19.1.2025
Chcel som napísať, že ranný pohľad z okna definitívne škrtá Capri z plánu, ale konečne som sa dobre vyspal a z postele som sa vykopal až o deviatej, takže slovo ráno by nebolo úplne korektné.
A keďže mám na mesto +1 deň, tak sa nikam ani nemusím ponáhľať. Raňajky sú našťastie v cene, tak mi stačí len vyjsť z izby a všetko je už prichystané na stole. Pekne sa najem a teda, že kávu si spravím. Retardovaný (zatiaľ) nie som a stlačiť gombík na kávovare s nápisom “americano” mi zatiaľ tiež problém nerobí. Samozrejme nemôže ísť všetko ako po masle, vždy sa musí niečo dodrbať a keď to nedodrbem ja, tak mi to musí dodrbať niekto iný. Kávička je už spolovice hotová, keď sa do guesthousu doplachtí chyžná, ktorá hneď po otvorení dverí začne úradovať. Normálne príde ku kávovaru a v polovici procesu mi stlačí stop. Pozerám na ňu, že čo robí, ale tá po anglicky nevie a začne mi tam gestami ukazovať, že nie. Nechápem o čo jej ide a prečo mi vlastne zrušila moju kávu. Keď nad tým tak spätne rozmýšľam, tak možno iba nedokázala pochopiť, že naozaj nechcem malé presso, ale plné dva deci horúcej kávy. Ja by som si to aj spravil nanovo, ale ona sa nanominovala kávovar “opravovať” a efektívne tak k nemu znemožniť prístup. Mne teda nezostalo nič iné, ako si kávu dopustiť vodou izbovej teploty a neveriacky ju pozorovať, čo tam vyvádza. Po dvoch minútach pre istotu radšej teda volím ústup na izbu a na nervy si rovno dám za pohár vína. Do víru mesta sa tak dostávam až hodinu pred poludním a rovno si to namierim do útrob podzemnej koľajovej prepravy.
Pri rozhodovaní kde dnes začať nebolo treba riešiť žiadne zložité rovnice a jednoducho sa odviezť tam, kde som včera skončil. Budovu archeologického múzea, pôvodne postavenú ako jazdeckú kasáreň a neskôr sídlo neapolskej univerzity ani dnes nepoctím svojou návštevou. Jednak ma archeológia až tak nevzrušuje a za 20 euro už vonkoncom nie.
Hneď naproti sa zase nachádza Galleria Principe di Napoli, nákupná pasáž z konca 19. storočia, ktorá vlastne tomuto zamýšľanému účelu nikdy poriadne neslúžila. Namiesto toho sa tu usídlili rôzne mestské úrady, ktoré tradične nikdy nemajú nejaké extenzívne stránkové hodiny. V praxi to znamenalo to, že to tu podvečer doslova “umrelo”. Takáto veľká voľná plocha prirodzene lákala deti z okolia, ktoré tu hrali futbal a sem tam nejaké to okno rozbili. Bavíme sa samozrejme o povojnovom období, len aby som to teda dal do kontextu. V rámci prevencie pred takýmto “loptošením” sa brány na noc zamykali, ale ani to nezabránilo postupnému chradnutiu stavby, ktoré vyvrcholilo v auguste 1965, kedy sa zrútila fasáda vchodu práve od Piazza Museo. Dva roky sa nič nedialo, ale nakoniec sa nejaké verejné peniažky našli a v roku 1969 to fixli. Teraz sa tu evidentne zase niečo opravuje, lebo priestor špatí lešenie.
Týmto dávam za upravenými budovami na dnes bodku a mentálnu buzolu nastavím na Stazione Di Montesanto, odkiaľ sa plánujem odviezť funikulárom na vyhliadku na mesto. V momente ako prejdem na druhú stranu cesty, vyjde slnko. Zostáva mi len dúfať, že toto window of opportunity vydrží až do cieľa.
