Rusko 2019

Deň 1 – cez Moskvu do Syktyvkaru

S končiacou zimou začínala vyvstávať otázka letnej dovolenky. Keďže nám však zamestnávateľ hádže polená pod nohy a nariaďuje povinnú dvojtýždňovú dovolenku uprostred leta, kedy je šanca zadovážiť si výhodnú letenku takmer žiadna a presúvať sa z vyprahnutej Bratislavy niekam k moru do ešte viac vyprahnutejšieho počasia by sa u mňa stretávalo s masochizmom, prišlo na rad plnenie si ďalšieho z mojich detských snov. Po Murmansku zamierime opäť za polárny kruh, tentokrát však do mesta, kam nevedie ani cesta – do Vorkuty. Letieť priamo do Vorkuty s prestupom v Moskve je však pre mňa osobne ekonomicky nerentabilné, volím teda prijateľnejší variant a v polovici marca kupujem dve spiatočné letenky s Utairom do hlavného mesta republiky Komi – Syktyvkaru.

3.8.2019

O pol desiatej doobeda parkujem na Bottovej a pred odchodom autobusu ešte stíhame rýchle americano v kaviarni s výhľadom na elitu národa so žltými ceduľkami na strechách. S 5 minútovým meškaním dávame v červenom autobuse Bratislave na 11 dní zbohom a po necelej hodinke sme na Schwechate. Odlet máme až 13:30, ale schválne som zvolil skorší príchod, aby sme v salóniku neustále nemuseli pozerať na hodinky. Cestovať z 30 stupňov za polárny kruh, kde je menej ako 10 sa len s príručnou, kam sa mi ešte má zmestiť foťák dá len s obtiažou, tak sme prikúpili aj odbavenú batožinu. Odnaučení takto cestovať sme si teda pekne užili 30 minút v rade na checkin. Zbavení ruksakov sa po pasovke presúvame na Air Lounge, kde dnes majú vegetariánsky deň, tak sa musím uspokojiť s cestovinami. Aspoň, že single grape koňačik to zachraňuje.

Odlet máme bohužiaľ z gejtu D63, ktorý je spolu s ostatnými na prízemí za celkom kompaktnou kontrolou, kde je vždy kopa ľudí. Ani tentokrát tomu nie je inak, našťastie to ide rýchlejšie ako som čakal. Pred gejtom opäť ľudia stoja poslušne v rade, ako keby nemali miesto v lietadle isté. Nikdy som nepochopil túto túžbu byť prvý v autobuse a potom sa tam potiť ďalších 10 minút. Na druhej strane asi lepšie ako tragický prípad slovenskej rodiny s dvoma malými dcérami, ktorá tu zmätene pobehuje s tým, že prišli neskoro na gejt s odletom do Marsa Alam, ktorý im už medzitým zatvorili. Druhá polovica ich spoluvýletníkov už sedí v lietadle a pani manželka prišla s nápadom, že veď tu letí do Marsa Alam ešte jedno lietadlo o dva gejty ďalej, že či ich nezoberie. Ako dopadol tento “autobusom k Jadranu” prístup dopadol sa už bohužiaľ nedozvieme. Keď v rade zahliadnem pána v technických nohaviciach a športových topánkach spolu s jeho obdobne oblečenou manželkou, ktorí vyzerajú akoby Moskva ležala v pásme kosodreviny, je mi jasné odkiaľ vietor fúka. To, že som sa nemýlil sa mi potvrdí, keď “seřvou” svojho cca 11 ročného syna, ktorý v momente pípania boarding passu začne vymýšľať, ze on musí teraz na WC. Do autobusu tak ideme medzi poslednými, čo zaručuje, že sa nebude čakať, ako aj to, že sa nemusím nedobrovoľne zúčastňovať hromadného frotérizmu. V ruskom 737-500 je teplo ako v saune, a hneď na odlete máme sekeru 50 minút. Aspoň držiaky na nápoje sú tu dobré.

Let do Mosky si skrátim dvoma dielmi Krajných medzí a už aj pristávame na Vnukove. Pri páse ešte pre istotu skontrolujeme či naše ruksaky naozaj poslali až do Syktyvkaru. Všetko ok, tak sa presúvame do stánku MTS, kde kupujem dve SIMky s neobmedzeným internetom. Pred letiskom nás privítajú príjemné moskovské teploty a retro Moskvič 408.

