Môjmu najobľúbenenejšiemu cestovateľskému priestoru, rozumej územiu bývalého Sovietskeho zväzu, som posledný rok dával riadne na frak. Okrem predĺženého víkendu v Gruzínsku som potom za celý rok 2025 strávil v tomto priestore len chabých pár hodín medzi príchodom nočného vlaku Prietenia z Bukurešti a odletom naspäť do Schengenu. A to je situácia, ktorá si priam pýta nápravu. Moje prvé kroky v 2026 síce viedli do kolísky civilizácie, na druhú stranu, po tých mesačných hmlách v Bratislave aj okolí bola dáva slnka viac ako žiadaná. S obrodením bratislavského letiska, ktoré je spojené s masívnym presunom viedenských liniek za pomyselnú železnú oponu síce nechcem povedať, že sa otvárajú nové možnosti, lebo tie zostávajú rovnaké, ale cestovanie sa stáva pohodlnejším, keďže mi odpadávajú dve hodiny zabité presunom hore dole na Schwechat a aj nejaké tie peniažky, ktoré som často oplieskaval na parking na Mazure. Čo tým všetkým vlastne chcem povedať? Asi to, že Kišinev je už pohodlne dostupný z môjho rodiska a mne chýba závan sovietskych širokých bulvárov. Táto rovnica má teda celkom jasný výsledok, ide sa do Moldavska. A aby som nezabudol, je tu ešte jeden veľmi dôležitý fakt – Janka ešte v Kišineve ani Moldavsku celkovo nebola, je teda najvyšší čas tento dlhoročný lapsus napraviť.
30.1.2026
Takéto plné BTS som ešte nevidel, a to je iba január. Dnes sa to prekvapivo obišlo takmer bez akýchkoľvek zádrheľov, aj keď som žiaľbohu bol opäť svedkom toho, ako pracovníkovi na security bolo zaťažko prejsť 3 metre a podať jednému dedovi barlu (ktorú mu zabudol z extra kontroly z pásu vrátiť) so slovami “kam sa ponáhľa?”.
Let do Kišineva je vypredaný. Kým som sa však dostal na plochu, nezaobišlo sa to bez mierneho lapsusu, tentokrát z mojej strany. Až na gejte som si totiž uvedomil, že mi na ruksaku niečo chýba. Povestná šiltovka, ktorú som už takmer stratil takto pred rokom v Grécku mi ostala na security. Nie som typ ktorý sa vzdáva a tak aj napriek tomu, že som bol už naboardovaný v ohrádke za pasovou kontrolou, vybral som sa pokrývku hlavy získať naspäť. Pracovníčka pípajúca boarding pasy mala pochopenie a pustila ma von, problém nastal až na pasovke. Tu totiž nie je žiadna možnosť niekam zaklopať, alebo sa na niekoho obrátiť. Napadlo mi teda spraviť jedinú možnú vec, ktorá sa dala a človeka, ktorý zrovna prechádzal pasovkou a otvorili sa mu dvere som poprosil, či by povedal policajtovi, že som tu a mám určitý problém. Čakal som neochotu a “nedá sa” a bol som teda veľmi príjemne prekvapený, že nič také sa neudialo. Policajt si nechal môj pas a pustil ma späť do schengenu s tým, že potom sa mám zas vrátiť k nemu. Všetko dobre dopadlo, šiltovka ma čakala na security a ja som bol do piatich minút naspäť na gejte.
Predpoveď počasia v Kišineva nebola zrovna z tých najpriaznivejších a už piatočný večer nás víta mínusovými teplotami.
Po expresne rýchlej pasovke, kde fungovali všetky okienka a rýchlej návšteve WC (rekonštrukcia sa fakt podarila a hajzlíky vyzerajú o dve triedy luxusnejšie, ako tie vo Viedni) štartujem appku Yandex GO (bývalé Yandex Taxi) a privolávam odvoz do mesta. Funguje tu aj UBER, ale ceny sú takmer dvojnásobné. Začína jemne snežiť.
Hotel Zarea. Tento 12 poschodový relikt socializmu postavený v roku 1980 som mal možnosť prvýkrát navštíviť ešte v roku 2008, vo svojich cestovateľských prvopočiatkoch, reálne to bol môj úplne prvý výlet. Nie že by teda nechal nejakú nezmazateľnú stopu v mojej pamäti, ale keď som na tento víkend hľadal na bookingu ubytko, vyskočila na mňa podozrivo nízka cena 11€ za dve noci v Comfort Room. Na prvý pohľad mi bolo jasné, že sa jedná o error, ale tak bookol som to s tým, že uvidím čo sa stane.
A stalo sa presne to čo som čakal a zároveň, to čo som nečakal. Recepčná sa nie že čudovala, rovno mi oznámila, že táto cena nie je správna. To som čakal. Potom mi však dala kľúč s tým, že ona to nejak vyrieši a keď som sa po polhodine prišiel spýtať, že čo teda, povedala mi, že svoju chybu akceptujú a bude to za tých 11€. To som nečakal. Reálne som bol pripravený na odpor a odutú tvár, ktorá sa so mnou odmieta baviť a pošle ma kade ľahšie. Nestalo sa.
