11.8.2024
Nikdy by mi nenapadlo, že sa mi bude v aute spať tak dobre, že budem mať problém vstať. Ale tu to máme, zase sa naveľa zobudíme až o pol deviatej, čo je približne o hodinu neskôr ako by som si predstavoval. Raňajky v/pri aute skipneme aj dnes, nejak to nebolo v pláne a nič sme si nekúpili. Po rannej hygiene dáme ešte expresnú obhliadku pláže, tá ale vyzerá, že sezóna skončila už pekne dávno. A to je ani nie polovica augusta.
Dobrá ráno, Kunda!
Keď už je raz človek v Kunde, to najdôležitejšie čo musí spraviť je čo? No predsa odfotiť sa pri tabuli s názvom meste. Len som teda nejak nepočítal s tým že tabuľa existuje len jedna a tak si musíme dať pri dedine Villavere na východe od mesta dať pekne otočku, vrátiť sa a pokračovať až na jeho západný okraj, kde s nachádza tá jediná, nálepkami z druhej strany hojne počastovaná tabuľa. Počas vytvárania tejto digitálnej pamäťovej stopy sa nám ale žiaľ opäť rozprší, čo tento proces koniec koncov aj urýchli do akceptovateľnej miery.
falické symboly ku Kunde tak nejak patria
turisticky vyhľadávaná značka
Dážď nás sprevádza aj počas presunu späť na hlavnú E20, kde to odparkujeme na prvej pumpe a doprajeme si raňajky v podobe hot dogu a troch deci horúceho americana. Presne to, čo telo potrebuje.
Teraz, keď už máme položené základy Maslowovej pyramídy, môžeme sa vydať smerom k dnešnému prvému stopu. O pol hodinu ďalej dokonca unikáme aj z drápov uplakaných mračien a auto odstavujem na slnkom zaliatom miniparkingu neďaleko vodopádu Valaste. Ako už som v mojich predošlých pamätiach niekoľkokrát spomínal, vodopádov som už vo svojom živote videl ako maku, ale tie, ktoré v mojom mozog zanechali nezmazateľnú stopu viem dodnes spočítať na prstoch jednej ruky. Valaste sa k nim nezaradil. Nie, že by bol sám o sebe nejaký malý, chabý alebo sa nachádzal v hlúpom prostredí. Tridsať metrov padajúcej vody v skalnom polkruhu má všetky predpoklady byť poriadnou turistickou atrakciou.
Rozhodujúce podľa ma je skôr to, aký pocit to v človeku vyvoláva a to tu jednoducho absentuje. Vyhliadková plošina, ak sa to vôbec dá tak nazvať, keďže sa de facto jedná o schody popri vodopáde, nie je na obdivovanie nič extra a pohľad zdola je kvôli bujnej vegetácii úplne nemožný. Nie vždy však bolo tomu tak. Až do roku 2013 tu fungovala plošina, z ktorej bolo možno silu gravitácie pozorovať priam ukážkovo, žiaľ jej nevyhovujúci stav návštevníkov p túto možnosť pripravil. No a čo som tým všetkým chcel vlastne povedať? Oplatí sa tu zastaviť? Áno. Budete tu híkať? Asi nie. Slovami klasika: “not great, not terrible”. To najlepšie, čo som si z tohto miesta odniesol je asi tá samotná prechádzka naozaj hustým lesom až dole na pláž.
Každopádne, čas je obmedzená komodita a my sa vraciame späť hore k mašine a posúvame sa o ďalších 30 kilometrov na západ a s prižmúrením oboch očí by sa dalo povedať, že aj 30 rokov dozadu. Presne na pravé poludnie totiž parkujeme neďaleko centra mesta, ktoré sa počas Sovietskeho zväzu ani nedostalo na mapy. Nie, že by bolo také bezvýznamné, práve naopak.
