Letenky na Faerské ostrovy som nikdy nemal v nejakom primárnom merku, ale dá sa povedať, že som ich jedným okom tak nejak latentne posledné roky registroval. Vedel som, že v cene okolo 200€ sa viac-menej pravidelne objavovali z Kodane, ale vždy to zakapalo na nie zrovna ideálnom prípoji, kedy to už pri napočítaní nutných vedľajších výdajov prestalo dávať ekonomický zmysel. Keď sa však na sklonku roka 2023 vyrojili 250 eurové lety rovno z Viedne na to najlepšie obdobie roka, t.j. od mája až do septembra, nebola to už ponuka na zahodenie, ale na seriózne zváženie. Samozrejme, ani tá sa neobišla bez vedľajších vynútených útrat. Deväť hodinový prestup v Paríži cestou tam aj naspäť dával tušiť, že nejaké tie eurká ešte bude treba pustiť, ale psychologická bariéra v podobe platenia hotela tu jednoducho absentovala. S kúpou som však stále váhal a ten posledný decision push bol až moment, kedy týmto letenkám neodolal ani môj občasný spolucestovateľ Miroslav s partnerom (cestovateľským, nie životným) a v jeden sychravý októbrový podvečer som teda odpísal dvestopäťdesiat euro z účtu aj ja. Stačilo už len počkať necelých jedenásť mesiacov a dúfať, že počasie nám bude priať.
4.9.2024
Rok sa takmer s rokom stretol a ja som opäť raz preklínal sám seba, keď som vypínal nepríjemný zvuk budíka o 2:50 ráno. Čierneho Petra v podobe šoférovania na letisko som si tentokrát vytiahol ja, keďže obaja spolucestujúci trávili utorkové večery v spoločnosti niekoľkých promile. O pol štvrtej už v plnej zostave vyrážame z Petržalky v ústrety Mazuru, kde prichádzame za expresných 45 nočných minút.
Tu ide všetko po starom, teda až na presun zástavky shuttle busu pred rampu, čo ma však v tomto konkrétnom prípade nebolí, lebo sa nám pošťastilo dvojité kombo – parking 20 metrov od zastávky a práve odchádzajúci bus, do ktorého sme promptne naskočili. Rovnako promptne sme o chvíľu neskôr vyskočili, absolvovali security a tesne pred piatou už vŕšili taniere v salóniku. Ja som si na dobrý spánok lupol ešte 100 gramov Hennessy, čo sa ukázalo ako veľmi prezieravý krok, vďaka ktorému hneď po servise zaspávam a budím sa až pri finálnom klesaní.
Po desiatich mesiacoch opäť moja noha vstupuje na širšie územie Paríža, ale teda na letisko Charles de Gaulle mám naozaj už iba matné spomienky. Po pár minútach je mi jasné prečo, veľa terminálov, veľa ľudí a nikdy neutíchajúci ruch. To je jednoducho niečo, čo si radšej nechcem pamätať. Stráviť necelých 9 hodín pri prestupe v tejto svetovej metropole sa dá naozaj rôzne. Pôvodne som mal v pláne návštevu Musée de l’Air et de l’Espace, teda Múzeum letectva a vesmíru, ktoré sídli na najstaršom parížskom letisku Le Bourget v podstate hneď tu vedľa. Na ploche viac ako 150 000 metrov štvorcových je tu vystavených vonku aj vnútri viac ako 150 lietadiel, vrátane Concorde, ktorý som ešte nikdy nevidel a neuvidím ho ani dnes, lebo ma zvyšné osadenstvo tohto výletu prehlasovalo v pomere 2:1. Vivat demokracia.
Kto by mi radil pozrieť si ho pri prestupe cestou naspäť, tak len odkážem, že sa jedná o pondelok a pondelok je deň, kedy majú múzejníci celosvetový kartel a jednoducho brány svojich inštitúcii neotvoria. Ak nechcem byť asociálny samorast, tak mi nezostáva nič iné, len túto situáciu preglgnúť a pripojiť sa k prechádzke centrom mesta. No ale aby som nepredbiehal, najprv sa potrebujeme zbaviť batožiny. Air France nám v tomto tarife podpalubnú batožinu, ktorú by sme si vyzdvihli až v cieľovej destinácii, nedoprialo, tak ak sa nechceme pol dňa potiť s ruksakmi na chrbte, sme nútení si ju odložiť do úschovne. Tá sa nachádza v srdci terminálu 2, t.j. v spojovacej hale medzi terminálmi 2A, 2B, 2C, 2D, 2E a 2F, rovno pri vlakovej stanici link RER B.
