Kde začať? Asi tam, kde vôbec skrsla táto myšlienka vybrať sa do Pakistanu na tri dni. No samozrejme v mojej starej, unavenej a plešatejúcej hlavičke, ale ako hovorí stará múdrosť “bez vánku sa ani lístok nepohne”. V tomto prípade to bolo skôr v mojej emailovej schránke, kde mi na začiatku februára opäť pristál newsletter od Pegasusu sľubujúci 50% zľavy. Len pred 14 dňami som podľahol a na začiatok mája (umne využívajúc dva voľné pondelky) som nám zakúpil letenky z Istanbulu do kazašského Šymkentu. V skutočnosti som to najprv ignoroval, ale keď ako na zavolanie prišla nová linka Wizzu z Budapešti do Istanbulu s 5 korunovými uvádzacími cenami, pomyselné puzzle zapadli do seba a na druhý deň sa už aj Kazachstan kupoval. No ale prečo to spomínam? Januárová 50% akcia na Pegasuse mala jeden zádrhel a tým bolo, že zľava sa započítavala iba na letoch z Istanbulu (a pravdepodobne aj na letoch z iných tureckých miest, ale to som neskúšal). Keď mi však druhého februára prišiel opäť email s 50% zľavami, ten už fungoval aj na lety z Viedne. Tu je dobré spomenúť, že všetky akcie ktoré Pegasus má, sa z ceny odčítavajú až v poslednom kroku tesne pred platbou a musíte byť členmi ich BolBol klubu. Problémom sa ukázalo byť, že danú zľavu som videl iba ja a nikomu z mojich známych sa ju nepodarilo zreplikovať. Súviselo to s tým, že som 2 týždne dozadu u Pegasusu kúpil letenky? To sa už nikdy nedozvieme, ale príde mi to ako najlogickejšie vysvetlenie. Poslednou prekážkou, ktorú som musel prekonať bolo nájdenie vhodného termínu tak, aby som vyšiel s dovolenkou a zároveň sa vyhol Ramadánu, ktorý tento rok začína 22. marca. To som mal vyriešené do pár minút a zostávalo už iba vytiahnuť kartu. Vlastne ani to nie, dospel som už do takého štádia, že všetky čísla na kreditke poznám naspamäť. Na 3 dni do najväčšieho mesta Pakistanu? Hlúposť? Šialenstvo? Ale vôbec nie, občas si jednoducho treba vyhodiť z kopýtka. Žijeme len raz. O 6 týždňov vyrážam.
17.3.2023
Odlet z Viedne o tretej znamená všeličo, ale hlavne to, že si kvôli nemu musím brať pol dňa dovolenky. Tesne pred dvanástou si tak pípam odchod a upaľujem pod Nový most (pre mňa to bude stále Nový most) len preto, aby som tu potom čakal 10 minút navyše na meškajúci Slovak Lines bus.
V autobuse mi samozrejme sedí na mojom mieste pri okne britská blbka, ktorá ma s kamoškou požiada, či si nemôžem sadnúť na jej miesto na druhej strane busu v uličke, s čím neochotne súhlasím, nebudem tu predsa robiť scény. Ako poďakovanie dostanem slnko do ksichtu celú cestu (práve preto som si bookol miesto na pravej strane autobusu) a smrad zo šalátov, ktoré si slečny o pár minút otvoria. Na nezaplatenie. S radosťou tak o necelú hodinu vypadnem na Schwechate z busu, rýchlo absolvujem kontrolu a trielim sa naobedovať do salónika. Tu zisťujem, že som sa ponáhľal úplne zbytočne, moje lietadlo má už na odlete z Istanbulu sekeru 70 minút a seriózne sa začínam obávať o svoj prestup, na ktorý som mal originálne rovných 100 minút. Upokojím sa vínom a salónik tak opúšťam až v momente, ako sa na obrazovke objaví boarding.
Aj napriek pasovke a návšteve WC prichádzam na gejt v momente keď je ešte naboardovaná len polovica lietadla, no stress. Sekeru z Turecka sa vďaka rakúskej punktualite podarilo trochu stiahnuť a do vzduchu sa náš do posledného miesta plný Airbus A320neo vznáša o 15:50. Na môj let č. 250 dostávam okno, tak sa aspoň môžem pokochať výhľadom na svoje rodné mesto, ale všetko stále preráža nepríjemný pocit meškania.