Pokým v devätnástom storočí bolo Sillamäe luxusným prímorským letoviskom, v roku 1926 tu bola odštartovaná ťažba bridlicovej ropy a tvár mesta sa kompletne zmenila. V polovici tridsiatych rokov minulého storočia dosahoval závod spracovávajúci túto surovinu celkovú kapacitu 500 ton denne. Na podporu jeho činnosti tu bol dokonca vybudovaný aj malý prístav, ten však neprežil druhú svetovú vojnu. Po jej skončení sovieti prestavali tento závod na primárne na extrakciu oxidu uránu Tento proces bol vyvinutý v spolupráci s neďalekým závodom v Narve. Ťažba pokračovala až do roku 1952 a v nasledujúcich rokoch sa do závodu Sillamäe dovážali skôr bohatšie uránové rudy z rôznych lokalít strednej Ázie a východného bloku, najmä z baní v Československu, východnom Nemecku, Maďarsku, Poľsku či Rumunsku. Výroba uránu v Sillamäe pokračovala v dodávkach jadrových materiálov pre sovietske jadrové elektrárne a zbraňové zariadenia až do roku 1989 a po celý ten čas bolo Sillamäe uzavretým mestom. Uzavretosť a teda “dvojitá” sovietska nadvláda zanechali na meste nezmazateľnú stopu, dokonca aj architektúra je iná ako tá typicky sovietska z 70. a 80. rokov a prevláda tu skôr taký ten stalinstický neoklasicizmus z 50. rokov. Takým najžiarivejším príkladom je taká budova radnice, na ktorú sa práve pozerám. Vežička pomaly evokuje až kostol.
Hneď cez cestu sa pre zmenu nachádza budova kultúrneho centra, tiež v klasickom stalinistickom štýle s masívnym portikusom, pred ktorým leží park s dôkladne upravenými hriadkami kvetov. Ako keby sovietske časy nikdy neskončili. Pamätník “Pokojný atóm”, ktorý je ústredným prvkom parku je už takou čerešničkou na torte.
Od neho stačí v podstate prejsť 10 metrov a pred nami sa otvorí výhľad na to úplné centrum mesta – miestnu promenádu. Tá je tvorená malým námestím s výhľadom na more, ktoré je po oboch stranách lemované stalinistickými budovami. Aspoň teda tu by som čakal nejaký život, ale okrem lavičiek a upravených kvetov tu nie je takmer nič. Žiadne obchody, žiadne kaviarne, len jeden malý magazin “Desjatka” prístupný z jednoduchých dverí.
Ak chce človek nejaký socializačný priestor, musí sa presunúť na zrevitalizozané nábrežie, kde je to miestami ale teda posun až k extrémnemu kapitalizmu. Okrem mierne pricy kaviarní sa tu dajú kúpiť aj nejaké tie suveníry, okrem iného aj obligátne magnetky. Za 12€ kus, čo ich radí k suverénne najdrahším magnetkám, s akými som sa mal tú česť počas svojich výletov za posledných 17 rokov stretnúť. Je pri nich síce napísané, že “not just magnet”, ale čo to teda iného je, sa už nedozviem. Ešte by som dokázal pochopiť a akceptovať, keby ich maľovali nejaké uránové deti, alebo výťažok z predaja by šiel na nejakú charitu, ale nie. Takže aj z mojej strany nie, nekupujem, padnutý na hlavu až natoľko zatiaľ nie som.
Kde lepkavé prstíky kapitalizmu zatiaľ ešte nedosiahli sú nové a čisté verejné toalety na konci promenády. Dvadsať centov je viac ako férová cena. Pri hajzlíkoch si dávame otočku a ospalými bočnými ulicami sa vyberáme naspäť k autu.
Naša cesta na východ totiž ešte nekončí, ale pokračuje do tretice ďalším 30 kilometrovým presunom do mesta, ktoré sme navštívili dlhých 12 rokov dozadu. Nehovorím o ničom inom, ako o najvýchodnejšom meste celého Estónska, o Narve. Priznávam, že moje spomienky sú po tak dlhom čase už mierne zahmlené, čo si však pamätám určite, že ten veľký Lidl rovno pri hlavnom kruháči v mesta tu vtedy určite nestál. Každopádne, to čím je Narva najznámejšia, je jej poloha priamo na ruskej hranici. Tu oproti sebe, na brehoch rieky Narva stodja ruská pevnosť Ivangorod a estónsky hrad Hermann, tvoriaci dnes akúsi novú formu železnej opony, miesto stretu dvoch svetov – sveta, ktorý sa nebál konečne sa vymaniť z kŕča spôsobeného sovietskym zovretím a toho druhého, ktorý sa neustále utápa v mizérii svojich imperialistických snov. No ale to som sa nechal trochu uniesť.
