Ľvov & Kyjev 2019

Deň 1 – Ľvov

Janka od Veľkej noci na Ukrajine na rozdiel odo mňa nebola a tento nesúlad sme sa rozhodli napraviť v prvý júnový víkend.

1.6.2019

Parkovisko pri Kozmose ma už tradične predpripraví na východné reálie a onedlho už prichádza prekvapivo plná 61tka. Na letisku absolvujeme tradičný salónikovokaviarenský rituál a po pasovej kontrole, kde už aj policajti majú potrebu poučovať o last calle sa onedlho po rozpálenej ploche dostávame k nášmu ružovému airbusu.

Prekvapivo odlietame iba s 2 minútovou sekerou a po príjemne krátkom lete už aj pristávame na pre nás premiérovom letisku v Ľvove, ktoré nesie meno po prvol Haličsko-Volyňskom kráľovi Danielovi Romanovočivi Haličskom. Jeho syn Lev Danilovič bol v tomto smere úspešnejší, bolo po ňom rovno pomenované toto mesto. Na letisku ešte kúsok zdravého rozumu funguje a na rozdiel od nášho hlavného vzdušného prístavu (pozdravujem BTS), tu nikto nešaškuje s autobusmi a do terminálu prejdeme pekne po vlastných.

Po expresnej pasovke ešte vyberiem peniaze a rovno spred letiska sa trolejbusom odvezieme až do centra k parku Ivana Franka. Tu nám cestou do úplného centra padne vhod Puzata, kde to rovno stočíme na obed. Máme šťastie, keby sme prišli o 3 minúty neskôr predbehlo by nás asi 50 hladných malých školákov. Tentokrát som odolal soljanke a varenikom, ale v tomto teple som si naordinoval rybu & ryžu a dobre som spravil.

Najedení pokračujeme na námestie, ktoré je takto v sobotu pekne plné a to hlavne pred operou. Pražiace slnko nás popoženie pokračovať ďalej a onedlho prichádzame do samotného srdca mesta na námestie Rynok. Toto je moja štvrtá návšteva Ľvova, viacmenej je to vždy s odstupom troch rokov a pekne je vidieť ako je to mesto stále viac a viac plné turistov. Wizzefekt tu funguje podobne ako v Tbilisi a v centre je to najvypuklejšie.

Našťastie je na Ukrajine ešte kopec miest, kde lowcost nikoho pohodlne neodvezie. V “Divadle piva” Pravda (Театр пива «Правда») dáme na teraske domácu dvanástku a sledujem ruch okolo seba. Partie pripitých chlapcov na výlete, skauti predávajúci náramky alebo sporo odetá mladá ukrajinka na korčuliach s anjelskými krídlami lákajúca do podniku, cirkus ako sa patrí.

Negatívne pocity spláchneme ešte jedným pivom a presúvame o pár sto metrov ďalej ku Dominikánskemu kostolu (Домініканський собор), kde práve prebieha jeden obrad za druhým. Ostatní svadobčania si čas krátia fotoseansami pred vchodom, evidentne ale nie všetci nastávajúci zdieľajú radostné pocity z tohto dôležitého životného kroku.

Hneď za kostolom je malé námestie, ktorého meno sa dá doslovne preložiť ako Blšie knižné námestie (Блошиний книжковий ринок) a blší trh s knižkami, platňami, odznakmi a všetkými možnými sovietskymi relikviami tu stále funguje. Aspoň že tak.

Cez park, kde sa na lavičkách striedajú zaľúbené páry s alkoholikmi prichádzame do areálu Zámkového parku (Високий замок), ktorý sa rozprestiera na rovnomennom kopci. Ten je so svojimi 413 metrami najvyšším bodom pohoria Roztoččja. Lesnou cestičkou a následne kovovými schodami sa postupne prepracujeme až na samotný vrchol, na ktorom v priebehu rokov 1869 – 1890 vybudovali 29 metrov vysoký umelý kopec pri príležitosti 300. výročia Lublinskej únie). Dnes sa tu týči ukrajinská vlajka a je odtiaľto parádny výhľad na mesto. A okrem toho plno ľudí. Dlho sa tu teda radšej nezdržiavame a o pár minút neskôr a pár výškových metrov nižšie už aj objednávame dve čapované pivká.

