11.1.2025
Program dnešného dňa je jednoduchý a determinovaný autom. Rodos je ostrov a nie zrovna veľký, tak prečo si okolo neho nespraviť okruh. O deviatej tak už vkročíme do slnečného rána a podľa predpovede by nás lúče mali hriať v priebehu celého dňa a teplota sa vyšplhať až nad hranicu 20 stupňov. Január, ako sa patrí. Samozrejme sa v nej objavujú aj nejaké tie obrázky škaredých šedých mrakov, zostáva nám už len dúfať, že kadencia týchto kazisvetov pekného počasia nebude príliš vysoká. Ranný optimizmus mi hneď pokazí, že stúpim do jedla pre mačky, ktoré niekto strategicky rozmiestnil hneď vedľa nášho auta. Ešte že je po blízku tráva, kde môžem podrážku poriadne očistiť.
Toto mi pripomenie, že úplne prvú úlohu, ktorú dnes musíme vyriešiť sú raňajky. Staré mesto so svojimi zavretými obchodmi vypadáva z hry, tak sa treba spoľahnúť na nadnárodne reťazce. Na mape hneď lokalizujeme najbližší Lidl a o 10 minút ďalej a 4 kilometre neskôr už stojíme pred pultom s pečivom. Ešte sa patrilo niekde to aj na úrovni zjesť a ja by som si rád doprial aj kávu. Tento dvojproblém hravo vyriešime návštevou benzínovej pumpy o ďalších 5 minút južnejšie, kde si doprajeme pravé chlapské raňajky v opare spalín s prímesou vône benzínu.
Tie nás poriadne naštartujú a krátko po pol jedenástej odbáčame z cesty k nášmu prvému Point of Interest z dnešného pomyselného zoznamu. Hrad Feraklos je dnes vznešeným názvom pre ruiny stredovekej pevnosti, týčiacej sa na 85 metrov vysokej skale nad dedinou Charaki. Hneď vedľa sa nachádza vizuálne príjemná pláž Agathi, na druhej strane ktorej sa pre zmenu zase nachádza starobylý cintorín.
To, k čomu sa chcem dostať je, že vlastne ani jedno z týchto troch miest nenavštívime. Dôvodov je niekoľko a niekto by to mohol všetko zhrnúť a skryť za lenivosť, ktorá určite hrá svoju rolu, ale rozhodne nie podstatnú. Hrad, resp. pevnosť je zospodu sama o sebe nezaujímavá a od hrobov sa nachádza smerom na juhovýchod, teda v tomto čase presne oproti slnku. K samotným hrobom treba buď zísť na pláž a potom vyjsť zase hore, alebo to celé obísť autom. O to sa aj pokúsime, keď nás však po pár sto metroch zastaví v strede mierne offroadovej cesty kovová tyč, vyzerá to, že nám to vlastne prišlo vhod. Tak asi to nakoniec bude tá lenivosť. Hmotné aj nehmotné prekážky nás teda vlastne samé nasmerujú dole do dediny Charaki, kde je to takto mimo sezónu takmer až mŕtvolne prázdne. Beach bary a reštaurácie vyzerajú ako po zombie apokalypse a pláž vyzerá, že je vhodná tak maximálne na parkovanie ťažkej techniky.
Ako samozrejme, keď sa do leta upraví a uprace, tak bude asi viac menej ok, ale stále to teda na žiadnu hitparádu nevyzerá. Omnoho lepšie to pôsobí o pár sto metrov ďalej na hlavnej pláži nesúcej rovnaké meno ako dedina. Je to vlastne prírodný záliv v tvare takmer dokonalého písmena C, nad ktorým sa týči spomínaná pevnosť. To v lete musí vyzerať pekne.
