Litovská otočka na konci októbra môže sľúbiť všeličo, ale pekné počasie určite nie. Deň pred odletom tak len smutne pozerám na usmoklenú predpoveď vo Vilniuse, ale tak čo sa dá robiť. Letenky už sú, hotel booknutý tiež a nechať prepadnúť dva lety ako som predviedol pred takmer rokom v prípade Bosny…to už nemienim opakovať. Zo skrine teda vyberám poprvé tento rok zimnú bundu, budík nastavím na nepríjemných 5:10 a v rozumnom čase sa vyberám spať.
28.10.2023
Vstávačky na ranné viedenské odlety nie sú príjemné a tento rok u mňa žiaľbohu ani nie výnimočné. Ono sa 8:25 môže zdať ako taký už celkom príčetný čas, ale v konečnom súčte je to zase len vstávanie pekne skoro. Presun Boltom na Nivy, necelá hodinka v autobuse a security našťastie prebehnú bez zaváhania a o pol ôsmej už pri výhľade na letiskovú plochu tlačím praženicu so zemiakovými plackami. Keď na monitore pri mojom lete preskočí “gate open” na “boarding” je to neklamné znamenie, že sa pomaly treba poberať.
Samozrejme opäť som sem prišiel zbytočne skoro a v momente plánovaného odletu ma ešte trestá studený vietor na letiskovej ploche. Smutnejšie však je, že keď som sa včera večer nalogoval na Ryanairu, že idem spraviť checkin s cieľom trošku mu pomôcť, aby som si let užil v exit rowe, ostali mi len oči pre plač. Po dlhšom čase som sa totiž ulakomil na zľavu cez app Trip.com a nejak som v jeho francúzskej mutácii nepostrehol, že po novom ponúka auto checkin, ktorý som samozrejme zabudol odškrtnúť. Šťastím v nešťastí je aspoň sedadlo v uličke, aj keď teda v tejto konfigurácii je už aj toto za trest – jednoducho tu nie je takmer žiadne miesto na nohy a neviem si predstaviť tam dávať ešte aj ruksak.
Vďaka tomuto diskomfotu mi let pocitovo ubieha nekonečne dlho a môj druhý tohtoročný vstup na litovskú pôdu je tak doslova vykúpením. Na vilniuské letisko mám už naozaj iba matné spomienky a úplne mi vyfučalo z hlavy, že sa vlastne jedná o jedno z posledných sovietskych letísk, ktoré sú stále v prevádzke. Teda aby som to uviedol na pravú mieru, k pôvodnej budove z 50tych rokov bol v roku 2003 a 2007 pristavený nový terminál, tak aby sa do neho zmestili všetky potrebné duty free obchody a dokonca sa tu zmohli aj na nástupné mosty (ahoj Bratislava). Výsledkom síce je tak trochu bludisko, ale tento hybrid má jednu nespornú výhodu – je to jeden z posledných starých terminálov vo východnej Európe v prevádzke.
Ak odpočítam tie ukrajinské, ktoré posledné dva roky z pochopiteľných dôvodov nefungujú a tie v európskej časti Ruska, veľa ich už nezostalo. Takto na prvú mi na rozum prichádza iba starý terminál v Sofii a to je tak všetko. Všetky ostatné boli v horšom prípade zrovnané so zemou a nahradili ich generické sklenené kvádre a v tom lepšom prebrali rolu domestic alebo VIP terminálov. Koniec koncov aj tomuto už zvoní umieračik, v januári 2023 sa začalo so stavbou úplne nového terminálu, ktorý má začať fungovať v prvom kvartáli 2025. Ešte že som ho dvakrát stihol. Z histórie sa vraciam do reality v obchode Narvesen, kde kupujem lístok a autobus do mesta a čakanie si skrátim zvečnením si tejto budovy do môjho digitálneho archívu.
Autobus č.1 ma za akademických 15 minút povozí okolo IKEA a až príliš rusky pôsobiaceho predmestia až pred hlavnú stanicu, kde som si strategicky bookol Hotel Panorama tak, aby som to zajtra po raňajkách mal rovno cez ulicu na vlak do Kaunasu. Na ubytovanie sa je však ešte príliš skoro, tak je mojim aktuálnym maximom zbavenie sa ruksaku na recepcii a vytýčenie sa aspoň približnej trasy po centre, kde si mienim oživovať 11 rokov staré útržky vytiahnuté hlboko z pamäte.
vostok feeling
Ako naschvál začne pršať presne v momente ako vyjdem z hotela, ale čo narobím. It is what it is. Po ostrej doľava sa dostávam na Pylimo gatvé, kde to už začínam trochu spoznávať, ale je to až historická budova tržnice (Halės turgavietė), pred ktorú ma táto ulica vypľuje, kde ma náhle osvieti. Aj keď som tu bol naposledy s Jankou, tak pršalo a vtedy sme sa ušli skryť dovnútra. Teda pršalo, bola to skôr taká prietrž, že kanalizácia nestíhala. Teraz však pomaly pršať prestáva a moju cestu smer centrum tak nemusím prerušovať kvôli vrtochom prírody.
