Benátky sú ďalšou z dlhého zoznamu destinácii, kde mám pocit, že boli už všetci, len ja nie. Keď som sa po dlhšej dobe zase raz odrazil od dna nezáujmu o leteckú prepravu (čo sa u mňa strieda v cyklických fázach), povedal som si, že by sa teda patrilo pridať sa do stáda. Samozrejme mohol som ešte jeden mesiac počkať a navštíviť ich priamo z letiska Marco Polo, ale prečo robiť veci jednoducho, keď sa dajú zložito. To rozmenené na drobné znamená v sobotu ráno odletieť do Bergama a odtiaľ sa presunúť vlakom a domov sa zase pre zmenu vrátiť z letiska pri meste Treviso. Ako nie je to zase nijako logisticky ani časovo náročný itinerár, ale predsa len ukrojí nejaký ten čas, ktorý som namiesto toho mohol venovať pohľadu na gondoly. Dôležitejším a mnou neovplyvniteľným faktorom je však počasie, ktoré zvlášť v marci dokáže byť vrtkavé. Dlhodobé predpovede nesledujem, nemá to podľa mňa význam a počasie som tak poprvé otvoril až nejaké tri dni pred odletom. A nebudem to tajiť, zostal som sklamaný. Na celý víkend sa očakával dážď bez čo i len krátkeho slnečného okna. V piatok večer však skrsla iskierka nádeje. Sobota si síce udržala svoj beznádejný status, nedeľa však vyzerala nádejne. Slnko schované za obláčikom síce nie je presne to, čo by som si prial, absencia dažďa je však doslova darom z nebies. Ako to nakoniec dopadlo sa dozviete, ak budete v čítaní pokračovať.
15.3.2025
Odlet krátko po deviatej mi síce najprv vlial do žíl trochu nádeje, ale v realite je to zas vstávanie krátko pred šiestou. S vekom rastie pohodlnosť, tak som si aj na túto víkendovú otočku zadovážil parkovanie na Mazure a keďže by som nerád ostal na parkovisku visieť zbytočne 20 minút ako pri výlete do Neapola, využívam rakúske rýchlostné limity na 100%. Svižná jazda ma odmení nielen expresne rýchlym dosiahnutím parkoviska, ale aj stihnutím autobusu a to aj napriek tomu, že zas som našiel miesto až ďaleko vzadu v sedemnástom rade. Po expresnej kontrole, kde im zrazu vadil môj ukrajinský ortuťový teplomer sa presúvam na raňajky do salónika a teším sa na poriadne mastné zemiakové placky. Žiaľbohu, raňajkové menu prešlo výraznou obmenou a namiesto placiek zemiakových sa tu na mňa škeria placky brokolicovo-pšenové. Chutí to presne tak, ako to znie, teda nič moc a nezachránilo ich ani Tabasco. Chuťové poháriky si napravím až namiešaním Negroni a keď sa pri mojom lete na tabuli objaví slovo boarding, viem, že je čas postaviť sa a pomaly sa presunúť na gejt.
radosť
smútok
humor zo základnej školy
Let do Bergama je krátky, ale ja si ho napriek tomu potrebujem pocitovo ešte skrátiť, tak si objednám kávu, ktorou sa samozrejme hneď oblejem. Ešte, že mám čierne rifle, tak to skoro vôbec nie je vidieť. Pri včerajšom balení som asi podvedome naozaj na chvíľu videl do budúcnosti, alebo ma osvietila nejaká vyššia moc medzi nebom a zemou, lebo som si do ruksaku vložil aj rifle náhradné, čo väčšinou nikdy nerobím. V každom prípade dobré pre mňa. O pol desiatej za výdatného dažďa prebehnem z lietajúceho autobusu do toho letiskového a o pár minút neskôr zase z terminálu do toho klasického mestského. Konkrétne do linky č.1, ktorá ma vezme až do centra Bergama.
