26.4.2024
Vlak do Busanu nám odchádza až pár minút pred dvanástou, takže dnešné vstávanie aj tak vyzerá. Aspoň raz si človek po zobudení poleží bez toho, aby mal duševný nekľud, že sa treba ponáhľať. Keďže sme už doma počítali s tým, že sa tu nejaké eurá pustia na nákupy a že naša batožina sa bude objemovo zvýrazňovať, prijali sme nevyhnutné opatrenia. Tým myslím, že sme prišli vyzbrojení ďalšou taškou, pôvodne som síce chcel tradičnú “poľskú kabelu”, ale keďže sa to kupovala zase na poslednú chvíľu, poslúžila dobre aj IKEA so svojou taškou GÖRSNYGG. Idea je teda taká, že do tejto tašky vložíme oba naše ruksaky, čím z dvoch bagáži spravíme jednu, s ktorou sa bude jednoduchšie presúvať a zároveň nikomu nebude za tých 5 euro vadiť, keď ju nakladači aj zničia. Hlavne nech prežije cestou domov. No ale aby som nepredbiehal, veci pobalíme, na izbe nič nezabudneme a o desiatej dávame hotelu Sejong dovidenia.
Veľmi rýchlo, už po pár metroch mizneme v metre a presúvame sa tie smiešne dve zastávky na Seoul Station, teda do jej novej prístavby, na ktorú sú nalepené KTX nástupištia, odkiaľ sa náš vláčik desať minút predpoludním vyberie na cestu k Tichému oceánu. Orientácia je tu veľmi jednoduchá, rovno oproti perónom je niekoľko viac či menej veľmi rušných fastfoodových reštaurácii, z ktorých si vyberieme domácu kuchyňu.
lákavé
Tu zadelíme polievku z morských plodov, ktorej meno som si zabudol poznačiť. Na fotku však moja mozgová kapacita ešte stačila, aspoň niečo.
Raňajkodesiata je týmto vybavená, rovno využívam aj prítomnosť bankomatu pred reštikou a dopĺňam zásoby farebných papierikov, z ktorých hneď jeden oplieskame na kávu a ľadový čaj v bufete o 50 metrov ďalej.
Desať minút pred odchodom by sa asi patrilo už aj nastúpiť, ešte teda pár rýchlych záberov a hajde do vozňa číslo trinásť hľadať miesta 10 A B. Ako naschvál je desiaty rad tým jediným, ktorý z celého vozňa nemá okno, ale čo sa dá robiť, len akceptovať smutnú realitu.
Namiesto pozerania na reliéf kórejského polostrova si budem musieť nájsť inú zábavku. Ak sa niekomu interiér či exteriér vlaku zdajú povedomé, nemýli sa. Po koľajniciach štátneho molocha Korail sa dnes pohybujú až tri generácie vlaku KTX (Korea Train Express) a prvé dve vychádzajú z francúzskeho TGV. Projekt vysokorýchlostnej železnice siaha ešte do rokov 1972 až 1974, kedy sa vypracovali prvé štúdie v spolupráci francúzskej SNCF a Japonskej železničnej technickej služby. Na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov nasledovala podrobnejšia štúdia KAISTu (Korea Advanced Institute of Science and Technology), ktorá dospela k rovnakým záverom, a teda že osobnú dopravu na vysokorýchlostnej železnici by bolo od tej nákladnej vhodné oddeliť. Závery kórejských inžinierov tak vláda definitívne akceptovala a nechala zapracovať do nasledujúcej päťročnice (áno, nie je to iba výmysel Východného bloku).
Po niekoľkých ďalších štúdiách uskutočniteľnosti dostal projekt konečne definitívnu zelenú, plány sa ako to už býva opakovane menili a výstavba predlžovala. Pôvodne sa napríklad počítalo s prevádzkovou rýchlosťou 350 km/h, z čoho sa nakoniec stalo “iba” 300 km/h. Do súťaže o dodávku celého základného systému (samotné vlaky, trolejové vedenie a signalizáciu) sa prihlásili tri konzorciá – GEC-Alsthom (dnes Alstom), jeden z konštruktérov francúzskych TGV), Siemens (jeden z konštruktérov nemeckých ICE) a Mitsubishi Heavy Industries (jeden z konštruktérov japonských Šinkanzenov). Ako je už z predchádzajúcich viet jasné, vyhral to GEC-Alsthom a jej kórejská dcérska spoločnosť Eukorail. Celá technológia bola takmer totožná s tou, ktorá sa nachádza vo Francúzsku. Prvý kompletný vlak bol dokončený a začal sa testovať v decembri 1997 vo Francúzsku a prvá skúšobná prevádzka v Južnej Kórei sa uskutočnila presne o dva roky neskôr v decembri 1999. Prvá generácia teda bola nielenže založená na TGV Réseau, ale prvých 12 súprav aj bolo vyrobených priamo vo Francúzsku. Žezlo potom prebrala juhokórejská spoločnosť Rotem (od decembra 2007 Hyundai Rotem), kde sa vyrábali do roku 2003 (súpravy 13 až 46).