Z hlavného prúdu sa odpojím o pár ulíc ďalej a popod kostol všetkých svätých (Visų Šventųjų bažnyčia) si to skrz park namierim k modernistickej budove Palácu umenia z roku 1967, ktorá je však ohradená plotom.
Hneď oproti sa nachádza radnica, ktorá tvorí hlavnú dominantu sterilného radničného námestia bez kúska zelene. Kónický tvar námestia ústi do uličky Didžioji, kde sa to hemží obchodmi a hotelmi mimo mojej platobnej triedy a tá sa o pár sto metrov ďalej napája na ulicu Pilies.
Tá je jednou z hlavných ulíc v starom meste, čo sa dá ľahko identifikovať vďaka obchodom so suvenírmi a absenciou áut. Tu si spravím malú odbočku do jednej z bočným ospalých ulíc, ktorá nesie meno literárna. V roku 2009 sa skupina umelcov rozhodla, že ulica by aj mohla byť poplatná svojmu názvu a vymysleli projekt, kedy sa stena jedného z domov stala miestom, kde bolo umiestnených viac ako 200 “dekorácii”, každá venovaná určitému spisovateľovi. Nie je to nič, z čoho by človek padal zo stoličky, ale za tých 5 minút navyše to asi stojí. Ako komu.
Mne pri pohľade na zubnú protézu celkom vyhladlo a rýchly pohľad do Google mapy sľubuje litovskú reštauráciu Etno Dvaras len o pár sto metrov ďalej, vybavené. Rovnaký nápad som však nemal jediný a keď po vojdení vidím, že tu na voľný stôl čaká ďalších 8 ľudí, dávam si rovno otočku. A to som sa na Cepelinai tak tešil. Nič sa nedá robiť, len zatnúť zuby naprázdno a skúsiť nájsť niečo iné. Horšie však je, že toto bola jediná otvorené reštaurácia s domácou kuchyňou široko ďaleko a jediná ďalšia alternatíva je talianska (how original) alebo vegánska (fujha). Asi teda ešte vydržím.
Na nálade mi nepridáva ani stále pofidérne počasie a nemení to ani príchod na katedrálne námestie, ktoré tvorí to najcentrálnejšie centrum mesta s tým najfotogenickejším duom – Katedrálou svätého Stanislava (známa aj pod zjednodušeným názvom Vilniuská katedrála) so svojou zvonicou. Kombinácia prázdneho žalúdka a počasia ako z príručky “Kedy vyzerá mesto najhoršie” mi však nedovoľujú ochkať nad krásou finálnej podoby katedrály z roku 1789, ktorá predtým stihla vyhorieť viackrát ako mám prstov na každej ruke.
Aj keď teda návštevu útrob tohto sakrálneho stánku zavrhnem, čo by to bola za návšteva Vilniusu bez výstupu k veži Gediminas, ktorá sa týči priamo nad ňou a ponúka jedinečný výhľad na mesto. Áno, viem o TV veži, ale z tej je možné obdivovať tak maximálne paneláky a priľahlé lesy a nie centrum mesta. K veži Gediminas sa dá dostať po vlastných alebo funikulárom, ktorý si popravde absolútne nepamätám aj keď tu vraj je už od roku 2003. Ale keďže sám seba považujem ešte stále za mladého vitálneho junáka (aspoň väčšinu času), tak ho odignorujem a pekne zvolím schody.
Západná veža, ktorá je dnes jedným zo symbolov mesta, je v podstate jedinou zachovanou časťou z celého hradu, ktorý panovník Gediminas vybudoval. Súčasná podoba veže pochádza z 30tych rokov 20. storočia, predtým pôsobila značne subtílnejšie, čo si však zachovala je exkluzívna poloha s dobrý výhľadom. Samotná veža je sprístupnená až po zaplatení vstupného, pridaná hodnota je však pre mňa nulová, ja som sem prišiel kvôli už spomínanému výhľadu.
