Velingrad 2019

Deň 1 – cez Sofiu do Velingradu

Nedávne dvojité narodeniny nám tentokrát pripadli na stred týždňa, tak sme sa ich rozhodli osláviť nejakým príjemným wellnessom. Bulharsko mimo sezóny minulý rok dvakrát príjemne prekvapilo a keďže Janka musela náš minuloročný spoločný výlet na poslednú chvíľu odrieknuť, nastal čas na reparát.

8.2.2019

Na letisko prichádzam rovno zo zubárskeho kresla a stretávam sa tu s Jankou. Odovzdáme ruksak a tradične sa ja odchádzam posilniť do salónika, zatiaľ čo ona si skočí do kaviarne. Stretávame sa pred gejtom a onedlho už sedíme v lietadla a dokonca to vyzerá, že aj na čas vzlietneme. Sekera je nakoniec nejakých slabých 10 minút. O niekoľko desiatok minút neskôr sa už ocitáme nad Sofiou pokrytou hustou oblačnosťou. Pasovka rýchla a onedlho už stojíme pri prepážke požičovne Interrent, s ktorou som mal naposledy veľmi dobré skúsenosti (depozit iba 200€ a odblokovaný pár minút po vrátení auta). O pár minút už mám kľúče v ruke a namierime si to do garáže, kde nás už čaká Kia Picanto.

Skontrolujeme ešte škrabance a môžeme vyraziť. Pred nami je 133 kilometrov do mesta Velingrad, ktoré sa pýši titulom “SPA capital of Balkans” a nachádza sa blízko národného parku Rila. Na výpadovke ešte doplníme tekutiny na pumpe a onedlho nechávame hlavné mesto za sebou. Po 80 kilometroch schádzame z diaľnice a za dedinou Varvara nás vítajú serpentíny, ktoré absolvujeme v kolóne asi 10 áut. Na parkovisku pred hotelom Royal Spa celkom plnka, ale pre malé Picanto sa našťastie miesto nájde.

Ubytujeme sa a keďže wellness už dnes nestíhame rovno sa vyberáme do mesta, konečne sa niekde poriadne najesť. V centre to ale “žije”, už tu chýbajú len kotúľajúce sa chuchvalce ako vo westernoch a bolo by to dokonalé. Na ulici sa sem tam niekto mihne, ale vyzerá to skôr ako streda o druhej ráno, než piatkový večer.

Foursqaure mi aj poradí bulharskú reštauráciu v centre so solídnym hodnotením, tak už máme v očiach šopský šaslát a šťavnaté mäsko. Reštaurácia Činarite (Чинарите) je ale asi veľmi obľubená, lebo to vyzerá, že je tu komplet celé mesto. Stoly sa tu prehýbajú pod jedlom, do toho hrá živá hudba a hostia tancujú a my to celé sledujeme spoza okna s rovnako hladnými túlavými psami pod nohami.

Ostávajú nám teda iba oči pre plač a vyberáme sa hľadať niečo iné. Keď už to vyzerá beznádejne ako posledná záchrana sa pred nami objaví malá reštaurácia Lukovica (Луковица). Sme zachránení. Hneď objednávame dva šopské, mäso z ovce, köfte a dva krát po sto gramov Plisky.

Po večeri sme s plnými bruchami radi, že hotel nie je hneď za rohom, ale že si aspoň spravíme malú zdravotnú prechádzku. V hotelovom lobby bare chceme dať ešte jednu Plisku na dobrú noc, ale bohužiaľ bulharské brandy sa tu nevedie, tak skončíme pri Metaxe.