Cena závisí od počtu kusov a dĺžky úschovy a keďže som hlavička, tak dva z troch ruksakov strčíme do mojej IKEA tašky GÖRSNYGG a namiesto 30 eur tak zaplatíme iba 20. Šach mat kapitalizmus. Vo svetle cien vlaku RER B, ktorý nás odvezie do centra je to ale iba taký prd vo vetre a to ešte nehovorím o tom, že si najprv musíme vystáť solídnych 10-15 minút v rade, aby sme sa vôbec dostali k automatu na lístky. Po niečo vyše hodine jazdy vystupujeme na Luxembourg, odkiaľ máme v pláne takú pešiu prechádzku po centre až k Eiffelovke. Raňajky z viedenského salónika sú ale pomaly už len spomienkou, tak hneď doplňujeme kalórie generickou žemľou z McDonaldu, ktorý je rovno cez cestu.
Le burger
Po skonzumovaní tohto prekvapivo chuťovo solídneho pokrmu (čo pripisujem hlavne tej horčicovej omáčke) zabáčame doprava na Rue Soufflot, ktorej jednoznačne dominuje budova Panthéonu z konca 18. storočia. Kedysi kostol, dnes hlavne hrobka slávnych osobností (pochovaní sú tu Voltaire, Maria Curieová-Skłodowská, či Victor Hugo) a stroj na peniaze. Takmer 16€ euro za vstup je podľa môjho osobného názoru trochu mimo a keďže dovnútra nejde ani jeden z nás, tak sa dá predpokladať, že ho zdieľa celé trio.
Svetoznáma univerzita Sorbonne, v roku 2021 vraj tretia najlepšia univerzita na svete na štúdium matematiky je hneď za rohom, tak spravíme Tomášovi radosť a smerom k Seine sa vyberieme popri nej. Z ulice je to však celkom nenápadný komplex a nevedieť, že sa tu nachádza, asi by som jej prítomnosť ani nepostrehol. Ulicami, ktoré aj takto v strede týždňa predpoludním prekypujú životom sa presúvame ku katedrále Notre-Dame, kde sa toho popravde za tie dva roky, čo som tu nebol zase tak veľa nezmenilo. Plot je tu stále, aj žeriavy a davy turistov tiež nepoľavili. Ono sa to nezdá, ale od požiaru, nad ktorým híkal celý západný svet už uplynulo viac ako 5 rokov. Čas letí rýchlejšie, ako by mi bolo milé. Iste mi dáte za pravdu viacerí.
Z pochmúrnych myšlienok, ktoré mi privodil pohľad na tento rímskokatolícky chrám, sa radšej posúvame ponad rieku pookriať pri pohľade na odhalené potrubia na fasáde „Národného centra umenia a kultúry Georgea Pompidoua“, teda múzea, ktoré vidím zvonku už tretíkrát a zvnútra ešte nikdy. Snáď nabudúce.
Popri kaviarňach, ktoré akoby vypadli zo stránok romantických pasáži románov Ericha Mariu Remarqua sa postupne prepracujeme na námestie, ktoré obkolesuje Fontánu Neviniatok (predtým Fontánu Nýmf), najstaršiu zdobenú fontánu v celom Paríži pochádzajúcu z polovice 16. storočia. Ako správnych kultúrnych ignorantov nás prepracované basreliéfy nechávajú chladných a iskierky záujmu v očiach nám privodí až pohľad na regále s pivečkami v supermarkete Supermarché G20.
Vybavení niekoľkými plechovkami sa vyberáme rozjímať na brehy Seiny, ktorá po mohutných finančných injekciách napumpovaných do jej vyčistenia pred nedávno skončenými Olympijskými hrami miestami pôsobí naozaj až prekvapivo priezračne. Ako to nakoniec dopadlo všetci vieme, v konečnom dôsledku to boli peniaze spláchnuté do kanála, v tomto prípade do rieky.