V každom prípade ma tu dobre prefúklo, tak volím strategický ústup do funikuláru, ktorý sa tu hore tvári, že je zadarmo. Zrada prichádza až na spodnej stanici s turniketom a tetou, čo predáva lístky. Popri legendárnych trolejbusoch Škoda 14Tr, ktoré dodnes brázdia ulice Vilniusu sa ponad rieku Neris presúvam k parádnej koncertnej a športovej hale, žiaľ dnes v značne zúboženom stave.
Ukážkový príklad sovietskeho brutalizmu bol dokončený v roku 1971, teda v ére, kedy architekti zo Sajuzu konečne nemuseli všade pchať typické stalinistické vežičky a z ich rysovacích dosiek vypadával jeden skvost za druhým. Ako to však vtedy bývalo, na nejakú hospodárnosť sa nebral nijaký ohľad a aj preto hala skončila, tak ako skončila. Po osamostatnení sa Litvy síce ešte počas 90tych rokov bola v prevádzke, ale pôvodnému účelu neslúžila.
Namiesto toho sa z nej stala akási typická východoeurópska tržnica, kde sa vnútorný priestor rozkúskoval a prenajal rôznym súkromníkom. Definitívna bodka prišla v roku 2004, kedy ju statici zavreli a nenašiel sa nikto, kto by bol ochotný do takéhoto megalomanského projektu, ktorý si vyžaduje rekonštrukciu od podlahy, vraziť dostatočné množstvo financií. Za šťastie sa dá považovať aspoň to, že v roku 2006 bola zapísaná na zoznam architektonických pamiatok, demolácia je teda na neurčité obdobie zažehnaná. Dodnes ani nevyhorela, čo sa v takýchto prípadoch u nás vždy “náhodou” stane.
V tomto bode ale už definitívne potrebujem jesť. O pár minút sú tri a od raňajok ubehlo viac času ako je zdravé. Ako naschvál zas v okolí nič poriadne nie je, tak už kapitulujem a vyberám sa smerom k “Fire Place”, čo je nejaké malé bistro, kde toho veľa v ponuke síce nie je, ale lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Je tu aspoň príjemne teplo a nakoniec ani tá pita nie je na zahodenie.
Čo ma však mierne negatívne prekvapilo sú ceny, teda Bratislava ma do sveta čo sa týka cien gastra trénuje dobre, ale 6,50 za pitu, či 3,50 za americano mi v takejto prevádzke príde trochu prehnané. Litva nie je škandinávia, nie je to ani v centre a od hipsterčiny to má tiež ďaleko. 3,50 za americano som ochotný zaplatiť niekde na exponovanom mieste s nejakou pridanou hodnotou ako je luxusný výhľad. Čo tým celým chcem povedať je, že som si radšej dal čaj za jedna pade. No ale veď dobre, popindal som si, najedol sa, zohrial sa, môžem ísť. Vonku medzitým pocitovo riadne prituhlo, zima preniká až do kostí, tak sa bez zbytočných zastávok pomaly presúvam k rieke.
Typické jesenné nevľúdne počasie mi nedáva šancu poobdivovať asketické nábrežie a radšej opäť prekračujem rieku a namierim si to k mojej ďalšej zastávke. Tou je budova Litovskéhho národného divadla opery a baletu a kto by jej hádal dátum “narodenia” v 70tych rokoch, nemýlil by sa.
Funguje dodnes, aj keď mnohé jej časti s dobovým interiérom, ako napríklad bar na prízemí, ktorý sa dá obdivovať aspoň cez okno na prízemí sú nepoužívané, ale našťastie tak aspoň zakonzervované.
Pre pamätníkov ako ja, ktorých jedna z formujúcich spomienok z detstva je pohyb po interiéroch podobného vzhľadu, je to pekný návrat v čase. A zároveň príjemný pocit, že ešte stále existujú miesta s kreslami s legendárnou hnedou koženkou, ťažkým dreveným obkladom a obrovským množstvom nehospodárnych žiaroviek s teplým svetlom. To už sa dostávam na prospekt Gediminas, nekorunovanú hlavnú ulicu celého mesta. Netreba však čakať žiadnu rušnú tepnu, kde to pulzuje životom. Vzhľadom na veľké množstvo vládnych budov je to skôr taká polomŕtva ulica, ktorú nezachráni ani tých niekoľko obchodov a kaviarní.
