Nápad po tretí raz sa v prvom polroku 2026 pozrieť do Kišineva sa nezrodil nikde inde, ako pri krčmovej debate. Keď sme na sklonku roka 2025 s kolegami rekapitulovali uplynulú časť našich životov, debata sa spôsobom, ktorý si už dnes nikto nepamätá dostala až k tejto malej postsovietskej krajine, ktorá posledné roky získava na popularite. Vďaka priamej linke z BTS aj medzi výletníkmi zo Slovenska. Slovo dalo slovo a rovno od stola sa na posledný júnový víkend kúpili dve letenky.
26.6.2026
Odlet z Bratislavy bol bez komplikácii alebo akýchkoľvek negatívnych zážitkov, ktoré mi často zamestnanci tohto letiska vedia pripraviť. Dlho som sa však netešil, lebo na pasovke v Kišineve nás čakal takýto pretlak. Šťastím v nešťastí boli aspoň otvorené všetky okienka a tým pádom to aj celkom odsýpalo.
S masou ľudí na prílete nastala situácia, s ktorou som sa tu rovnako stretol prvýkrát – ani v Uberi ani v Yandex Go jednoducho nebol dostupný ani jeden jediný taxík. Zmena času odletu nás už o jednu hodinu dnešného piatkového večera pripravila a o tú ďalšiu som nemienil prísť na palube nejakej spotenej maršrutky, tak sme teda začali oslovovať taxikárov rovno pred terminálom. Z praxe viem, že štandardná cena je okolo 10€, tak teda že skúsime za 15. Prvý len pretočil oči, že za 15 ani kľúčom v štartéri neotočí, jeho kolega však mal boha pri sebe a o pár minút už vchádzame do mesta skrz legendárnu a symbolickú “mestskú bránu” v podobe dvoch viacúrovňových obytných panelákov z roku 1987.
Naše prvé kroky vedú do hotela zhodiť ruksaky. Nie však do hociakého, ale do legendárneho hotela Chisinau, ktorý mi až dodnes unikal. Tento nízky ale stále monumentálny hotel v stalinistickom štýle vznikol počas povojnovej prestavby mesta.
Walk in ceny bývajú vo väčšine prípadov prepálené, tu však presne kopírujú online ponuku.
Treba si však úprimne priznať, že hodnota tu výrazne zaostáva za peniazmi, minimálne teda pre “bežného spotrebiteľa”. Ak teda nie ste fanúšikom postsovietskeho priestoru alebo takýchto “časových kapsúl”, za rovnaku cenú určite nájdete aj modernejšie a krajšie ubytovanie.
Ja a vďakabohu aj môj spolucestujúci Matej sme však východným blokom indoktrinovaný odmala, čiže to pre nás nie je iba hotel, ale samostatný zážitok. Tam kde bežný človek ohŕňa nosom nad krivo osadenou vaňou, lištou namiesto silikónu a celkovým fušerstvom v detailoch, nám plesajú srdcia.
Tu by sa pokojne mohol točiť dobový film.
Súčasťou lobby je aj stánok s fornetti, ktorý dojem nekazí, skôr dokonale ilustruje stále dožívajúci dotyk divokých 90tych a nultých rokov.
My skočíme do supermarketu hneď vedľa nakúpiť proviant čítajúc Borjomi, nejaký ten zdravý snack v podobe olív a chýbať samozrejme nesmie ani koňačik.
Po koštovke a prípitku na oficiálny začiatok víkendu sa vyberáme do ulíc. Už si ani nepamätám, koľkokrát som sa prechádzal pod skeletom kedysi reprezentatívneho hotela Inturist, ktorý bol určený najmä pre zahraničných hostí, delegácie a účastníkov medzinárodných podujatí. Nemecké workhorses v popredí zase dávajú jasne najavo, ako vyzerá chrbtová kosť dopravy v krajine.
Miesto, kde to cez deň doslova žije je po záverečnej jeho absolútnym opakom.
Kúsok od autobusovej stanice to však aj takto podvečer nevyzerá úplne mŕtvo.
Mozaika na autobusovej stanici ako jedna z najvýraznejších zachovaných ukážok sovietskeho monumentálneho umenia spája dva typické motívy sovietskej propagandy 60. a 70. rokov. Výstavbu moderného mesta reprezentovanú panelákmi a pracujúcimi ľuďmi a rast, rodinu a blahobyt, ktorú znázorňujú rodiny s deťmi a kvety.
Autobuska však priťahuje aj rôzne pochybné živly, ako napríklad tohto jedinca s rozbitým nosom a spredu totálne zakrvaveným tričkom.
Bližšie k centru sa ešte sem tam nájdu aj otvorené stánky.
Cheri, Cheri Lady
A vraj postsovietske mestaá sú škaredé a depresívne.
Romantickejšie ako na Champs-Élysées. Zlatá hodinka vie zamiešať kartami.
Piatok podvečer v meste.
Pohľad na symbol mesta, resp jeho zvonicu. Katedrála Narodenia Pána z 19. storočia sa skrýva až za ňou.
Zaujímavá voľba hviezd.
Mozaikovú fontánu sa mi v januári nepodarilo vidieť tak, ako som si predstavoval najmä vďaka súvislej vrstve snehu. Dočkal som sa až dnes. Je len škoda, že už roky rokúce nefunguje.
V Pijanej višni to ale žije bez ohľadu na ročné obdobie. Noroc!
Americká akita sa často označuje ako Veľký japonský pes práve preto, lebo pochádza z ostrova Honšú. Americká sa volá preto, lebo tento mohutnejší typ plemena sa po druhej svetovej vojne samostatne vyvinul v USA. Americkí vojaci si priviezli najmä akity línie Dewa, ktoré mali masívnejšiu stavbu tela a viditeľný vplyv mastifov či nemeckých ovčiakov. Keďže americký a japonský kynologický klub vtedy vzájomne neuznávali rodokmene, americký chov zostal oddelený a postupne sa výrazne odlíšil od akity, ktorú začali Japonci šľachtiť späť k ľahšiemu pôvodnému typu.
Kde však iní s večerným životom dnes len začínajú, my pomaly končíme.
Ešte jeden polnočný kebab a smer hotel.
Tu si ešte nechcene vypočujeme posledné túrovačky a môžeme ísť spať.