Odesa 2018

Deň 1 – cez Kyjev do Odesy

Z týždenného putovania zo Zakarpatskej Ukrajiny cez Moldavsko a Podnestersko až do Odesy sa kvôli našej lenivosti nakoniec stal predĺžený víkend s víziou vylihovania pri mori na štýl minuloročného Rumunska. Jednoducho sa nám nechcelo mesiac a pol po výlete do Kazachstanu opäť absolvovať ďalší 9 dňový výlet, keď nás na konci júla čaká ďalší 9 dňový výlet. Človek potrebuje aj oddychovať 🙂 Aneb problémy prvého sveta.

 

5.7.2018

Na svätého Cyrila a Metoda sa teda tento raz pre zmenu vezieme na letisko 96kou. Tradičný nákup v Delii nám prekazí inventúra, eskalátorom sa teda vyvezieme ku kontrole, kde nás prekvapia zatvorené dvere. Tu sa dáme do reči s Igorom, ktorý pracuje pre cestovku ChernobylWEL.COMe.

Obedová prestávka onedlho končí, tak sme vpustení na úplne prázdnu kontrolu, ktorá je hotová za pár sekúnd. Ja idem premiérovo otestovať bratislavský letiskový salónik, ktorý len pred pár dňami prešiel Mastercard rebrandom, aby im tam vôbec niekto chodil. Janku nechávam v područí Igora a ja už onedlho predkladám svoju Mbank World Elite kreditku, ktorú ale terminál nezakceptuje. Našťastie má obsluha na takéto prípady pripravený katalóg kariet a po opísaní údajov si o pár minút neskôr vychutnávam sendvič a kávu. V celom salóniku som úplne sám, neskôr sa pripojí ešte jeden návštevník.

Onedlho už letiskový rozhlas vyhlasuje boarding, ale rýchly pohľad na flightradar ma upokojí, lietadlo je ešte iba pri Vrábľoch, to ešte stíham dva poháre ružového suchého. V najvyšší čas prejdem expresne pasovkou a už aj stojím v ohrádke, kde sa pripájam k osadenstvu. Let do Kyjeva zbehne rýchlo a onedlho už vystupujeme na plochu na zamračených Žuljanoch.

Autobus nás tentokrát dovezie do novej príletovej haly, kde je síce väčší počet okienok, ale otvorených je podobný počet ako v starej. Rozlúčime sa s Igorom, vytiahnem peniaze, zakúpim miestnu SIM a už aj volám Uber. Po pár minútach prichádza elektrický Nissan Leaf. “Eko” autom sa v poobednej špičke necháme odviezť k zastávke metra Lybidska (Либідська), pri ktorej sa nachádza budova Inštitútu vedeckých a technických informácii, ktorú som už niekoľko krát obdivoval na instagrame Socialist Modernism. Uber nás vyhodí na zastávke na opačnej strane ceste, odkiaľ sa cez rušný chodník plný stánkarov a ešte rušnejší podchod dostávame konečne na druhú stranu. Spravím si zopár fotiek tejto stavby s mimozemsky pôsobiacou prednáškovou sálou a vyberáme sa nájsť nejakú poživeň.

Fast foodu typu KFC zo skleneného nákupného centra ignorujeme a po ulici Antonoviča sa vyberáme smer vokzal s tým, že cestou snáď niečo bude. Po siedmich blokoch a dvoch kilometroch to vzdávame a necháme sa uberom odviezť rovno k vlakovej stanici, pred ktorou sa nachádza stará známa Puzata Chata.

So šťastím vôbec nájdeme voľný stôl a odštartujeme tu tour de soljanka. K tej nesmú chýbať varenniki. Do odchodu vlaku ešte máme nejaký čas, tak si neodpustíme dezert a pohár vína.

Popri hádajúcich sa cigánkach pred KFC sa presúvame na stanicu až na prvé nástupište na jej opačnom konci.

Romantickou scénou so zapadajúcim slnkom nad našim vlakom “Černomorec” dávame zbohom Kyjevu a ustielame si vrchné postele v kupé. Vo vlaku je čistá sauna a nepomáha tomu ani to, že odchádzame s meškaním. Postupom času sa však teplota pomaly znižuje, až dosiahne prijateľnú úroveň a vtedy zaspím.