Za pohľad určite stojí šedá budova odvážnych tvarov v mojom veku, ktorá za čias Sovietskeho zväzu slúžila Zväzu družstiev. O pár sto metrov ďalej prechádzam popod nevzhľadný kváder, kde kedysi sídlil národný plánovací výbor.
Hneď oproti je veľké námestie Lukiškės, ktoré sa na mape tvári ako park, ale v realite je to taký polosterilný štvorec bez kúska života, akých sa v EÚ po čerpaní eurofondov vyrojili tisíce. Stačí sa pozrieť ako to vyzeralo v takom roku 2014 a ako to vyzerá teraz. Pred týmto nehostinným priestorom v kombinácii s nepríjemným počasím sa radšej bežím zohriať do Múzea okupácie a bojovníkov za slobodu, ktoré sídli v bývalom miestnom veliteľstve KGB.
To bolo založené v roku 1992 a venuje sa predovšetkým zhromažďovaniu a vystavovaniu dokumentov týkajúcich sa päťdesiatročnej okupácie Litvy Sovietskym zväzom, protisovietskych litovských partizánov a obetí zatýkania, deportácií a popráv, ku ktorým v tomto období došlo. V roku 1940 bola Litva napadnutá Sovietskym zväzom a po ultimáte sa stala sovietskou socialistickou republikou. Nasledovalo masové zatýkanie a deportácia a zo suterénu sa stal väzenie. V roku 1941 krajinu obsadili Nemci a v budove sa usídlilo gestapo. Z tejto doby sa zachovali aj nápisy na stenách ciel.
V roku 1944 krajinu znovu obsadili Sovieti a odvtedy až do obnovenia nezávislosti v roku 1991 sa tu zabývala KGB, ktorá tu mala kancelárie, väzenie a vypočúvacie centrum. Len od roku 1944 do začiatku 60. rokov 20. storočia bolo v pivnici popravených vyše 1 000 väzňov, z toho asi tretina za odpor proti sovietskej okupácii. Nenásilný aspekt odboja predstavujú rôzne knihy, samizdatové publikácie, dokumenty a fotografie. Zbierka týkajúca sa ozbrojeného odboja Lesných bratov zahŕňa dokumenty a fotografie partizánov. V časti venovanej obetiam deportácií, zatýkania a popráv sú uložené fotografie, dokumenty a osobné veci; táto zbierka je priebežne rozširovaná darmi verejnosti, ktorá vidí v múzeu najlepší spôsob uchovania materiálov. Celkom depresívne miesto na ukončenie dňa.
Späť v uliciach som krátko po piatej a do tmy už toho veľa nestíham. Architektonickou bodkou dnešného dňa tak bude budova Litovského inštitútu agrárnej ekonomiky, ku ktorej to doklepem o pár minút neskôr.
To už pomaly na mesto začína padať tma. Do hotela to mám ešte nejaké tri kilometre, tak prečo sa neprejsť. Zaujímam smer juh a po ulici Švitrigailos stačí v podstate ísť iba stále rovno. Nakoniec mi to nedá a spravím si ešte malú zachádzku na most ponad železničnú trať. Ako som šiel s autobusom z letiska, všimol som si, že je z neho taký pekný industriálny výhľad na koľajisko s dymiacimi komínmi v pozadí a to je jednoducho príliš lákavé, aby som to nechal tak. Krátko pred šiestou som na mieste a stíham to v poslednom záchveve šera.
Týmto som si túto pomyselnú povinnosť splnil a nezostáva mi už nič iné ako vyriešiť večeru a pomaly sa môžem odobrať chillovať na izbu. Cestou k hotelu ma ešte do svojich útrob zláka supermarket Iki, kde prihodím do košíka nejaké čipsy & víno.
na chladné jesenné dni
Pôvodne som mal na večeru vyhliadnutú arménsku reštauráciu Ararat, ale keď som si dal 2 a 2 dokopy, zistil som, že to nie je najlepší nápad. Arménska kuchyňa nie je zrovna z tých najľahších a zabiť sa takto na večer nejaký ťažkým jedlom by sa automaticky rovnalo tomu, že ma bude lámať na spánok. Alternatívny plán je vymyslený celkom rýchlo. Vietnamské bistro Asia Viet a Pho Bo bude ideálnym ľahkým a príjemným jedlom na večer po vymrznutom dni.
Pred siedmou sa konečne ubytovávam a v kúpeľni ma príjemne prekvapí prítomnosť vane. Horúci kúpeľ je presne tým ideálnym zakončením dňa, ktorý potrebujem.