diskomfort
Tu som si na seba zase vymyslel búdu, lebo z nejakého mne neznámeho dôvodu som nevystúpil pri vlakovej stanici, ale odviezol som sa až hore do starého mesta Città Alta, že “veď mám až hodinu čas, dám si kávu a croissant hore v kaviarni na stanici funikuláru a potom sa prejdem späť na stanicu”. Ako plán na papieri to znie úžasne a primitívne jednoducho, v realite je to skôr hra nervov. Zo spoteného preplneného autobusu sa dostávam 11:10 a v tejto chvíli je ešte všetko v poriadku. Teda výhľad je to pekný, ale svedčalo by mu o niečo menej mrakov a viac slnka, ale tak treba akceptovať takú realitu, aká je.
vyslobodenie
na slnečné Bergamo nemám šťastie
Ani na tu vrchnú stanicu funikuláru to nie je ďaleko, viac menej stačí len prejsť jednu ulicu, nejakých smiešnych 400 metrov. Ale tak jedna fotka, druhá fotka, potom treba kávu objednať, pripraviť a na stôl mi tak pristáva až 11:25. K dispozícii na čokoládou bohato napumpovaný croissant, tri deci naozaj výtečného americana a pohľad na mesto tak mám akademických 15 minút.
Devätnásť minút pred pravým poludním sa v kabíne pozemnej lanovky veziem späť dole, kde míňam dlhý rad dáždnikov a rovno naskakujem do autobusu smer stanica. Timing je to dokonalý, pešo by som to už nemal šancu stihnúť a ďalší bus ide až o 15 minút. Pre istotu som ešte kontroloval aj Bolt, ale keď som videl, že za toho jeden a pol kilometra pýtajú 18€, radšej som to rýchlo zavrel. Úsmev na perách mi však dlho nevydrží, lebo zas ma postretne ďalšia zrada. V Carrefoure si zadovážim vodu na cestu a teším sa ako som všetko pekne stihol, až kým sa nepozriem na tabuľu, že odkiaľ mi ten vlak vlastne ide. Samozrejme vlak do Brescie nemôže ísť z štandardného nástupištia, ale z platformy 1est, ktorá je kde? Ako už názov napovedá na východe, konkrétne krásnych 700 metrov na východe. Takže môžem rovno šprintovať a dobre, že som tak urobil, lebo to ledva stíham.
sa načakáte
pozeraj pod nohy
Z Bergama do Brescie je to síce len smiešnych +-50 kilometrov, ale osobák stojí u každej vŕby, tak sa táto cesta natiahne na nepríjemných 70 minút. V Brescii som ešte nebol a nezmení sa to ani dnes. Osobné maximum ale posúvam na staničný minimarket. To už sa ale vraciam na nástupište, kde stihnem akurát tak odfotiť AnsaldoBreda V250, ktorého mierne retardovaný dizajn pochádza prekvapivo z dielne Pininfarina.
Stazione di Brescia
7 400 konských síl
To už ale na moju koľaj prichádza vlak s konečnou destináciou Venezia Santa Lucia, tak rovno bez okolkov nastupujem a zaujmem svoje miesto vo vozni č. 7.