To už naše plechovky Saint-Omer zívajú prázdnotou, čo je neklamný znak pobrať sa ďalej. No a kam inam by sme ako správni turisti išli, keď nie pokochať sa preplneným námestím a legendárnou sklenou pyramídou pred najnavštevovanejším múzeom na celom svete. Samozrejme tým myslím Louvre, kde som mimochodom tiež nikdy nebol. Jednoducho nie som muzeálny typ. To, čo priťahuje turistov zákonite vyvoláva reťazovú reakciu v tom, že tí zase priťahujú vreckárov.
Už na prechode sa stretávame s typickými východoeurópskymi anketárkami z krajiny delty Dunaja, ktoré nás však vyhodnotia ako nedostatočne zaujímavých, resp. príliš obozretných jedincov a po podpis si jednoducho neprídu. Zato ich bodyguard je prekvapivo hustý a hneď sa ma pýta, či mám nejaký problém. Môj úškrn a prítomnosť mojich dvoch potmavších spolucestujúcich mu však ako odpoveď stačí a týmto naša interakcia končí. Na námestí si dáme povinnú fotečku a skrz davy sa posúvame do záhrad Tuileries, kde sa nám podarí dokonca zazrieť aj stále horiaci olympijský oheň.
Zo spárov davu unikáme naspäť na druhý breh Seiny. Tu po krátkom korzovaní sa po nábreží prichádzame pred Bourbonský palác, ktorý však neslúži na stretávanie sa pri popíjaní kukuričného destilátu, ale sídli tu Národné zhromaždenie, ktoré je spolu so Senátom najvyšším legislatívnym orgánom Francúzska. Tu sme si pôvodne chceli skrátiť cestu a ušetriť čas a metrom sa zo zastávky Invalides presunúť na dohľad Eiffelovej veža na École Militaire. To by však neboli Francúzi, keby Olympijské (a Paralympijské) hry nevyužili k podojeniu turistov a miestnych. Od 20. júla až do 8. septembra sa tak ceny zvýšili o takmer 100%, v reči absolútnych čísel teda napr. jednorazový lístok z 2.10€ na 4€ a 10 jázd zo 16.90€ na 32€.
Namiesto presunu systémom podzemných tunelov tak volíme prechádzku, čo prospeje našim peňaženkám aj telesným schránkam. A keď už sme sa teda vybrali peši, veľmi rád by som túto príležitosť využil na návštevu veľmi fotogenickej ulice Rue de Monttessuy. Teda nie priamo ulice, ale skôr Eiffelovky, ktorá sa nad ňou týči. V Carrefoure Express vybavíme nejaké to víno a potom chlapcov trochu povláčim po uličkách. Priebežné šomranie ignorujem a keď dorazíme do cieľa, nakoniec utícha úplne. Predsa len, ten pohľad je naozaj veľmi fotogenický a samotná Eiffelová veža ma dodnes neprestáva uchvacovať.
Rue de Monttessuy
A keď už sme teda tu, patrilo by sa k nej aspoň prejsť, hlavne keď už je doslova na dosah ruky. Čo sa však rúca ako domček z karát, je pôvodný plán posadiť sa do trávy v záhradách a popíjať pri pohľade na 330 metrov ocele. Záhrady sú kvôli hrám stále obohnané plotom, tak nám nezostáva nič iné, ako bezútešne hľadať aspoň nejakú lavičku, kde by sme sa ako slušní občania posadili. Ale nie, ani po kilometri brouzdania ľudoprázdnymi ulicami sa neobjaví ani jediná, tak sa nakoniec zložíme na nejakom múriku na parkovisku.
Po polhodinke chillovania pri fľaštičkách je však najvyšší čas vyraziť. Namiesto investovania dvanástich eur za metro si za takmer rovnakú sumu voláme Bolt a o pol tretej vystupujeme presne tam, kde sme dnešnú návštevu Paríža začali – pri stanici Luxembourg.