V meste sa toho za tie roky zmenilo veľa, čo však zostáva stále rovnaké je práve tento výhľad, s ktorým by som si rád odfotil autíčko. No a to práve už možné nie je, pod zámkom vyrástla v roku 2016 dizajnová stavba, ktorej strecha tvorí vyhliadkovú plošinu a vjazdy na to, čo bolo kedysi parkoviskom je už dnes zakázaný. Neostáva mi nič iné, ako dodávku potupne zaparkovať na jedinom parkovisku pri ceste, z ktorého je hrad aspoň trochu vidieť a cvaknúť to tu.
Ďalej už pokračujeme po vlastných a nevyberáme sa nikde inde, ako dole k rieke trochu si oživiť spomienky. Čo si pamätám dodnes, sú tie masívne a veľmi fotogenické vŕby, ktorých odraz na hladine hlavne počas zlatej hodinky vyzerá naozaj luxusne. Na všetko tu dohliada stredoveký hrad Hermann z roku 1256. Za jeho existenciu môžu obyvatelia Narvy ďakovať Dánom, ktorí túto oblasť vtedy ovládali a stavím sa, že by neprotestovali, keby tomu nikdy nebolo inak.
Hrad prežil turbulentný život a rovnako ako väčšina mesta bol počas druhej svetovej vojny takmer úplne zničený. Chátral ešte ďalších 30 rokov, až sa na prelome 70. a 80. rokov dočkal rozsiahlej rekonštrukcie a transformoval na múzeum. Práve na jeho nádvorí stála od roku 1993 posledná socha Lenina v Estónsku a vlastne celom Pobaltí. Odtiaľto sa definitívne odsťahoval 21. decembra 2022, keď sa premiestnil do múzea histórie v Tallinne. Niektorí obyvatelia (Narva je logická značne ruskojazyčná) proti tomuto sťahovaniu protestovali, ale vo svetle ruskej vojny, ktorú vedie na Ukrajine, skrátka nemali šancu.
My sa skrz pláž vraciame k autu na štyroch kolesách ho ideme preparkovať k Lidlu, kde na záver plánujeme vykonať nevyhnutný nákup potravín. Návšteva Narvy samozrejme ešte nekončí, hlavne sa ale teraz plánujeme niekde najesť. Ono je trochu bizarné, že hlavné námestie mesta je vlastne veľký kruhový objazd, ale čo sa dá robiť, keď je tomu už raz tak.
Práve tu sú aj sústredené prevádzky s jedlom, ktoré sú na výber až tri. Írsky bar, WOK rezance a gruzínska reštaurácia. Druhou možnosťou je presunúť sa do foodcourtu nákupného strediska, ale to zavrhnem ešte skôr ako to vôbec niekto vysloví nahlas. Prvý je na rane je teda Old Irish Pub, kde teda nemajú úplne to, čo by sme si asi priali, ale majú sedenia vonku a to sa počíta. No len čo z toho, keď ani po desiatich minútach nikto neprichádza. Ázijskú kuchyňu si môžeme dať pomaly na každom rohu aj v Bratislave, jedinou zvyšnou možnosťou tak zostáva gruzínska reštaurácia Chačapuri, kde si nedám nič iné ako chačapuri, samozrejme adžarské. Tu je obsluha pre zmenu extrémne milá a nápomocná, čo je v kombinácii s výborným jedlom presne ten zážitok, ktorý človek od návštevy reštaurácie chce.
S naozaj riadnym prebytkom jedla v bruchu sa po hodine vygúľame na ulici pozrieť si ešte jeden významný stavebný počin, ktorým sa toto mesto môže popýšiť. Musíme sa však poponáhľať, lebo zlovestne čierna obloha a mohutné dunivé hromy, ktoré sú čoraz bližšie, nám veľké časové okno nedávajú. Spomínaný kruháč má dominantu, ktorou je 12 poschodový panelák z roku 1969. Nie však obyčajný. Bola to prvá budova v celom meste, ktorá mala výťah a pozorné oko si na streche všimne vysoký betónový prvok.
Ten v sebe ukrýval vodojem. S týmto nápadom prišiel architekt Henno Sepmann. Prečo stavať vodojem ako separátnu stavbu, keď sa dá umiestniť na obytný dom? Vodná nádrž bola inštalovaná na železobetónových rámoch s konzolami, no ani počas testov nebola nikdy úplne naplnená vodou. Na uskladnenie vody totiž musí byť konštrukcia dokonale vertikálna, aby sa zaťaženie prenieslo úplne cez stĺpy do základov rovnomerne. Ak by sa čo i len jeden stĺp naklonil, existovala vysoká pravdepodobnosť zrútenia celej stavby.
