Gruzínsko 2017

Deň 1 – Chiatura

4.2.2017

Ako sa mi nedarí spať, tak sa dávam do reči s našim spolusediacim. Slovák, ktorého babka žije v Abcházsku a ide ju na týždeň pozrieť. Vymeníme si teda nejaké dojmy z našich českých bratov, ale potom sa debata viac zvrtne na samotné Gruzínsko a Abcházsko. Zvyšok letu teda celkom zbehne a krátko pred šiestou už pristávame v Kutaisi. Pasová kontrola celkom svižná, ale máme čas, auto z cars4rent.ge preberáme až o siedmej. Dovtedy sa ponevierame po letisku a pred letiskom, kde odháňame taxikárov. 5 minút pred siedmou mi už volá chlapík z požičovne, že je tu. Vonku sa nájdeme a odchádzame na parkovisko, kde preberám malé Mitsubishi Pajero IO a podpisujem papiere. Dohodnem ešte miesto odovzdania na pondelok a lúčime sa.

Treba ešte zaplatiť parkovací lístok, tak sa vraciam do terminálu zameniť v nevýhodnom kurze desinu. Nakŕmim parkovací automat a vezieme na benzínku Gulf natankovať. Vravím, že chcem platiť kartou, tak spraví nejakú testovaciu platbu, ale je zamietnutá, skúšame to ešte dva krát a nič. Z pumpy odchádzame s dlhým nosom, že teda vyberieme dakde v meste a natankujeme tam. Počas tých 31 kilometrov do Kutaiwi začne konečne svitať. Na periférií vidím Lukiol, tak to idem ešte skúsiť tu. Žiadny problém, tak berieme plnú “regular benzin”. Ale sa mi páči, že tu netreba pomaly ani z auta vystúpiť, prídem k stojanu, poviem čo, koľko, zaplatím a dovi. Vlastne netreba ani motor vypnúť. Prichádzame do mesta. Je pol deviatej, ale vonku ešte šero a pomaly nikde nikoho, ako u nás o 6 ráno. Ale hneď pri ceste je otvorená zmenáreň, tak to odstavím na kraji a zamením nejaké eurá. Hneď vedľa sú potraviny, tak beriem aj nejakú vodu.

kutaisi_2017_0001.JPG kutaisi_2017_0002.JPG

Ako pokračujeme smerom do centra, začína vychádzať slnko. Bola by škoda to premárniť, slnečno vo februári zas až tak často byť nemusí, tak chvíľu krúžim po centre a hľadám kde zaparkujem. Zastavím blízko platobného automatu, aby sme nebodaj hneď nechytili nejakú pokutu, ale keď sa mi konečne podarí dopracovať k možnosti krátkodobého parkovania, tak to pýta gruzínske telefónne číslo. To samozrejme nemám, tak sadám do auta a zaparkujem to trochu ďalej pri červenom moste ponad rieku Rioni. Mäkké ranné slnko je parádne, tak sa trochu poprechádzame po okolí.

kutaisi_2017_0008.JPG kutaisi_2017_0010.JPG kutaisi_2017_0011.JPG kutaisi_2017_0014.JPG kutaisi_2017_0015.JPG

Začína sa ale ozývať hlad, raňajky by už fakt nezaškodili. V navigácii teda volím náš prvý dnešný cieľ – mesto Chiatura (Čiatura pre milovníkov transliterácie), preslávené starými ale stále fungujúcimi lanovkami. Cestou cez mesto zahliadnem pekáreň/fast food, tak to na najbližšom kruháči otočím a zaparkujem pri ceste. Tety práve dopiekli čerstvé Lobiani, tak si hneď dva objednávame. Lobiani je tradičný chlieb plnený kašou vyrobenou z červených fazuliek. A keďže sme hore už 24 hodín bez spánku a čaká nás celý ďalší deň, tak aj dve poriadne silné kávy.

