15.4.2024
Budík ma do reality preberie o pol šiestej, ale pohľad z balkóna ma presvedčí, že sa mi vlastne nikam nechce. Nie, že by bolo škaredo alebo nebodaj zamračené, práve naopak. K spektakulárnemu východu slnka sú však oblaky potrebné, pretože práve od nich sa počas úsvitu slnečné svetlo odráža a vytvára tak tie najkrajšie vizuálne vnemy. Dám teda aspoň timelapse, ale s neprebudenou hlavou ho nastavím iba na 40 minút, pričom slnko vychádza až o 57, čiže ani z tohto nič nie je. V spánku tak nakoniec pokračujem až do nejakej ôsmej, kedy ma už z postele vykope ozývajúci sa hlad. Po opulentných raňajkách sa vraciam na izbu dať sprchu a pobaliť všetky veci a o desiatej sa odubytovávam a nechávam ruksak na recepcii. Do odchodu na letisko mám nejaké 4 a pol hodiny času a v centre ešte nejaké resty, ktoré by som rád dohnal. Z hotela sa obtriem o park Federica Felliniho a odtiaľ pekne v tieni stromov pokračujem po Viale Principe Amedeo až ku stanici.
Tu sa chvíľu snažím prísť, kde sa nachádza zastávka, odkiaľ odchádza autobus na letisko, ale nejak mi to nedáva logiku. Až potom si všimnem autobus na druhej strane cesty, t.j. smerom od letiska, že ľudí naberá tu a potom sa točí o 180 stupňov naspäť. Ukľudnený novou nadobudnutou vedomosťou pokračujem v pôvodnom cieli a onedlho už prichádzam k Mercato Coperto di Rimini – hlavnému mestskému krytému trhu, kde sa dá kúpiť všetko od rýb, cez zeleninu a ovocie až po syry a mäso. Veľkú časť zaberá sekcia s rybami, ktorá má však takto o pol jedenástej už po funuse, tak sa musím uspokojiť s plodmi Matky Zeme.
Po niekoľkých viac či menej vydarených fotografiách sa vraciam do ulíc a svoj mentálny kompas namierim na juh smerom k Arco di Augusto, ktorú som zatiaľ zahliadol len spoza okna autobusu. Ešte skôr ako sa k oblúku dostanem ma však zláka Mini Mix Rimini, malý obchod zo siete Mix Markt, ktorý sa špecializuje na dovoz a predaj východoeurópskych potravín a alkoholu. Túto sieť som v Taliansku videl už niekoľkokrát a vždy sa tu rád zastavím a nikdy neodídem s prázdnou. Pol litrový Gin & Tonic za euro je hriech nekúpiť, zvlášť takto v pondelok pred obedom. Čo je lepšie ako pri pochlipkávaní myslieť nato, ako sú ostatní v práci? Veľa toho nebude.
Za Mix Marktom stojí prekvapivo nemecká spoločnosť Monolith Gruppe so sídlom Bergheime. Osobne som čakal nejaký polo shady biznis, ktorý založili nejakí expati s krajín bývalého východného bloku, ale vyzerá, že tomu tak nie je. Koniec koncov, aj tak je to jedno. S plechovkou v ruke sa presúvam popod úplne najstarší zachovaný oblúk v celom Taliansku, ktorý tu stojí už od roku 27 p.n.l.. História v priamom prenose. A žiaľ z dôvodu, že jedinú lavičku s exkluzívnym výhľadom na oblúk okupujú bezdomovci som nútený sa presunúť na múrik cez cestu a drink doraziť tu.
Obloha sa medzitým trochu zatiahla, čo je v tejto chvíli viac požehnanie ako hrozba a ja sa tak bez spaľujúceho slnka môžem po Corso d‘Augusto vyberať na Piazza Tre Martiri. Tu to takto v pondelok celkom žije, čo sa naopak nedá povedať o Piazza Cavour, kde skapal pes.
No nič, aj tak som neprišiel obdivovať námestia, ktoré som videl už včera, ale namierené mám k Ponte di Tiberio, druhej stavbe po oblúku, ktorá to dotiahla až na erb mesta. V Caffè Ducale ešte kopnem jedno presso a už aj prichádzam k most, ktorý bol postavený v rokoch 14 až 21 n. l. za vlády rímskych cisárov Augusta a Tiberia, po ktorom nesie aj meno. Most prechádza cez prístavný kanál Marecchia na južnom konci dvoch rímskych ciest a postavili ho s cieľom ukázať pôsobivosť rímskej monumentálnej infraštruktúry. Počas bitky pri Rimini v druhej svetovej vojne dostali posledné ustupujúce nemecké sily rozkaz most odpáliť, našťastie tak ale neurobili. Nie že by nechceli, ale niekoľko pokusov o odpálenie mosta zlyhalo, čo viedlo k minimálnym škodám. 2. Parašutistická divízia pod velením maršála Willyho Tragesera totiž používala čpavok nízkej kvality, ktorý bol uložený v základni mosta a osem náloží pod povrchom cesty. Vybuchli však iba dve z nich, čo Trageser pripísal kríženiu drôtov pozdĺž žľabu mosta, čo viedlo k malým explóziam.To malo za následok, že Ponte di Tiberio bol jediný most, ktorý nebol zničený pozdĺž rieky Marecchia počas nemeckého ústupu.
vydržal
Mne však už pomaly treba ísť, musím sa ešte otočiť do hotela po ruksak, čo je +- 3 kilometre hore dole a čas ubieha neúprosne. Popri zaparkovaných člnoch a lodiach sa tak presúvam po bagáž a naspäť pred stanicu, čo mi zaberie hodinu čistého času.
C124
Pred odchodom ešte stihnem zjesť malé panini a o pár minút už umieram na palube autobusu, kde je hádam 60 stupňov. Po polhodine jazdy ma oslobodzuje príchod na prázdne letisko, kde si ešte stíham dať jedno panini a odfotiť odparkovaný Boeing 767-201ER EI-DBW Transaero v pokročilom štádiu rozkladu.
Ten tu stojí od 21. októbra 2015, kedy ho tu na žiadosť zástupcov írskej spoločnosti ORIX Leasing zablokovali z dôvodu, že Transaero neplatilo leasingové splátky. O 4 dni neskôr Transaero prestalo existovať. Bola to však iba otázka času, už v marci 2015 mali sekeru vo výške 1,1 miliardy eur, ktorý sa do októbra vyšplhal až na 3,9 miliardy. Nejaké 30 ročné lietadlo už vtedy naozaj nikoho z vedenia spoločnosti nezaujímalo. Tu už má koniec výletu typický priebeh. Kontrola na security je promptná, duty free nudné a jediným oživením je sympatická vonkajšia terasa, kde strávim posledné chvíle pred odletom.
Štandardne nudný let aspoň oživia celkom solídne a nie zrovna krátko trvajúce turbulencie, ktoré nás sprevádzajú posledných 20 minút pred pristátím v upršanej Viedni. Smutnú bodku za výletom dáva to, že nestíham Regiojet o 19:25 a musím kúpiť predražený Flixbus o trištvrte hodinu neskôr. Ale tak to už pri týchto návratoch domov býva a treba s tým počítať. Koniec.
fanúšik