správa dňa
Kórejci však neboli hlúpi a už od začiatku kontraktu im bolo jasné, že nemať úplnú kontrolu výrobných procesov a byť rukojemníkom dovozu dielov nie je tá ideálna cesta. Preto už v roku 1996 spustili projekt s názvom G7, ktorý mal za úlohu domáci vývoj vlastného vysokorýchlostného vlaku. Výsledkom projektu sa stal 7-vozňový experimentálny vysokorýchlostný prototyp vlaku HSR-350x pre komerčnú prepravu rýchlosťou až 350 km/h. Testovali ho od roku 2002 a 16. decembra 2004 dosiahol juhokórejský rýchlostný rekord 352,4 km/h. Tento prototyp sa neskôr stal základom druhej generácie vlakov KTX, ktoré sa tak môžu popýšiť plne domácim vývojom a vyrábajú sa dodnes. Aby som to teda uzavrel, existuje aj tretia generácia, ktorá do služby nastúpila v roku 2021. Táto je paradoxne tou najpomalšou, maximálna cestovná rýchlosť je iba 260 km/h, prečo je tomu tak Wikipedia nespomína. Aspoň teda anglická mutácia nie. My upaľujeme tristovkou, tak sa nás tento problém netýka a mňa nakoniec ani tá absencia toho okna nemrzí, lebo z trojhodinovej cesty dve tretiny prespím. Dvadsať minút pred treťou dosahujeme Busan, kde ma preplnená stanica opäť preberá k životu.
Prepletieme sa k metru a tu radšej hneď aj dobijem naše T-money karty po 5 litrov. Ja viem, že Wikitravel nie je najspoľahlivejší zdroj informácii, ale na rýchly prehľad je to dobré, aspoň trochu navnímať súvislosti, hlavne ak idem niekde prvýkrát. No ale nebolo by od veci, kedy si tie informácie neprotirečili. Čo tým myslím je to, že najprv sa človek dočíta, že T-money nie je problém v Busane dobiť kdekoľvek a o dva odstavce nižšie, že toto je možné len na KTX staniciach. V Busane (alebo teda po slovensky Pusane / odmietam) majú totiž vlastnú kartičku, ale ako hovorím, ľudia tu majú boha pri seba (aspoň tých 27,6%) a teda long story short, na T-money zo Soulu sa dá fungovať aj v Busane. Poznámka číslo 2 – dá sa aj nabiť v automate na každej stanici metra. No stress.
Ubytovanie som zas vybral v tej najprefláknutejšej štvrti Seomyeon, kam je to 7 staníc metra, čo nie je ani málo, ani veľa, ale ani akurát, na to ich je už viac, ako by sa mi páčilo. Prečo tu cestu metrom idem nejak extenzívnejšie spomínať je fakt, že sa tu odohral nepríjemný incident. Našťastie nie nám, ale možno sme od toho nemali tiež ďaleko. Ja som to na vlastné oči nevidel, lebo som sa pozeral druhým smerom, ale zreplikujem čo teda videla Janka. Spolu s nami do nášho vozňa vstúpil ešte jeden pár turistov, nie s nami ale ďalšími dverami. Ako tak stáli na kraji, išla okolo zrazu stará babka, resp. teta a z ničoho nič vypálila tej dievčine päsťou do tváre. Nastal mierny ruch, čo som teda už zaregistroval aj ja a ľudia sa otáčali a šepotali, ale nikto teda nezasiahol.
Ja sa pýtam Janky čo sa stalo, ktorá mi to zatiaľ čo šokovaná turistka so slzami v očiach neverí tomu, čo práve zažila, vysvetľuje čo videla. Babi sa medzičasom presunula rovno oproti nám a začala nás prebodávať diabolským pohľadom. Na túto hru som veľmi rád pristúpil, ja totižto podobným kravinám, ako že niekto vám spôsobí bolesť hlavy, lebo sa na vás zle pozrie neverím. Tak sa teda na seba uprene pozeráme až kým nevystúpime na Seomyeone my aj tí druhí turisti. Ježibaba vystúpi tiež a chvíľu zmätene rotuje po nástupišti, lebo si nevie vybrať, ktorú dvojicu má sledovať. Nakoniec sa jej nepodarí ani jednu, lebo je stará a pomalá. Šach mat. Na povrch sa dostávame iným východom, ako som chcel, tak mierne backtrackujeme, ale nie je to nič žalostné. Pokým sa Janka stále spamätáva z privítania v Busane, ja nás odnavigujem správnym smerom na hotel. K Toyoko Inn Busan Seomyeon sú to nejaké štyri bloky, čo mi v tomto teple s mega IKEA taškou spôsobuje mierny teplotný diskomfort, tak sa už teším na sprchu.