kutaisi_2017_0018.JPG kutaisi_2017_0019.JPG

S plnými bruchami pokračujeme a scénickou a relatívne kvalitnou cestou uležiacou pozdĺž veľkého a malého Kaukazu prichádzame do mesta Zestafoni, kde už je odbočka na Chiaturu. V potravinách tu dokupujem ďalšiu vodu a energy drinky. Z dvojprúdovej panelovej suchej cesty nás čaká 40 kilometrov cez dediny po utlačenom snehu a ľade. Práve tu sa ukazuje najväčšia výhoda permanentného 4×4 pohonu a vyššieho podvozku. Nemusím každú chvíľu spomalovať a pekne si fičíme. Priemernú rýchlosť nám ale kazí to, že každu chvíľu niekde stojíme, lebo výhľady sú parádne.

georgia_2017_huawei_0006

georgia_2017_huawei_0007

georgian_countryside_2017_0001.JPG georgian_countryside_2017_0002.JPG georgian_countryside_2017_0003.JPG georgian_countryside_2017_0004.JPG georgian_countryside_2017_0008.jpg

Kúsok pred mestom sa nachádza ešte jedna vec čo stojí za návštevu a to stĺp pri dedine Katskhi. Cestou na Chiaturu sme ho prehliadli, tak sa v dedine otočíme a až teraz si ho všimnem. Z cesty k nemu vedie odbočka, je tu tak trištvrte metra snehu, ale je tu vyjazdená celkom čerstvá stopa, tak ideme do toho. Autom sa dá ísť ešte takých 700 metrov. Zvyšok už len po vlastných. “Stĺp” je vlastne prírodný vápencový monolit vysoký 40 metrov, na ktorého vrchole sa nachádza malý ortodoxný kláštor. Jediná cesta hore aj dole vedie po rebríku a ešte v roku 2013 ho obýval mních Maxim. Hore sa človek len tak nedostane (mních musí udeliť povolenie), tak som si ho popozeral aspoň zdola.

georgian_countryside_2017_0009.JPG georgian_countryside_2017_0011.JPG

Pri vstupe do mesta nás víta sovietsky monument tradične logicky umiestnený – v tomto prípade rovno pred paneláky, ktoré dotvárajú atmosféru. Chiatura je banícke mesto, ktoré počas svojej najväčšej slávy obývalo cez 30 000 ľudí a zásobovala mangánom celú RVHP. Nachádza sa tu jedno z najväčších nálezísk na svete. A aby súdruhovia uľahčili baníkom cestovať z práce a do práce, vybudovali v roku 1954 sieť 17 lanovkových liniek, keďže celé mesto leží v hlbokom údolí. Väčšina z nich jazdí od 50tych rokov dodnes. Na jeseň 2017 sa ale chystá nový projekt za 40 miliónov € v spolupráci s francúzskou vládou, ktorý počíta s kompletnou rekonštrukciou staníc a výmenou lanoviek a vedení.

chiatura_2017_0001.JPG chiatura_2017_0002.JPG

Z nejakého nepochopiteľného dôvodu sme nezaparkovali dole pri stanici, ale autom vyšli hore na vrchnú stanicu hlavnej lanovky k trom panelákom, ktoré majú svoje najlepšie časy už dávnou za sebou. Na luníku 9 som síce nikdy nebol, ale podľa fotiek to tam vyzerá podobne. Zopár ľudí tu na nás zazeralo, aj keď sa našiel jeden pár milých dôchodcov, čo sa chcel fotiť.

georgia_2017_huawei_0010

chiatura_2017_0005.JPG

Pre istotu tu ale auto nechávať nebudeme a vraciame sa dole k hlavnej stanici a parkujeme na ulici. Nad hlavným vchodom nás víta mozaika veľkých vodcov Lenina a Stalina vytvorená z riečnych kamienkov. O chvíľu už prichádza kabína č. 25, ktorá v roku 1954 prvou lanovkou v ZSSR a odvtedy tu jazdí nepretržite neuveriteľných 63 rokov. Chvíľu si užívam túto transcendentálnu chvíľu, z ktorej ma vyruší až zvonec, oznamujúci že lanovka o chvíľu pôjde.