Krásavica na Dunaji
Lety mám samozrejme na jednej letenke, takže worst case scenario je, že ma jednoducho dajú na ten ďalší. Lenže tu prichádzame na kameň úrazu, najbližší let je až v nedeľu večer, Karáči sa jednoducho nelieta denne. To by znamenalo prílet v pondelok ráno a odlet ani nie o 24 hodín neskôr. No ale nemaľujme čerta na stenu, ešte to môže všetko pekne klapnúť. Na Sabihe pristávame prekvapivo len nejakú pol hodinu po pláne, parking position dosahujeme o 19:50. Najprv to chvíľu vyzerá, že pôjdeme nástupným mostom, čo v mojom prípade, keďže sedím úplne vzadu má od ideálnej situácie ďaleko. Zachránia ma však autobusy prichádzajúce k lietadlu, takže žiadny most nakoniec nebude. Takticky nastupujem do najplnšieho, ktorý od lietadla odchádza ako prvý.
Terminál poctím tak, že sa rovno pri vstupe na klzkej dlážke vydrbem jak vrece zemiakov, yes. V miernom pološprinte bežím na transfer security, kde našťastie takmer nikto nie je. Po kontrole šprint na WC umyť si špinavú šiltovku a rifle a bez straty ďalšieho času na gejt 504a. Ten je pre zmenu pomaly na samom konci terminálu, takže keď dorazím, boarding je už v plnom prúde.
Akurát si stihnem len vytiahnuť z ruksaku víza a zrazu už Last Call. Ani len vodu som si nemal čas zadovážiť. Čo sa dá robiť, budem musieť pustiť nejaký keš v lietadle. Horšie je však to, že som sa ponáhľal len kvôli tomu, aby sme tu potom v naštartovanom autobuse ešte ďalších 10 minút čakali na posledných truhlíkov, ktorí majú čas. Ale tak to už býva. Load factor je našťastie pod 50%, ale voľná trojka sa mi nepošťastí.
V tejto chvíli sa však už neviem dočkať palubného servisu. Keby mi niekto však teraz povedal, že sa napijem o 2 HODINY, tak by som si asi pomyslel, že utrpel istú formu kognitívnej havárie, ale žiaľ, bude tomu presne tak. Keď sa pred takmer 4 rokmi otváralo nové istanbulské letisko, očakávalo sa, že stiahne nejakú premávku z už vtedy preťaženej Sabihy. Potom prišla korona, tak sa to utlmilo “samo od seba”, ale ako sa svet zase otvoril situácia sa vrátila do starých koľají. Letisko ku svojej škode operuje len s jednou dráhou. Druhá runway, ktorá mala odbremeniť tú súčasnú o 50%, mala byť uvedená do prevádzky na konci roku 2022, ale ako to už býva – nie je dodnes. To v realite znamená to, že stále jediná funkčná dráha obsluhuje vzlety a pristátia súčasne a to ďalej rozmenené na drobné v konečnom dôsledku to, že od pushbacku na dráhu nám to trvá 60 minút. Po dosiahnutí letovej hladiny už túžobne vyhliadam vozík a keďže sedím v úplne poslednom rade čakám jeden spredu a druhý zozadu, tak ako je v európskych lowcostoch zvykom. Na moje nemilé prekvapenie je tu servis iba jeden a s vozíkom zozadu prejdú do prvej rady a obsluha začína odtiaľ. Napijem sa tak až o 126 minút od boardingu (aj to mi ešte po zaplatení tú vodu letuška jednoducho zabudne dať), ešte že mám celoživotný tréning zo slovenských čakárni u lekárov.
Ak má niekto pocit, že zatiaľ tu len pindám a sťažujem sa, je to tak. Čím som starší, tým je to horšie. Po bagetke a čaji sa mi dokonca podarí na niečo cez dve hodiny zaspať. Do pristátia zostáva ešte hodina, tá je však pocitovo nekonečná a vytúžený dotyk pneumatík s územím Pakistanu nastáva o 4:33 miestneho času. Do terminálu sa presúvam nástupným mostom, kde ma hneď ovalí vzduch, ktorý má miestne kultúrne špecifiká.
Terminál ladený do odtieňov hnedej má evidentne najlepšie časy za sebou, vizuálne však vyzerá naozaj zaujímavo. Určite viac ako generické európske sklenené kvádre. Cestou na pasovku prechádzame okolo kamery, ktorá zaznamenáva teplotu, potom nasleduje visa check, kde po kontrole dostávam na moju A4 pečiatku a až potom sa môžem prejsť k regulérnej pasovej kontrole. Takýto vízoví turisti európskeho typu sme až traja, ale kto by čakal nejaký zádrhel, tak je to presne opačne. Pasovka instantná, pracovník ma privíta v Pakistane a celé to mám vybavené do 10 minút. Potrebujem ešte zameniť nejaké peniaze, nech mám na taxík do mesta, tak sa v tradične horšom letiskovom kurze obetujem a zamením dvacku. Z baggage claim sa prekvapivo nevychádza do verejného priestoru letiska, ale rovno von, kde ma hneď privíta hurhaj. Skenujem odvozy, či niekde nevidím svoje meno, predsa len, s hotelom som sa dohodol, že ma tu niekto bude čakať a odvezie ma. Len to moje meno tu nejak absentuje.