Cesta ubieha príjemne, pasažierov je málo a takto to pokračuje až niekde za Veronu, kedy prichádza konduktorka a ja sa veľavážene preukážem svojim lístkom v podobe QR kódu. Keď sa však na jej mašinke obrazovka sfarbí do červena, je mi jasné, že niečo nie je s kostolným poriadkom. A veruže nie je a dôvod je veľmi prozaický. Nastúpil som totiž na zlý vlak. Toto nie je Frecciarosa, na ktorú mám lístok, ale Italo. Aký je medzi nimi rozdiel? V skratke dve spoločnosti, dva rôzne vlaky, rovnaká trasa. Frecciarosa je označenie vysokorýchlostného vlaku, ktorý prevádzkuje národný dopravca Trenitalia, Italo je zase súkromná spoločnosť, tzv. open-access operátor, teda prevádzkuje svoje vlaky na infraštruktúre vlastnenej treťou stranou, na ktorej si kupuje zvolené trasy. A ako k tomu došlo? Veľmi jednoducho. Môj vlak s odchodom 13:23 a destináciou Venezia Santa Lucia bol totiž omeškaný a rovnako omeškaný bol aj ten Italo pred ním. A keďže oba odchádzajú z rovnakého nástupištia aj rovnakej koľaje, tak som jednoducho nastúpil na vlak, ktorý išiel do Venezia Santa Lucia a odišiel 13:23. Akurát, že to nebol ten môj, ale ten pred ním. Čo už. Z Nového Pendolina tak nedostávam doslova vyhadzov, ale dobre mienenú radu s úsmevom na tvári, že vo Vicenze by som mal vystúpiť a počkať si na ten svoj vlak, čo samozrejme bez reptania aj spravím. Z Vicenzy tak vidím ešte menej ako z Brescie, môj červený nosatý vláčik ETR.700 už aj prichádza.
neplánovaná pauza
freccia rossa = červený šíp
Vedome aj podvedome samozrejme tieto konkurečné vlaky hneď porovnávam. V Italo cestovalo menej ľudí a interiér pôsobil o niečo hodnotnejšie a exkluzívnejšie, Frecciarosa zase na displeji ukazuje koľko ideme. Záchod som neskúšal ani v jednom, tak nehodnotím, ale to je presne tá miestnosť, kde sa zvykne oddeľovať zrno od pliev. Z úvah nad hajzlíkmi ma vytrháva pohľad z okien. Na oboch stranách samá voda, čo je neklamný znak, že sa nachádzame na Il ponte ferroviario (nemýliť si Ponte della Libertà, to je cestný most, ktorý je mladší a otváral ho Benito Mussolini), teda železničnom moste, ktorý spája Benátky s pevninou nepretržite od roku 1846 a aj teraz, v roku 2025 ma premiérovo dopraví do samotného srdca jedného z vraj najromantickejších miest sveta. Ak zrovna nie sú záplavy. No ale veď nechajme sa prekvapiť. Vlak ma vyklápa na stanici Santa Lucia, ktorú som tu už párkrát spomenul. Ono stanice sú dve, táto a Mestre na pevnine, ktorá ma ale v tejto chvíli nezaujíma. Povedal som si, že keď už mi to trvalo toľké roky toto mesto navštíviť, nebudem trocháriť a pendlovať hore dole, ale ubytujem sa priamo tu na “ostrovoch”. Samotná budova stanice je nízka, široká a nenápadná, postavená presne v princípe, aby tu zapadla a nedominovala.
No ale poďme konečne do tých Benátok, prvý dojem? Dobrý, dokonca by som povedal, že veľmi dobrý. Pohľad na kanál Giudecca, po ktorom sa premávajú všetky možné člny a lode od gondol, cez vodné taxi až po lokálne trajekty nad ktorým sa týči kostol San Simeone Piccolo je naozaj impozantný. Vady na kráse sú dve – počasie momentálne za veľa nestojí a ľudí je tu extrémne, ale naozaj že extrémne nepríjemne veľa. Mojou prvou úlohou je ale ubytovať sa a zbaviť sa ruksaku, rozplývať a rozčuľovať sa zároveň môžem aj neskôr.
Od stanice to vezmem prudko doľava na Rio Terà Lista di Spagna a nechám sa unášať davom, z ktorého spárov však čoskoro unikám po dlhšom pohľade na výklad s pizzou. Niečo malé by som veru zjedol a takáto pizzka to go mi príde ako ideálny ľahký a rýchly obed. Úprimne to ale nie je nič moc, je to pizza na štýl sfincione, teda sicílska pizza s hrubým cestom štvorcového tvaru. S tým teda, že tu v Benátkach sa tie pizze robia kvôli zákazu otvoreného ohňa v elektrických rúrach. Žalúdok zasýti, ale žiadna kulinárska hitparáda to veru nie je. Ale to sa na hlavnej ulici plnej turistov asi tak nejak aj dá čakať.