Vlak nás za hodinku dopraví naspäť na letisko, v úschovni vyzdvihneme bagáž, prejdeme kontrolou a v duty free sa dotlačíme bagetami a igelitky dvoma litrami rumu v akcii. Môj premiérový let s Atlantic Airways začína viac ako dobre, lietadlo má load factor tak 30%, tak sa hneď proaktívne vypýtam do exit rowu, ktorý mi je s úsmevom povolený. Keď však o pár minút príde do lietadla gate agent a vysloví moje meno, nie je mi všetko jedno. Nakoniec je to len úsmevné faux pas. Keď som na gejte vyťahoval z peňaženky občiansky, tak mi na zem vypadla platobná karta od Revolut účtu. Nijaká veľká pohroma by sa nestala ani keby mi ju nepriniesli, táto karta by nikomu kútiky úst nezdvihla, keďže je naviazaná na účet kde 99% času svieti veľká nula.
smutné chvíle bez salónika
Počas samotného dve a pol hodiny trvajúceho letu sa už nestane nič neobvyklé a zaujímavý začne byť až v posledných 15 minútach. To sa konečne scenéria za oknom zmení a z nekonečného severného mora sa začínajú dvíhať masívne skalné útvary pokryté zelenou trávou. Neklamný znak, že sme skoro na mieste. Scénické pristátie v údolí počas zlatej hodinky na krátku dráhu letiska Vágar je potom už len čerešničkou na pomyselnej torte tohto celodenného presunu. Tu treba povedať, že rovnako ako v prípade Islandu, aj tu sa s počasím hrá vabank a preto som sa dopredu mentálne pripravil v duchu hesla “Hope for the best, prepare for the worst.” A presne s takýmto nastavením mysle je vlastne všetko lepšie od lejaku len príjemný bonus. A slnečný podvečer, ako práve teraz, to už je z ríše snov.
Ono aj predpoveď na najbližšie dni vyzerá extrémne pozitívne, ale netreba sa tešiť predčasne, to ma už život naučil. Exemplárny príklad mi dal vo veku 14 rokov, kedy som si za 20 korún podal tiket na odvety pohára UEFA. Vsadil som na 20 zápasov, čo mi pri astronomickom kurze cca 1:814 dávalo eventuálnu výhru niečo ľahko cez 16 tisíc korún. To bol samozrejme iba taký zbožný sen, lenže prekvapivo mi tie zápasy začali jeden po druhom vychádzať. Keď mi ich vyšlo 19 a v poslednom zápase Dinamo Bukurešť ešte v 85 minúte viedlo 2:1 už som sa videl ako vchádzam do pobočky a pracovníčka mi vykladá tisícky na kôpku a predstavoval si, čo všetko si kúpim. Radosť mi však o pár minút neskôr prekazil a slzy do očí vyhnal update teletextu legendárnej stránky 255, kde sa zrazu objavilo 2:2 a moje sny sa v sekunde zrútili. Odvtedy si už dávam pozor a predčasné oslavy som zo svojho životného repertoáru vyradil. Ale aby som sa teda vrátil do prítomnosti z tejto krivdy, ktorá ma aj po vyše dvadsiatich rokoch stále máta – po pristátí instantne nasajeme príjemne chladný vzduch a vypravíme sa do malého, ale útulne pôsobiaceho terminálu. Tu sa žiadna pasovka nekoná napriek tomu, že Faerské ostrovy nie sú súčasťou Európskej únie ani Schengenského priestoru. Kontrola dokladov na letisku v Paríži stačila. Kým si to Miro namieri na prepážku požičovne vyzdvihnúť naše auto, my sa zatiaľ loudáme po parkovisku a tipujeme, ktorú mašinu nám osud nadelí.
Všetky tipy nakoniec vychádzajú naprázdno, náš Suzuki Swift v nudnej šedej metalíze nás nakoniec čaká odparkovaný až na vzdialenejšom parkovisku. Po vizuálnej kontrole, či poškodenia sedia s preberacím protokolom, nakopneme motor a vyberáme sa vybaviť nevyhnutné logistické úkony. To znamená podojiť bankomat a potom kúpiť nejaké potraviny, aby sme nešli spať hladní a mrzutí. Hneď na úvod je nám dopriaty výhľad na najväčšie jazero Sørvágsvatn, popri ktorom to za štvrťhodinku doklepeme na začiatok dediny Sandavágur, kde sa nachádza najbližší bankomat pri letisku.