chiatura_2017_0013.JPG

georgia_2017_huawei_0012

chiatura_2017_0011.JPG

Interiér kabíny v ničom nezaostáva a už sa aj rozbiehame a stúpame nad mesto. Lanovky sú kyvadlového systému, obe kabíny sú teda na rovnakom ťažnom lane. Kabína, ktorá sa elektrickým motorom spúšťa dole, tak svojou váhou pomáha vytiahnuť druhú kabínu hore. Kabíny samé o sebe nemajú žiadne brzdy a keby lano prasklo obe spadnú. Také niečo sa stalo v Tbilisi 1.6. 1990.

georgia_2017_huawei_0014

georgia_2017_huawei_0016

georgia_2017_huawei_0018

Vystupujeme na vrchnej stanici a tu sa s nami dajú hneď do reči dvaja postarší domáci. Slovanstvo srdcia otvára a hneď sme kamoši. Jeden z nich pracoval vo Viljučinsku na Kamčatke na stavbe sovietskych atómových ponoriek, druhý zasa pozná Havla. Všetci sa pekne spolu zvezieme opäť dole.

chiatura_2017_0006.jpg

georgia_2017_huawei_0019

Keď už sme tu, tak ideme vyskúšať ešte jednu lanovku. Z tejto stanice premáva aj tzv. “Mierová” lanovka k jednej z mangánových baní. Nový modrý náter už miestami opadáva a dorobené kovové sieťky na oknách znemožňujú fotografovanie výhľadu. Zhora sa popozeráme na mesto a onedlho nás už zvonček opäť volá.

chiatura_2017_0008.JPG chiatura_2017_0014.JPG chiatura_2017_0015.JPG chiatura_2017_0016.JPG chiatura_2017_0018.jpg

Tie lanovky sú fakt zážitok a som rád, že sme to ešte stihli pred tým ako pôjdu do šrotu. Vozením sa hore dole nám vyhladlo, tak sa ideme prejsť po centre a ak sa podarí, tak sa rovno aj naobedovať. V centre to žije, obchodov so všetkým možným plno, len reštaurácia žiadna. Prejdeme cez rieku Kvirila na druhú stranu, ale tu je stravovacích možností ešte menej, tak sa ďalším mostom vraciame naspäť.

chiatura_2017_0019.JPG chiatura_2017_0020.JPG chiatura_2017_0023.JPG chiatura_2017_0026.JPG

Po pár metroch našťastie nájdeme otvorené malé bistro, kde varí staršia teta a druhá, o niečo mladšia, obsluhuje. Bistro je úplne prázdne, tak sa opýtame, či kuchyňa vôbec funguje. Samozrejme, že áno, dokonca nám aj pustia rádio, ktoré mali doteraz vypnuté. Na obed si dávame adžaruli chačapuri so syrom sulgani a volským okom. Výborné. Mladšej o chvíľu dorazí synátor, ktorý za sebou nevie zavrieť dvere, tak mu to musím predviesť. Asi to pochopí, lebo keď príde druhý krát, tak už ich zavrie.

chiatura_2017_0029.JPG chiatura_2017_0030.JPG

Dojeme, zaplatíme a bočnými uličkami, kde sa na odhŕňanie snehu nikto nehrá sa vraciame k autu. Dnes aj zajtra budeme spať v kúpeľnom meste Borjomi. 100 kilometrov pred nami, čas vyraziť.

chiatura_2017_0032.JPG chiatura_2017_0033.JPG

Tu som si to ešte nevšimol, ale neskôr už áno. Ako navigáciu som v Gruzínsku používal MAPS.ME, keďže Sygic túto krajinuand stále ignoruje. Blbé je, že sa tu nedá navoliť (alebo som si to nevšimol) nejaká preferencia pri plánovaní a tak ma MAPS.ME vytrvalo posiela najkratšou cestou a nie najrýchlejšou. To znamená, že prvých 30 kilometrov ideme asi po ceste 4. triedy, kde to je čistý sneh a ľad medzi zabudnutými dedinami. Odmenou však je minimálna premávka a pekné výhľady na zasnežené kopce naokolo.