Wifi žiadne nechytám, tak ešte skúsim vyjsť o poschodie vyššie na prílety, či aspoň tu niečo nebude, ale bez úspechu. SIM karta sa na letisku kúpiť nedá, tak ešte skúsim McDonald pred terminálom. Chlapíkov rôznych sociálnych kategórii ponúkajúcich odvoz ani nie že odmietnem, ale rovno ignorujem. Potrebujem najprv zistiť či ma tu niekto čaká a ak nie, tak vybrať je z čoho.
Najznámejší fastfood na svete otvorenou wifi nedisponuje, tak teda nastáva čas dojednať si taxík sám. Ešte predtým si aspoň cvaknem terminál, ktovie či nato budem mať čas pri odlete, rátam skôr že nie. Dobré je aspoň to, že viem, že hotel si za odvoz pýtal 2000 rupií, potrebujem sa teda priblížiť k tejto hodnote. Hneď prvý trtko mi ponúkne odvoz za 4000, čomu sa hneď vysmejem a skúsim sympaticky vyzerajúceho dedka o pár metrov ďalej. Toho prvý nástrel je 3500, na čo mu len pobavene poviem, že to určite nie. Z toho je zrazu 3000 a keď si to namierim k búdke s oficiálnym taxíkmi, tak ešte po mne kričí že 2500. Nakoniec tak mám regulérne taxi za 2200, jediným mínusom je, že vodič kašle ako prefajčený tuberák. Počas polhodinovej jazdy teraz prázdnym bulvárom Shahrah-e-Faisal, ktorý denne odoláva nátlaku štvrť milióna vozidiel a obdivovaním miestnych reálií sa tak zamyslím, že toto je vlastne krajina a destinácia, ktorá je pre mňa po naozaj dlhej dobe vystúpením z komfortnej zóny. Tou myslím krajiny a regióny, kde sa cítim ako ryba vo vode, čo je v mojom prípade územie bývalého Sovietskeho zväzu. Táto úvaha ma privádza k tomu, že poslednou krajinou, ktorá sa ako tak tomuto vymykala bol pocitovo naposledy asi Irán a to je už takmer 13 rokov. Čo tým chcem povedať je to, že po veľmi dlhej dobe som cítil nejakú latentnú formu “obáv”, alebo presnejšie istý diskomfort z toho, že nie úplne poznám a som pripravený na to, čo ma v destinácii čaká.
Z úvah unavenej hlavy ma vytrhne príjazd do štvrte Saddar, kde som ako svoje útočisko zvolil veľmi solídne vyzerajúci Hotel Excelsior. Ten na prvý, druhý aj tretí pohľad vyzerá, ako by som si tu vyhadzoval z kopýtka, pravdou však je, že cena je na to, kde sa nachádza, čo ponúka (raňajky) a ako vyzerá veľmi príjemná. Samozrejme nie je to spotená diera niekde pri mešite, aké som vymetal v Iráne, ale tiež už nemám 24 rokov a do vrecka až tak hlboko ako vtedy.
Recepčný Nabil v obleku a s masečkou na tvári ma víta v Karáči a hneď mu vysvetľujem, že ma nikto na letisku nečakal, za čo sa hneď ospravedlňuje. O pár minút sa ukáže, že ani o early checkine nemá žiadnu vedomosť a overiť si to nevie, lebo sa mu nedá nalogovať do Booking accountu. To je presne to, čo chcem nevyspatý ráno o šiestej počuť. Pýtam sa teda, či je early checkin možný aspoň za nejaký poplatok a teda že za 50% ceny izby na deň, čo je nejakých 20€. To samozrejme s vidinou sprchy a postele hneď beriem, neviem si predstaviť fungovať ďalších 8 hodín v tomto stave. Kým sa Nabil stará o prepisovanie údajov z môjho pasu, ja sa vyberiem na ulicu aspoň trochu obzrieť ľudoprázdne okolie.
Ďaleko sa nedostanem a o pár minút za mnou prichádza pracovník hotela, že sa tu teraz nemám pohybovať, lebo sa tu pohybujú divní ľudia a gestom ukazuje pichanie do žily. To sa mi síce nechce veriť, ale ok, preskúmam to tu neskôr. Recepčný aspoň medzičasom vybavil formality, tak už len zaplatím dohodnutú sumu a padám na izbu. Tá ma pozitívne prekvapí svojou veľkosťou, pekným nábytkom a hlavne úrovňou detailov, ktorá povedzme si pravdu, nebýva v týchto častiach sveta zrovna silnou stránkou. Po horúcej sprche nastavujem budík na deviatu a padám do perín.