Do odletu o 1:30 ráno máme presne 7 hodín. Pri tomto krátkom stop-overi by som rád konečne videl už niečo nové, tak žiadne červené námestie sa tentokrát konať nebude. Už dávnejšie som chcel vidieť gostinicu, ktorú som zazrel na mojom obľúbenom instagramovom kanáli a keďže to nevyšlo vo februári, tak by to mohlo vyjsť teraz. Ako bonus je cestou stanica metra pomenovaná podľa môjho rodného mesta – Bratislavskaja. Ako pozerám, tak ceny šli nejak hore, Yandex taxi chce na Salaryevo až 453 rubľov, to sa mi teda platiť nechce, tak prejdeme popod cestu a za 2 stovky sadneme do prvého zdieľaného taxíka. Spolu s jednou pani sme už traja a pri takomto počte sa štvrtý pasažier nájde instantne. O pár minút neskôr nás ujo taxikár vyhadzuje pred stanicou Filatov Lug. Chvíľu som zmätený, ale po rýchlej kontrole zisťujem, že v júni 2019 boli otvorené ďalšie 4 stanice červenej linky Sokoľničeskaja (Сокольническая лvния) a Salaryevo tak už nie je konečná. Ale ceduľky v aute si nevymenia. Kupujem teda lístky a odvezieme sa pekných 15 zastávok na Čistye Prudy (Чистые пруды), presúvame sa na Čkalovskaju a odtiaľ pekne ďalších 8 zastávok.

Po hodine konečne vystupujeme na Bratislavskej (Братиславская), ktorá bola otvorená na náš prvý sviatok vianočný roku 1996 na počesť rusko-slovenského priateľstva. Keďže sme naposledy jedli v salóniku, tak nám medzitým pekne vyhladlo. Vyjdeme na povrch a zadelíme prvé čo nám padne pod ruku a tou je shawarma. Neviem či to bolo hladom, ale toto bola tá najlepšia shawarma akú som v živote jedol 😀

Začína sa povážlivo stmievať, je teda najvyšší čas presunúť sa ku gostinici. Štartujem Yandex taxi a o pár minút už sedíme v bielej Kia Rio. O 11 kilometrov ďalej vystupujeme rovno na foto spote. Dokonca som si doniesol aj malý statív a držiak na mobil, tak môžem otestovať dlhšiu uzávierku.

Keď je všetko čo som chcel hotovo, kontrolujem čas. Takmer pol desiatej, to už sa späť taxíkom na stanicu a potom metrom do centra pozrieť nasvietené Červené námestie neoplatí (v čo som tajne dúfal, že to možno vyjde). Bolo by to príliš natesno a človek je potom nepokojný, že sa treba ponáhľať. Namiesto toho sa prejdeme okolo benzínovej pumpy do malých nonstop potravín, kde využijeme, že ešte neodbila 22. hodina a zakúpime jeden Černomorský. Naokolo už nič extra nie je, výhodou je však, že doslova pár metrov od nás je vonkajší okruh Moskvy.

Opäť zapínam Yandex taxi a do dvoch minút je pri nás Hyundai, ktorý nás na 43 kilometrov vzdialené Vnukovo vezme za 790 rubľov. To sú tie cenové paradoxy. Pred terminálom sme o pol jedenástej, otvoríme koňačik a oficiálne si tak pripijeme na začiatok dovolenky.

Keď je fľaška prázdna a vonkajšia teplota nepríjemne klesá, je čas prejsť kontrolami a usadiť sa pred gejt, kde na nás doľahne únava a horko-ťažko, že nezaspíme. Z letargie nás preberie začínajúci boarding. Vtipné je, že podľa vstupenky končí o 1:10, pritom len o jednej začal 🙂 Lietadlo je bohužiaľ úplne plné, ale vďaka klapkám na oči sa mi hodinu dokonca podarí aj pospať. O štvrť na štyri ráno, za úplného svetla, dosadáme na pristávaciu dráhu letiska v Syktyvkare a onedlho už drkoceme zubami v pristavenom autobuse. Spoločnosť na ploche nám robí krásne TU-134 ešte so sovietskou registráciou a dva vykanibalizované Turbolety lokálnej spoločnosti Komiaviatrans.

Autobusy nás odvezú k terminálu, kde len prejdeme malou miestnosťou a už sme aj vo verejnej časti, kde väčšinu spolupasažierov čakajú rodinní príslušníci. Batožinový pás je netradične umiestnený v separátnej miestnosti prístupnej z hlavnej haly. Chvíľu trvá, kým nás tam vpustia a potom sa už stačí iba prebojovať k svojej batožine. Pri východe z miestnosti je aj nejaká snaha o kontrolu, či si každý berie tú, ktorá mu prináleží, ale pri tom dave ľudí to to po jedno dievča nemá šancu ustrážiť.

Ubytko som rezervoval doslova hneď pri letisku, stačí nám teda iba prejsť cez parkovisko a už sme aj pri hosteli Klukva. Barák prešiel pred necelým rokom kompletnou rekonštrukciou, tak všetko vnútri vonia novotou a je tip top. Checkin síce trochu dlhší, predsa len treba okopírovať pasy, registračné kartičky, víza a podpísať pár papierov, ale nie je to nič čo sa nedá prežiť. Ešte rýchla sprcha a konečne zaslúžený spánok.