georgian_countryside_2017_0013.jpg georgian_countryside_2017_0014.JPG georgian_countryside_2017_0015.jpg

Neskôr sa napájame na normálnu odhrnutú suchú cestu. Druhý krát ma to snaží poslať “skratkou” cez pole za dedinou, kde je meter a pol snehu a žiadny náznak cesty. A do tretice tesne pred Khasuri namiesto po hlavnej, zas po nejakých poliach, kde máme pod podjazdom popod železničnou traťou rezervu asi 10cm od strechy auta. Ako bonus nás o 100 metrov obkolesia tri agresívne psy, ktorým prechádzame cez územie a štekotom nás vyprevadia nás až na hlavnú.

georgia_2017_huawei_0025

Posledných 30 kilometrov po hlavnej je už pohoda. V Borjomi sme o pol siedmej. Uličku s apartmánom Villa Lazika v centre trafíme na druhý krát (hlúpa navigácia). Našťastie je tu zvonček s menom ubytovania, inak by som nemal šancu si podľa fotky spomenúť ktoré to je, navyše keď to z ulice poriadne nie je vidieť. Apartmán je vlastne spodné podlažie rodinného domu. Je tu obývačka, spálňa, vybavená kuchyňa a kúpeľňa. Domáci nám to tu poukazuje a na kontrolu príde aj jeho matka, asi bya sa pozrela, čo sme zač a či jej to tu nezničíme. Na uvítanie dostávame fľašu domáceho vína z rodinného vinohradu.

borjomi_2017_0001.JPG borjomi_2017_0003.JPG

Začína na nás opäť útočiť únava, ale opäť nad ňou víťazíme. 5 kilometrov odtiaľto sa v lese nachádzajú prírodné termálne kúpele, tak že sa teda ideme pozrieť a prípadne aj okúpať. Chyták je v tom, že buď sa dá zaparkovať na začiatku parku a ísť 3 kilometre pešo, alebo vyjsť autom do dediny hore na kopci a do údolí zísť cca kilometer po strmom kopci. Sme už dosť hladní, 6 kilometrov aj s kúpaním by nám zabralo minimálne hodinu a pol až dve, tak volíme druhú možnosť. O 10 minút sme v dedine, ale realita je taká, že to je fakt cesta lesom po turistickej značke a vonku je už tma ako v rohu. Siliť to teraz nemá význam, sa vraciame dole do mesta. Aspoň nočný výhľad stál zato.

borjomi_2017_0004.JPG

V potravinách kupujeme na večer víno a čipsy a parkujeme pred barákom. Na hlavnej ceste sme zahliadli reštauráciu, tak sa vyberáme na večeru. Opäť sme jediní zákazníci.

georgia_2017_huawei_0026

borjomi_2017_0006.JPG

Objednávame si tradičné gruzínske jedlo Čanaki – dusené jahňacie s paradajkami, zemiakmi, baklažánom a cesnakom. K tomu fľašu ružového polosuchého vína. Sedíme hore na poschodí. Bar je dole, ale vína majú tu hore. O chvíľu prichádza jeden zo synov majiteľky (sú tu dvaja a fungujú ako čašníci) a pozerám, že hľadá to víno. Nenájde nič a odchádza. Ja tak o dve minúty idem dole, že sa spýtam na heslo na wifi a za chodovými dverami ho zbadám ako beží s vínom. Bol ho totiž kúpiť v potravinách vedľa. Ten ma zbadá a hneď sa skryje. Čistá komédia 😀 Tak sa otočím a vrátim sa k stolu a tvárim sa, že som ho nevidel. Víno síce kúpi iné, ako sme si objednali, ale to je jedno, dobré je aj toto. Jedlo bolo tiež fajn, len mäsa som mal málo. Najedení sa vraciame na apartmán, kde sa dorazíme čipsami a ochutnáme aj to výborné domáce víno. Spať idem po 37 hodinách na nohách.

georgia_2017_huawei_0027