj pri checkine, kde si už po dvoch minútach točím na prste kľúč od izby. Tu dám rýchly refresh a vyrážam do ulíc naplniť môj dnešný plán, ktorý je veľmi primitívny a obsahuje iba dva body. Prvým je uspokojiť môj žalúdok a tým druhým si v supermarkete kúpiť vodu.
Znie to nudne, ale ráno chcem vstať v normálnom čase a bol som tu mesiac dozadu, nemá zmysel znova orážať centrum, len pre pocit, aby to “malo zmysel”. Dva bloky odo mňa je La Plăcinta, kde sme jedli naposledy a je to taká stávka na istotu, chcem sa však prejsť viac ako striedmych 700 metrov, tak zvolím tú oproti Hotelu Nacional.
Po pár minútach už dosahujem hlavný mestský bulvár Stefan Cel Mare a porovnanie s januárom sa priam ponúka. Pravda je taká, že bez toho aspoň kúska snehu je to presne také, ako by človek v zime (áno, až do 20.3. je stále zima) čakal. Smutné. Holt Kišinev nie je Kyjev, ktorý vedel byť príjemný v akékoľvek ročné obdobie. Je to však momentálne najdostupnejšia vostočná metropola, tak sa treba uspokojiť s tým, čo (zatiaľ ešte, vďakabohu) máme.
Križovatku s ďalšou širokou ulicou Strada Ismail zvládnem podchodom, kde už okrem jedného pouličného gitaristu nie je ani živáčka a už aj prichádzam do La Plăcinty, kde na rozdiel od tej v centre nie je problém s miestom. Soljanka je moja vostočná voľba No.1, v objednávke teda nesmie chýbať. Doprajem si aj zemiakové vareniki (aj keď pozerám, že po správnosti by sa malo písať varenyky) a aby sa nepovedalo aj pohár vína. Nebol by som to však ja, keby kúsok smotany neskončil na mojom rukáve a nohaviciach. Niektoré veci sa jednoducho nikdy nezmenia.
Po tejto výdatnej večeri sa už len odgúľam do nenápadného supermarketu učupeného pod dominantnou budovou Moldtelecomu zabezpečiť pitný režim. S igelitkou v ruke sa už len bočnými ľudoprázdnymi uličkami presuniem na izbu, kde po horúcej sprche pri telke zaspávam.