Ubytko som si zajednal v apartmáne Venice Rooms v štvrti Dorsoduro, v ľudskej reči necelý kilometer od stanice smerom na severo východ. Checkin som ako je v Taliansku zvykom vybavil online ešte vo vlaku, riziko ľudského kontaktu je tak úspešne zažehnané a ja sa do izby dostanem len a vďaka inštrukciám a prístupu na internet. Dvere do baráku aj do bytu si otváram online a až dvere do izby odomykám kľúčom zo starej dobrej fyzickej skrinky s kódom. Víta ma tmavá, ale prekvapivo priestranná izba, kde si po celom dni presúvania sa hneď zadelím sprchu a premyslím aspoň nejaký približný plán na tých zvyšných pár hodín svetla, ktoré ešte dnes mám.
Po sľubnej predpovedi počasia na zajtra sa sám so sebou dohodnem, že to dnes už nebudem siliť a dám si len takú ľahkú prechádzku plus mínus pri kanáli Giudecca a gro si nechám na zajtrajší (dúfam) slnečný deň. Späť v uliciach som po hodinovej pauze presne o piatej. Neprejdem ani za prvý roh a začne pršať. Otočka na izbu po dáždnik a hneď ako za ten prvý roh zabočím, hneď ma zláka Aperol Spritz, tak si doprajem. Pri poháriku pomaly začínam nasávať atmosféru a uvedomovať si, že až doteraz som sa od rána musel stále niekam ponáhľať a presúvať a až teraz konečne nastal ten moment, že už nemusím nič. Len keby nelialo, s dáždnikom v jednej ruke a foťákom v druhej sa chodí dosť blbo.
Tu sa zároveň dostávam do bodu, kedy sa budem snažiť vypočuť kuvičie hlasy tých zopár ľudí, ktorí svoj čas venujú čítaniu týchto mojich výplodov. Viackrát som totiž dostal reklamáciu, že moje zápisy sú príliš extenzívne. Budem sa to snažiť zobrať si k srdcu a nezachádzať do príliš veľkých detailov, lebo keby som sa tu mal venovať každému kostolu, tak by to nemalo konca. Samozrejme zopár vzdelávacích okienok si neodpustím, ako napríklad to, že prečo sa u nás Benátkam hovorí Benátky, keď väčšina sveta používa nejakú variáciu slova Venezia. Nikdy som sa nad tým nezamyslel, až pokým som sem nezavítal a teda ani odborné hlavy sa nezhodujú ako k tomu prišlo. Teórii je niekoľko, mne sa teda najviac pozdáva tá, že slovo má pôvod v slovinskom jazyku, kde ich nazývali Benetke, k čomu vraj došlo skomolením slova Venetke. B a V sa spodobujú a keďže hlavným informačným kanálom bolo kedysi hlavne ústne podanie, zdá sa to ako veľmi uveriteľná teória. Ja svoju dnešnú krátku daždivú púť začínam popri kanáli rio della Misericordia, ktorý sa nachádza mierne mimo hlavných turistických trás, čo znamená, že sa tu dá chodiť.
pasívne agresívne zvončeky
Ako terminálny bod podvečernej prechádzky si stanovujem most Rialto, ktorý by som mal, resp. chcel stihnúť ešte za svetla a keďže po trase nemám v mape vyznačené žiadne must see POI, tak sa nechávam len unášať uličkami a kanálmi v približnom smere. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak na Benátky som vlastne nemal doteraz nemal utvorený žiadny názor. Ani som sem netúžil nejak veľmi ísť, ani som nimi neopovrhoval. Asi skôr trpeli syndrómom relatívnej blízkosti, čo si ja osobne definujem ako miesto, kde sa dá vlastne kedykoľvek prísť autom. Nie som teda závislý na letenkách alebo iných cenovo atraktívnych formách prepravy, ktoré “musím” využiť a tak to vlastne odkladám na potom.