Checkin do tohto celkom lacného hotela je až síce od štvrtej, ale tak hádam by tie kórejské oči mohli ešte trochu privrieť a pustiť nás na izbu skôr. Tým myslím 22 minút, je 15:38. Nie. Ubytovať sa môže od štvrtej.
Ale tak akú flexibilitu od pravidiel by som chcel v takejto krajine. A to si nerobím srandu, čo názorne ilustruje to, čo sa stane teraz. Dobre teda, máme dvadsaťdva minút, tak poradie úkonov trochu otočíme a využijeme tento čas na neskorý obed a až po ňom sa osprchujeme. Batožinu sa teda rozhodneme na túto krátku chvíľu nechať na recepcii, robil som to už miliónkrát v desiatkach hotelov, o nič nejde. Tu nie, pravidlá sú pravidlá, tak na obe batožiny treba vypísať kartičku a natiahnuť na ne sieťku. Ešte, že to nemusím robiť ja. No nič, späť na spotenú ulicu a rýchlo nájsť niečo za rohom. Janka hovorí, že by si aj dala prestávku od ryže a ja vlastne asi aj tiež.
No a čo v takejto chvíli padne lepšie ako poctivý kórejský burger. Možno len pizza, ale tá v okolí nie je, tak burger je teda to, čo som myslel. Burger shop Jeonpo pripraví burgre, ktoré musí závidieť každý reklamný fotograf, v živote som asi nevidel burger, ktorý vyzerá v reále tak dobre ako na fotke. A tento nie len, že vyzerá, ale aj chutí. A čo ešte kvitujem je veľkosť, ani malý, ale ani veľký, že sa po ňom človek cíti ako s balvanom v bruchu. Dobrá voľba.
Pár minút po štvrtej sme tak už vpustení do našej izbietky, ktorej nechýba nič, len metre štvorcové. A výhľad. Ale tak nemôžeme mať všetko, v Soule 2/2, tu 0/2, 50% úspech je teda tak akurát.
v skutočnosti je to malá, ultrawide klame
funkčné
Na izbe tak zo seba opäť spravíme ľudské bytosti a o hodinu sme späť v hre. Denného svetla už dnes na rozdávanie nie je, rozhodnem sa to teda nehrotiť a spraviť si teda len taký zoznamovací podvečer, vlastne to isté ako v Soule. A zajtra teda full power. V rámci možností samozrejme.
daň za nedostatok odpadkových košov
v teplákoch do mesta
Teraz sa ale odvezieme k Nampo-dong, čo je taká centrálna obchodno-nákupná štvrť hneď pri vode, kde sa nachádza aj povestný trh Jagalchi s čerstvými morskými plodmi. Obchody aj trh však odkladáme na zajtra, teraz sa ideme fakt len poprechádzať a trochu nasať morský vzduch. To znamená vyjsť na povrch, prejsť sto metrov jednou ulicou a už aj náš zrak spočíva na morskom horizonte bez prekážok.
My viacmenej operujeme len na malej promenáde medzi trhom a mostom Yeongdo, čo je v realite krátka ulička na pobreží s pekným výhľadom na záliv a štvrť Daepyeong-dong na druhej strane. Teda hlavne na jej prístav. Začínajúca zlatá hodinka je navyše príjemným bonusom, aj keď kvôli oblačnosti značne nestálym.
Ako hlavný point of interest okrem samotnej scenérie tu mám zaznačený most Yeongdo, ktorý spája rovnomenný ostrov na druhej strane s pevninou. Most je zdvíhací a pochádza už z roku 1934, smutne známym sa stal počas kórejskej vojny, kedy slúžil ako miesto, kam ľudia chodili hľadať svojich nezvestných stratených rodinných príslušníkov a priateľov. Mechanizmus otvárania mosta prestal fungovať v roku 1966 a o takmer 40 rokov neskôr sa seriózne uvažovalo, že to strhnú. Po intenzívnych tlakoch sa však podarilo ho napokon vyhlásiť za historickú pamiatku a dať dokopy. Obnovený most znovu otvorili 27. novembra 2013 a odvtedy zatiaľ funguje.
Bezpečne sa po ňom dostaneme na druhú stranu a bez nejakého jasného cieľa zatáčame vpravo do prístavu. Pre mňa ako obyvateľa vnútrozemskej krajiny sú lode a voda vždy veľmi zaujímavým spestrením, navyše veľmi fotogenickým, tak sa tu pomotáme dobrých 15 až 20 minút.