Od múzea k stanici je to najkratšou cestou asi kilometer. To znamená ísť po hlavnej a potom zabočiť doprava. To je prirodzene nuda. Namiesto toho sa nechám doslova vtiahnuť do spleti až bludiska kopcovitých jednosmeriek a rôznych skratiek, kde si cestu predĺžim síce dvojnásobne, ale stane sa tak omnoho zaujímavejšou. A hlavne toto je jedna z tých štvrtí, ktoré by sa s prižmúrenými očami mohli nazvať tým klišoidným “off beaten path”. Za tú hodinu, čo sa tu túlam hore dole, nestretnem ani jedného jediného turistu. A pritom je to tu extrémne fotogenické, asi ako všetko, kde chaos a živelnosť víťazí nad strohosťou a sterilitou. V každom prípade veľmi príjemná a podnetná zachádzka a jeden z tých prípadov, kedy je popis vlastne zbytočný a viac prezradia fotky:
Budovu stanice Montesanto z 80. rokov 19. storočia dosahujem o pol jednej a o dve minúty neskôr už aj prichádza funikulár. Ten je jedným zo štyroch, ktoré v meste fungujú. Táto konkrétna linka bola otvorená už v roku 1891 a každý rok sa ňou premelie viac ako 4 milióny cestujúcich. Ja sa veziem na druhú stanicu Morghen, kde mi po vystúpení udrú do očí dve veci. Ráz mesta sa vizuálne zmenil k lepšiemu a počasie k horšiemu.
Slnko nenávratne mizne pod veľmi rýchlo sa blížiacou oblačnosťou a aj keď sa snažím, 500 metrov vzdialenú vyhliadku dosahujem až v momente, kedy je celé mesto pokryté tieňom. Zase ma raz predpoveď počasia oklamala a neštíti sa klamať v priamom prenose, lebo ešte aj teraz ukazuje slnečno. Keď už spomínam ten výhľad, tak najlepší samozrejme ponúka zámok Castel Sant’Elmo, ktorý mám rovno za chrbtom, ale v súčasnej situácii jednoducho pre mňa stráca zmysel platiť si vstupné. Ale tak aj so zatiahnutou oblohou je to pekné, nehovorím, že nie. Hlavne tá Vezuv tomu dodáva tú správnu pridanú hodnotu.
No nič, stáť tu ako pajác nebudem, tak sa sťahujem naspäť dole do sociálnejších štvrtí, hlavne mám teda namierené do tej úplne najznámejšej a najtypickejšej, ktorá sa často stáva synonymom celého mesta. Štvrť úzkych špinavých uličiek s vyveseným prádlom, poparkovanými autami a motorkami a muralmi zasvätenými Diegovi Maradonovi, jednoducho Quartieri Spagnoli. Neprejdem ani sto metrov a začne doslova liať. Tento januárový vrtoch počasia prečkám pod rímsou a o 10 minút je po daždi. Dole je to aj s prestávkami na fotenie slabá pol hodinka a paradoxne aj z ulice Vittorio Emanuele sú fakt dobré výhľady.
Tu sa už ale definitívne infiltrujem do ulíc, ktoré obýva približne 14 000 ľudí a španielskou sa nazýva z prozaického dôvodu – v 16. storočí túto oblasť počas okupácie využívali španielsky vojaci, bujnela tu kriminalita a hlavne prostitúcia. V posledných rokoch sa však táto štvrť dostala do bedekrov a turistických máp a postupne sa transformovala na jednu z hlavných turistických atrakcií mesta.
Na internetoch sa dodnes vyskytujú upozornenia, aké je to tu nebezpečné, hlavne teda po tme, ale po hlbšom pátraní je jasné, že je to skôr nejaká zo zotrvačnosti používaná historka, ktorá dnes už k pravde veľmi blízko nemá. Ono v podstate väčšina ulíc je úplne prázdna a turisti sa aj tak koncentrujú len na vopred jasne definovaných a očakávaných miestach, ako je napríklad malé “námestíčko” venované Maradonovi a miestnemu futbalovému klubu. Neapol síce Scudetto získal už takmer dva roky dozadu (2023), ale Scudetto pivko sa aj tu dá kúpiť dodnes, tak si teda jedno doprajem.
To už pomaly ťahá na tri a vlastne už by sa patrilo môj žalúdok odmeniť aj nejakým obedom. A ako sa tak tými neveľmi širokými tepnami loudám napadne mi, že vlastne som v meste pri mori (ktoré som vlastne ešte ani nevidel), tak prečo si nedať nejaký seafood. Ako na zavolanie za rohom natrafím na Ristorante Stella Marina Take Away a razom je o všetko postarané. Chobotnicu som síce za posledný týždeň konzumoval už dvakrát, tak ale keď mi to tak chutí, prečo nedopriať aj do tretice. Prirodzene mi na stole skončí aj jedna fľaša vína, bez toho to predsa v Taliansku nejde. Osminoh je chuťovo síce vždy stávka na istotu, ale povedzme si pravdu, nie je to jedlo z ktorého je človek sýty. A keďže ešte mám čo piť, ale nemám už čo jesť, tak si zadelím podotýkam po prvýkrát v živote aj tanier surového seafoodu, z ktorého som tak vykoľajený, že ho zabudnem aj odfotiť. Ustrice som už surové jedol, ale červené krevety napríklad ešte nie, v každom prípade veľmi zaujímavý zážitok.