Comfort Room síce môže evokovať očakávania nejakého luxusu, ale treba sa uvedomiť v akých mantineloch sa pohybujeme. Hotel sa síce oficiálne hrdí troma hviezdičkami, ale tie boli aktuálne možno tak do polovice 90tych rokov. Vybavenie je pôvodné so sem tam závanom moderny ako klimatizácia, chladnička či plochý televízor, ku ktorému je síce diaľkové, ale to je univerzálne a nie je naprogramované na tento televízor. Takže hlasitosť a kanály sa prepínajú presne tak, ako v mojom rannom detstve – naklusaním k televízoru. Za zmienku tiež stojí záchod s pokazeným splachovačom, ktorý nonstop preteká. Aspoň, že dvoje dvere tento hluk takmer eliminujú.
Budova bývalého ministerstva poľnohospodárstva z roku 1974.
Strada Eugen Doga je jediná pešia ulica v úplnom centre s ohromujúcou dĺžkou 250 metrov. Na druhú stranu, nie je sa čomu čodovať, Kišinev je štandardné mesto sovietskeho typu s prísne pravouhlými mestskými blokmi, kde sa s nejakým korzovaním jednoducho nepočítalo.
Kto by to bol povedal, že Kišinev v januári vie byť tak fotogenický.
Tento na prvý pohľad zbytočný nadchod je vlastne cafe bar, kde nie je problém dať si trojeurového čapáka. Osobne nevyskúšané.
Tu sa kupovali letenky pred érou internetu.
S pribúdajúcim vekom sa čím ďalej, tým častejšie stáva, že si občas jednoducho treba “dopriať”. Napríklad aj návštevou upscale vínneho baru. Hlavne teda v lacnej krajine, nebudeme si klamať.
Noroc!
Jemné sneženie v niektorých chvíľach nie je príjemné (hlavne keď musím utierať objektív), ale na druhú stranu dodáva mestu veľmi príjemnú atmosféru.
Budova národného divadla v októbri oslávi 106. narodeniny. Pomenovaná je po rumunskom bol rumunský básnikovi a najvýznamnejší predstaviteľ tamojšieho romantizmu, ktorý sa však narodil v Kišineve.
O pár desiatok metrov vedľa zase leží “Organová sála”, ktorá je ešte o pár rokov staršia. Až skoro do polovice 70tych rokov 20. storočia v nej však sídlila pobočka Štátnej banky ZSSR, ktorá ale potom dostala novú budovu a túto prestavali na koncertnú sálu. Samozrejme až po odmietnutí všetkých ostatných návrhov, medzi ktorými nechýbala prestavba na výstavnú sieň, sobášny palác či národnú reštauráciu.
Naproti dnes ulicu osvetľuje globálny symbol kapitalizmu.
Hlavný mestský bulvár Stefan Cel Mare s pekným vostočným feelingom.
Aj keď je trolejbusový systém v Kišineve omnoho mladší ako ten v Bratislave (1949 vs. 1909), jeho sieň je viac ako dvojnásobná (246 km vs. 110 km).
Odkaz je jasný.
Najcentrálnejší bod a jeden z najviac fotografovaných objektov v meste je určite Víťazný oblúk postavený pri príležitosti víťazstva Ruského impéria nad Osmanskou ríšou počas rusko-tureckej vojny (1806–1812). Až do roku 2011 sa v ňom vraj nachádzal 6 a pol tony vážiaci zvon, aspoň to tvrdia niekoľké jazykové mutácie Wikipedie, ale po overení mojich vlastných fotiek z leta 2008, kde žiadny zvon nie je, to považujem za nejakú kolektívny fantasmagóriu.
Pozor! Poškodená budova.
Vysvietené kino Loteanu spolu s pobočkou ukrajinskej Opitej višne.
Pred definitívnym odchodom do perín ešte kopneme tento legendárny ľvivský likér. Skoro mi však zabehlo a nebolo to kvôli kôstke z višne. Za dva deci mi z účtu odišlo 10,50€, čo aj pri neblahom kurze mbank kreditky je stále výrazne viac ako v Bratislave (8,40€), kde sa priemerné platy pohybujú na dvojnásobnej úrovni.
Monumentálna budova Národnej opery a baletu v štýle sovietskeho modernizmu uzrela svetlo sveta v roku 1980. Len škoda tých megaboardov.
V bočnej uličke sa ukrýva majestátna mozaika, ktorá sem bola premiestnená z Palácu kultúry odborových zväzov, ktorý išiel k zemi v roku 2018.
Takmer ako z rozprávky.
Človek by až nepovedal, že takýto rurálny nádch je len jednu ulicu od hlavného bulváru.
Vďaka tomu snežnému poprašku, je dnešný večerný Kišinev extrémne atmosferický.
Cestou na hotel sa mi ešte naskytne pohľad, pri ktorom zatláčam slzu pri spomienke na moju T4, ktorá sa už tri mesiace nepohla.