Keď už spomínam to fotenie, počas toho, ako prístav opúšťame si všímam, ako sem mieri iný turista, podľa vzhľadu Japonec. Ako sa oproti míňame registrujem, že nasledujeme úplne rovnaký vzorec správania, kedy sa najprv navzájom pozrieme na svoje aparáty, kde nachádzame zhodu ako Team Fuji, po čom nasleduje vzájomný pozdrav s uznanlivým prikývnutím (dramatizácia). Do ruchu veľkomesta sa vraciame opäť na hlavnej ceste, ale to ma veľmi rýchlo omrzí, tak hovorím Janke, že poďme pozrieť do uličiek oproti.
A tu na nás čaká najväčšie prekvapenie, starý malý prístav. To však nie je to hlavné, sú tu doslova desiatky stánkov so streetfoodom, ktorý pozostáva iba z morských plodov. Raj. Že to nebude žiadna stoka, jasne deklaruje nula voľných stolov a to si to prejdeme hore dole dvakrát.
O San-nakji, teda surovej chobotnici som čítal už doma a tu ju majú v každom stánku. Môže existovať lepšie miesto na jej ochutnanie? Nemyslím si. Našťastie sa však pre nás nájde aspoň miesto rovno v stánku, volanie chápadiel je silnejšie ako čokoľvek iné a myslím, že o dnešný program je už postarané. No a o čo teda vlastne ide?
Hlavnou zložkou tohto pokrmu je teda chobotnica, najčastejšie druh Octopus minor, v kórejčine nakji, čo sa zvykne prekladať ako Baby Octopus. Tí ktorí majú radi zvieratká bez rozdielu druhu by to asi ďalej čítať nemali, lebo príprava je veľmi rýchla a jednoduchá. Chobotnica sa vyberie z akvária a zaživa nakrája na malé kúsky. Známym sa toto jedlo stalo najmä preto, že chápadlá sa na tanieri stále pohybujú. To sa deje vďaka tomu, že chobotnica má vysoko komplexný nervový systém, ktorého až dve tretiny sa nachádzajú práve v jej chápadlách. Teda aj niekoľko minút po zabití sa stále prejavujú reflexy, aj bez akýchkoľvek impulzov z mozgu. Video to v každom prípade demonštruje lepšie ako moje pisateľské schopnosti.
Tu sa natíska otázka, či je to bezpečné. Vraj nie. Ale kto by tipoval ako hlavnú príčinu nejaké baktérie, mýli sa. Hlavné riziko spočíva v tom, že chápadlá majú aj po exituse stále naozaj vysokú schopnosť úchopu a priľnavosti a hlavne opití stravníci, ktorí ich dostatočne nepožujú riskujú udusenie po tom, čo sa im zaseknú v krku. A hodnotenie? Úprimne nič moc. Ale nie, je to oveľa lepšie ako to vyzerá a dokonca by som povedal, že chuťovo až výborné. Fakt by som nečakal, že niečo vylovené z akvária a narezané na kúsky môže chutiť tak dobre. Sorry chobotnička.
Smutnejšie so svojim jedlom dopadne Janka, ktorá chcela krevety, ale starý pán – manžel kuchárky má už trochu problém so zrakom a pri objednávaní ukazovaním prsta si jednoducho pomýlil obrázok. Namiesto kreviet má tak kura. Taký je život. Ako celkový zážitok ale veľmi dobré, či už kulinársky, alebo prostredím v ktorom sa odohráva. Viem si predstaviť to samozrejme jesť aj v nejakej fancy reštaurácii, ale to by asi nebolo ono. Večera aj s pivkom sa tak pretiahne na vyše hodinu a pol a keď sa konečne zdvíhame, je už úplná tma.
Z ďalšieho chodenia po mesta tak už nebude nič a pekne si to namierime smerom na izbu. Po moste sa dostávame späť na druhý breh a pred definitívnym odchodom ešte zablúdime do Lotte Mallu. Avšak do sekcie, ktorá sa pohybuje vysoko nad našu platovú triedu, tak rýchly ústup do upscale supermarketu na prízemí.
Tu opäť doplníme stav suvenírov o tie požívateľné a padáme na metro.
ženšenové cukríky – veľmi dobré
O dvadsať minút neskôr už brázdime ulicou smer hotel, ale ešte nás stiahnu neóny marketu GS25, kde sme chodili v Soule na víno. Ten nesklame ani tu a v košíku tak končí fľaška bieleho suchého, ktoré sem dorazili až z južnej Ameriky. K tomu ešte vodu a nanuk a spokojne sa môžeme vrátiť do hotela.