Takmer dve hodiny dlhý obed končím rovnako ako včera porazený a zvyšok vína beriem na izbu. Fakt neviem, kedy to všetko stihnem vypiť. Z klaustrofobického obytného obdĺžnika schádzam už za šera na Radničné námestie (Piazza Municipio), kde prirodzene sídli radnica (Palazzo San Giacomo). Pre tento neoklasicistický palác z prvej polovice 19. storočia sa musela pratať nemocnica aj kláštor, ale o pozornosť tu súperia ťažšie kalibre, ako domček kam chodí do roboty starosta. Neptúnova fontána, na ktorej dokončení sa v roku 1600 podieľali sochári-architekti Michelangelo Naccherino, Pietro Bernini a Cosimo Fanzago je obdivuhodná sama o sebe. Za najväčšiu zaujímavosť však považujem fakt, že toto je už ôsme miesto, kde od svojho vzniku stojí. Pôvodne totiž stála neďaleko v prístave, ale už po 29 rokoch svojej existencie bola prevezená na Piazza del Plebiscito, v blízkosti Kráľovského paláca v Neapole. Tu sa však čoskoro ukázalo, že bránila festivalom, ktoré sa na námestí konali, tak sa už po šiestich rokoch sťahovala znova. Nový domov našla na námestí Borgo Santa Lucia, tu však vydržala ešte o rok kratšie. ďalšou zastávkou bolo Largo delle Corregge (dnes Via Medina), kde počas 36 rokov bez pohnutia utŕžila aj nejaké poškodenia, tak bola v roku 1675 premiestnená do Molo Grande. Migrácia tohto vodného prvku pokračovala potom až v roku 1898, kde stála až do roku 2000, kedy bola vrátená na Via Medina, aby umožnila prácu v neapolskom metre. No a tento rok bude oslavovať 10 rokov, odkedy je tu, pred radnicou.
Toľko krátka anabáza tohto mramorového zázraku a keď sa človek otočí na 19 hodinu, tak sa zase môže pokochať pohľadom na hrad, ktorý bol prvýkrát postavený v roku 1279 a ktorého malebná poloha a impozantná veľkosť z neho robí jednu z hlavných architektonických dominánt mesta. Tak aspoň hovorí Wikipedia. Ja to nejdem rozporovať a ako zvykne hovoriť jeden samozvaný slovenský travel influencer a odškrtávač krajín – „more later“.
Pod bránicou totiž začínam cítiť nepríjemné pnutie, ktoré ale najprv nevyzerá nijak akútne. Keď však po pár sto metroch chôdze intenzita stúpa, je mi jasné, že treba hľadať najbližšiu kaviareň.
Našťastie osud sa mi ani tentokrát nevysmial do tváre a čoskoro natrafím na bar Monzú, kde udriem rýchlo jedno espresso, pretože ako je zvykom, WC je len pre hostí. Collateral damage ako z učebnice. Po tejto kríze zažehnanej v hodine dvanástej nejdem ďalej pokúšať osud a pre prípad, že by sa situácia zopakovala, volím taktický ústup na ubytko. Metrom sa presuniem na Garibaldi a odtiaľ bez zbytočných okolkov na izbu.
Tu sa ukáže, že sa jednalo o prípad jedenkrát a dosť a žiadne ďalšie problémy už neprichádzajú. Zo dve hodinky si oddýchnem, cucnem trochu vína a keď sa ozve hlad, vyberám sa opäť do ulíc. Scugnizzo Pizzeria Trattoria je v nedeľu zatvorená, Trattoria Pizzeria Ieri, Oggi, Domani o tri bloky ďalej sa nenechá zahanbiť a pizzu radím rovnako na popredné priečky. Po výdatnej večeri sa už len spokojne vrátim naspäť na izbu. Príjemný deň za mnou. Dobrú noc.