24.6.2016
Posledný júnový piatok sa kvôli malým životným zmenám, ktoré ma nútia vyčerpať zostávajúcu dovolenku, presúvam k jednému z hlavných vstupov do krásavice na Dunaji, ktorý ju náležite reprezentuje.
Do poslednej chvíle som nevedel, či sa na tento krátky výlet vydám sám, alebo nie. Po xy telefonátoch a nekonečnom dohadovaní má tento príbeh šťastný koniec a o pol štvrtej sa stretávam s Peťom. Foťák sa mi tentokrát vláčiť nechcelo, tak je celý výlet zdokumentovaný iba prostredníctvom mobilného telefónu. Aby mu nebolo samému smutno, tak nám robili spoločnosť aj dva staré analógy Pentax P30 a Fujica ST605. Do krajiny, ktorá je tak blízko, ale zároveň tak ďaleko sa vyberáme rýchlikom R 611 INTERSPORT. Kvôli nemalej úspore na cestovnom sme zvolili nový typ prepravy. Do Žiliny nás odvezie vlak Železničnej spoločnosti Slovensko (mimochodom najdrahšie presuny z celého výletu). Zo Žiliny pokračujeme spoločnosťou LEO Express, kde máme na jeden lístok kúpenú trasu až do Užhorodu, ktorá je kombinovaná autobusom z Košíc. Akčnú cenu za 149 CZK sme kvôli váhaniu premeškali, ale stávajú sa aj horšie veci v živote. V Žiline máme hodinu čas, čo využívame na zdravú večeru v miestnom stánku s kebabom. Pred pol ôsmou už prichádza LEO a my sa v pekne vychladenom vozni presúvame do metropole východu.
Ďalší hodinový prestoj medzi stanicami a už sa aj za popíjania čaju vezieme klimatizovaným autobusom smerom Ukrajina. Ukrajinská stevardka nie je príliš zhovorčivá a svoju odmeranú náladu nám dá najavo aj teatrálnym utieraním cukru, ktorý Peťo rozsypal na stolík. Na hraniciach stojíme cca hodinu, našťastie nie sú žiadne problémy.