Vraciame sa dole do mesta a prejdení pár ulíc prichádzame k “Múzeu stratených hračiek” (Музей загублених іграшок). V podstate sa jedná o malý dvor za jedným z obytných domov, kde pred vyše 20 rokmi začal Vasilij Petrovič nosiť každú hračku, ktorú našiel. Postupne, ako sa o tomto mieste začalo hovoriť, prichádzali aj cudzí ľudia, ktorí tu buď hračky priniesli, alebo si naopak niektorú odniesli.

Do odchodu vlaku máme niečo málo cez hodinu a pol, tak je najvyšší čas vybrať sa smerom na stanicu. Cestou sa ešte zastavíme v potravinách zakúpiť jedno Shabo, nech je ta cesta o niečo príjemnejšia a na zastávke pri kostole Sv. Anny (Церква святої Анни) naskočíme na električku.

Priamo na vokzal nás síce nezavezie, keďže trať je v remonte, ale o to lepšie, potrebujeme sa ešte niekde najesť. V jednej vývarovni pred stanicou som v posledných rokoch už párkrát jedol, tak ideme viac-menej na istotu. Podnik tu stále stojí, ale veľká terasa, ktorá tu bývala je už bohužiaľ minulosťou. Nevadí, usadíme sa vnútri a onedlho pred nami pristávajú dva vychladené pollitre a vareniki s kartoškami.

Spokojní sa presúvame na vokzal, pred ktorým ma konsternuje, že zmizla tá pekná budova konečnej zastávky s barom na obratisku električiek, ktorá mi visí aj doma na stene, ale čo už, taký je život. Do príchodu vlaku zostáva už iba pár minút a na nástupišti je teda solídne plno, že mám problém prebojovať sa aj k bufetu. Na cestu ešte teda dokúpime wasabi chrumky a onedlho sa už usádzame do pohodlných sedadiel juhokórejského vlaku Hyundai Rotem HRCS2.

Cca 550 kilometrov medzi Ľvovom a Kyjevom prekonáme za 5 hodín a 7 minút, čiže navečerať sa bude potrebné vo vlaku. Po takej hodinke jazdy by som si aj niečo dal, taká sosiska v ponuke vyzerá veľmi lákavo. Vyberiem a teda do o 5 vozňov ďalej do reštauračného, ale rad až k záchodom  ma definitívne o túto túžbu pripraví. Skončíme teda so studenou bagetou z pojazdného vozíka. Neskôr už začína byť cesta značne nudná, čo znamená, že je čas na koňačik. So Shabom je hneď aj ten západ slnka krajší a aj zvyšok cesty ubehne príjemnejšie.

V hlavnom meste nás vlak vyklopí 7 minút pred polnocou. Ubytko som vybral kúsok od vokzalu, nech sú časové straty minimálne. Hostel VShokoladi ma presvedčil kombináciou ceny, polohy a dobrého hodnotenia, realita je však o poznanie smutnejšia. Po večeri č. 2 v McDonalde po pár minútach chôdze prichádzame k hostelu. Ten sa nachádza celý v suteréne bytového domu, čo znamená, že ani jedna izba nemá okno. To ale nie je to najsmutnejšie. Už keď som teda objednal hostel, tak aspoň som dal vlastnú izbu, nech máme aké také súkromie. A tu je hlavný zádrhel – táto izba susedí s jediným záchodom pre celý hostel. A zvuková izolácia medzi nimi neexistuje. O romantický večer a ráno teda máme pos(ta)rané.