Kým sa vedúci výletu a vodič v jednom postará o prísun vizuálne podarených bankoviek, ja sa zatiaľ pokochám výhľadom a vytvorím nejaké tie digitálne stopy na SD karte.
Od bankomatu zbacktrackujeme 900 metrov (ako inak ako autíčkom) k supermarketu Bónus, kde to je zase moja parketa, lebo som bol tak nejak vmanévrovaný do pozície hlavného kuchára. Čo už, chlapci budú najbližších 5 dní jesť cestoviny s pestom, ktoré tu mimochodom stoja pomaly rovnako ako v Bratislave. Čoho sme sa to dožili. Po nákupe nutného a nevyhnutného ešte vybehneme na kopček užiť si výhľad a mäkké svetlo a týmto dávame za dnešným veľmi letmým warmupom bodku a zostáva nám už iba presunúť sa na apartmán.
Ten sme na prvú a poslednú noc vybavili v dedine Sørvágur, hneď pri letisku a na tri noci v strede výletu si doprajeme apartmán na okraji hlavného mesta. Tu sa natíska otázka prečo sme rovno nedali jedno ubytko niekde v strede ostrovov a z neho nepodnikali hviezdicové výlety. Odpoveď je celkom prozaická, tunely medzi ostrovami sú platené a načo vyhadzovať zbytočné peniaze za chodenie hore dole, keď sa to dá takto pekne zoptimalizovať.
Pár minút pred ôsmou hodinou večernou tak už prichádzame pred naše dnešné útočisko, ktorým je Cory & Torfinn House – prerobené znížené prízemie, kde si samozrejme opäť raz drbnem hlavu. Tento rok už hádam piaty či šiesty krát. Ja keď si ju raz budem musieť oholiť, tak tam budem mať takú ryhu ako keby ma niekto bil tupým nožom. Nič to však nemení na tom, že na sebaľútosť vlastne nemám čas, hlad začína byť celkom akútny, tak rýchlo lokalizujem hrnce a panvice a onedlho už postávam pri sporáku.
Romko var
Po večeri ešte šupneme na vytrávenie trochu rumu a pred polnocou sa pekne slušne vyberáme spať, tak aby sme ráno boli oddýchnutí a svieži. Iba žeby nie. Nespíme totiž ani hodinu, kedy sa zrazu prebudím na zvuk padajúcej vody. Chvíľu nevnímam rozdiel medzi snom a realitou a ako sa pomaly prebúdzam, tak začínam rozmýšľať prečo vonku tak silno leje, veď predpoveď nič také neukazovala. Trvá mi ešte dobrých 20 sekúnd kým nadobudnem plné vedomie a zistím, že neprší, ale že zo stola na zem sa doslova leje kola. Ešte stále dezorientovaný zapínam svetlo a pozerám sa na stôl, na ktorom stále stojí dvojlitrová fľaša, ktorá sa postupne vyprázdňuje a všetko to tečie na zem a hlavne na stoličku pri stole, na ktorej mám položenú fotobrašňu aj s objektívom. Tu mi už mozog začne pracovať na plné obrátky a objektív zachraňujem ako prvý. Šťastie v nešťastí je, že brašňa nasala všetku tekutinu a tá sa tak cez slnečnú clonu nedostala k optike. Počas tohto aktu záchrany sa dva litre lepkavej tekutiny definitívne vylejú všade kde sa dá a ja začínam s rýchlym utieraním. Najprv kompletne prepláchnem brašňu a potom postupne začínam s čistením stola a dlážky. Keď je gro poutierané začínam pátrať po tom, čo sa stalo. Kolu sme predsa nepili, fľaša sa ani neotvárala, ako je toto všetko teda vôbec možné? Rýchly prieskum PETky ukáže, že tá doslova praskla na spodku, teda na mieste, kde býva plast najsilnejší. Teda nie že praskla, ale doslova explodovala, stopy koly sú na stene ešte tri metra ďaleko.
Odpovede na otázky prečo a ako zostávajú dodnes nevyriešené niekde tam vonku.