Z tohto dôvodu nakoniec štátne orgány cukli a objekt bol a dodnes je využívaný len ako obyčajný obytný bytový dom a možnosť využitia ako vodárenskej veže zostáva len ako možnosť. To nás ale už vyruší príchod búrkového frontu a lejak, ktorý sa spustí na naše hlavy. Utekáme sa tak skryť do Lidlu, kde za rytmického klepotu dažďa na plechovú strechu vybavíme jedlo, pitie a dokonca aj také vecičky ako prací prášok.
S plnou poľnou dávame Narve opäť dovidenia, dúfam len, že tentokrát na kratšie ako dvanásť rokov. Rád by som ešte natankoval, ale príde mi, že tu vládne nejaký cenový kartel, lebo všetky pumpy do jednej (a že ich nie je málo) majú na chlp rovnaké ceny. A platiť 1,519 za liter sa mi fakt nechce. No lenže pumpárom je jedno čo sa Romkovi chce a čo nie, tak v mestečku Jõhvi kapitulujem.
Pokým až doteraz sme sa od Bratislavy v podstate stále len vzďaľovali, miska váh sa opustením Narvy opäť preklopila a najvzdialenejší geografický bod na tomto výlete je už definitívne za nami. Odteraz to bude už len bližšie a bližšie k miestu trvalého bydliska a žiaľbohu čoraz bližšie aj k návratu do kancelárie. Pochmúrne myšlienky však čoskoro nechávame za sebou, rovnako ako tmavú zatiahnutú daždivú oblohu. Dnešnú noc by som rád strávil v jednom z troch vytipovaných miest v okolí Mustvee, kam nás cestou nás ešte síce zopárkrát skropí, ale to už sú kôr len také posledné šteky. Mustvee sa na mape síce tvári dôležito, pravdou však je, že má len 1600 obyvateľov a je to skôr taká väčšia dedina. Ale treba povedať, že vizuálne veľmi pekná. Aspoň z toho, čo som zatiaľ stihol navnímať pri vjazde do centra.
Toto vnútrozemské mestečko síce nemá more, má však jazero a nie hocijaké. Peipus je jazero značných rozmerov, až takých, že jeho opačný breh, ktorý leží v Rusku nie je kvôli zakriveniu Zeme vidieť. Ono sa to možno nezdá, ale taký Peipus, o ktorom mnoho ľudí možno v živote nepočulo je vlastne piatym najväčším jazerom v celej Európe. My mašinu odstavíme v prístave, začínajúca zlatá hodinka nás tu doslova prinúti spraviť si aspoň krátku prechádzku a som aj rád, že sme to tu len neprefrčali.
Do cieľa však už mám blízko a vidina chillu s vínkom pri západe slnka je predsa len silnejšia ako prechádzky po pobreží, tak krátko po šiestej opäť nakopnem motor a presúvame sa posledných dnešných 20 kilometrov smerom na juh. Tu sa kúsok od cesty, na úplnom brehu jazera nachádza Kurepasa Caravan Camping, čo technicky vlastne (zatiaľ) nie je kemp, len podnikateľská iniciatíva. Jedná s vlastne o pozemok pri jazere, na ktorom stojí jeden dom. V ňom sú dve úplne nové kúpeľne s WC a nejaká forma recepcie, toho času už zatvorená, ale majiteľa ešte zastihneme pri odchode.
Reálne to isté ako tie usadlosti v Litve, s tým rozdielom, že tento tu nežije. Okrem nás sú tu len 4 autá, počasie je ukážkové a voda na dosah, no nie je o čom.
Mierne nepríjemná je cena, 25€ nie je úplne málo, ale tak mne sa už ďalej nechce a vyzerá to tu fakt pekne, tak berieme. Miesto nám determinuje poloha rozvodnej skrine +10 metrov, čiže úplne k vode to nepôjde, ale vlastne mi to vôbec nevadí. Večer je už tradičný oddychový, taký, na aký sme boli zvyknutí tie až tak neuponáhľané dni, ktoré predchádzali tým posledným dvom.