Viedeň je v tomto úplne ideálny príklad, to mesto leží doslova hodinu cesty na západ a nikdy som v ňom ešte poriadne nebol. Veď tam môžem ísť kedykoľvek, tak prečo sa tým zaoberať práve teraz. Samozrejme to neznamená, že by som vo Viedni nikdy fyzicky nebol, bol som tam veľakrát, ale vždy kvôli nejakému inému dôvodu a nikdy nie preto, lebo by som si chcel pozrieť mesto.
Pokým o Viedni mám stále celkovo nízku mienku, Benátky nato, že ma privítali asi tým najhorším možným počasím, vyzerajú už na prvú dobre. Je to jednoducho veľmi fotogenické mesto, bez ohľadu na tie davy, ktoré sa sem tam z hlavných peších dopravných tepien vyrútia. Čo tým chcem povedať je, že som sám pred sebou prekvapený, ako dobre to tu vyzerá. A to sa nestáva často. Ponte di Rialto dosahujem za súmraku a to je zrovna jedno z tých miest, kde si treba radšej tašku pevne držať. Nie že by ma tu niekto okradol, alebo sa o to pokúsil, ale koncentrácia ľudí je tak vysoká, že sa to tu na 100% deje.
no nehovorím
Tento fotogenický most z roku 1591 je iba jeden zo štyroch, ktoré križujú Canal Grande a kto by tu hľadal nejaký miestny genius loci, bude na zlej adrese. Best he can do sú obchody so suvenírmi. Ja sa ešte chvíľu potúlam uličkami a keď na mesto definitívne padá tma, dávam si otočku a pomaly sa vyberám späť na izbu. Pod patronátom veže kostola Sv. Apoštolov ešte struhem jedno varené víno na zahriatie a to mi vleje trochu IQ do mozgu, že by sa vlastne patrilo aj raňajky si zabezpečiť.
V rámci prípravy na tento výlet som dostal aj tip na jeden supermarket, kde sa nakupuje s gráciou hodnou histórie dýchajúcej vám na krk všade naokolo. Takmer presne v strede pomyselnej priamky medzi mnou a mojou posteľou sa totiž nachádza supermarket DESPAR, ktorý sídli v starej neogotickej budove. Ešte kým sa k tomu dostanem, áno je to SPAR, ktorý sa v Taliansku volá DESPAR a vlastne aj originálne sa táto holandská sieť volala DESPAR, čo je skratka “Door Eendrachtig Samenwerken Profiteren Allen Regelmatig”, v preklade “Vďaka jednote konania majú všetci pravidelný úžitok”. Zase sme sa niečo nové naučili. No ale o inom som chcel. Budova bývalého divadla z roku 1916, kde sa kedysi hrali opery od Giuseppe Verdiho neskôr slúžila ako kino a neskôr ju dokonca využívala univerzita pre semináre čínštiny. Dnes si tu spolu s ďalšími turistami môžete pod nástennými freskami od maliarov ako Alessandro Pomi či Guido Marussigo pohútať, ktorú mozarellu si kúpite na raňajky alebo sa povenovať skúmaniu, ktorá fľaša vína má šróbovací vrchnák. Nápoveda: ani jedna. Samozrejme to nie je niečo, čo by ma zastavilo. Do košíka ešte prihodím jedno prosciutto a hajde na ubytko.
Večeru som pôvodne chcel vybaviť v nejakej reštaurácii ako človek, keď však cestou na izbu míňam mini prevádzku donáškovej pizze, kde sa tvoria rady miestnych, instantne mením plán a rovno objednávam jednu Napoletanu. Kapary na pizze jednoducho v mojich očiach neprekoná nič. Waiting time mám 20-30 minút, čo využívam na odnos nákupu a zvyšok času strávim spojením príjemného s užitočným. t.j. vo vedľajšom okienku si zaobstarám Aperol Spritz. Keď je večera hotová odpravím sa na izbu, korok zatlačím do fľaše kľučkou od okna a už len chillujem.