Kým však ruina pevnosti v Charaki nebola dostatočne presvedčivá k návšteve, Akropolu v mestečku Lindos si už ujsť nenecháme. Výhodou neveľkej rozlohy Rodosu je, že všetko je relatívne blízko. Aby som to dal do pomeru pre jednoduchšie pochopenie – Rodos je menší ako Bratislavský kraj, dosahuje ani nie 70% jeho rozlohy (pre milovníkov úplne presných hodnôt je to 68.22%). Samotný Lindos má v sezóne takmer 5000 obyvateľov, čo ho v Slovenskom ponímaní takmer kvalifikuje na mesto. Tu si dovolím ešte jednu odbočku. Dlhé roky, vlastne celý svoj život, odkedy viem čítať a písať som bol v tom, že toto je jediné kritérium, ktoré v mojej domovine rozhoduje o tom, či je obec mestom alebo nie. Až v posledných mesiacoch som zistil, že je to iba jedno z kritérií a mestom môže byť pokojne aj obec, ktorej počet obyvateľov je hlboko pod túto magickú hranicu. Stačí, aby spĺňala aspoň jedno z kritérií článku 70 Ústavy Slovenskej republiky.
Národná rada Slovenskej republiky môže vždy k 1. januáru na návrh vlády vyhlásiť za mesto tú obec, ktorá: • je hospodárskym, administratívnym a kultúrnym centrom alebo centrom cestovného ruchu, alebo kúpeľným miestom, • zabezpečuje služby aj pre obyvateľov okolitých obcí, • má zabezpečené dopravné spojenie s okolitými obcami, • má aspoň v časti územia mestský charakter zástavby, • má najmenej 5 000 obyvateľov.
Pre tých, pre ktorých je to novinka, dúfam, že som vás týmto obohatil a tí, ktorí ste to vedeli, prosím, nesmejte sa mi. Lindos patrí medzi najobľúbenejšie miesta na ostrove a vďačí zato jednoznačne svojej Akropole, ktorá mu dodáva vizuálne podmanivú panorámu.
Táto prirodzená bašta bola postupne opevňovaná starovekými Grékmi, Rimanmi, Byzantíncami, Johanitmi a osmanskými Turkami. Aj preto sú archeologické práce na tunajšom nálezisku veľmi náročné a nálezy sa ťažko interpretujú a rovnako preto sa tu vyberá vstupné. Tu sa dostávame k niekoľkým výhodám, prečo je ideálne takúto pamiatku navštíviť mimo sezónu. Prvou a najvýraznejšou je samozrejme absencia iných turistov. Nehovorím, že sme tu sami, ale už len to, že v lete je potrebné zaparkovať na jednom z rozľahlých záchytných parkovísk hore nad mestom (nechcel by som) a my sme zaparkovali pomaly až v starom meste je dostatočne výpovedné.
pussy magnet
K druhej sa dostanem o chvíľu, lebo ma pobavila jedna stať na slovenskej mutácii Wikipedie. Konkrétne je to táto: “Cesta na Akropolu je pomerne náročná, tí ktorí ju nezvládnu, sa hore môžu dostať pomocou oslov.” Neviem čo si teda pisateľ predstavuje pod pojmom náročný, ale prejsť sa pár uličkami do mierneho kopčeka a vyjsť pár schodov okolo náročnosti ani nešlo. Ak toto niekomu bez lekársky potvrdeného hendikepu spraví problém, tak by sa mal nad sebou solídne zamyslieť. A to hovorím ako skoro 40tnik s 13 rokov trvajúcim sedavým zamestnaním.
Druhou výhodou je vstupné, ktoré je online oficiálne za 9,50€ namiesto 12€. Priamo na bráne za 6€. To by sa len Mirko nemohol splašiť a neobjednávať to online, ale tak každý sa musí sem tam ojebať, aby mu trochu spadol hrebienok. V samotnom komplexe, ktorý je samozrejme zapísaný na Zozname svetového dedičstva UNESCO, nás hneď na úvod víta reliéf ródskej triéry (vojnová loď) vysekaný do skaly na úpätí schodov, pochádzajúci približne z roku 180 pred našim letopočtom.
História tu dýcha na každom kroku. Obdivovať sa tu dá Dórsky chrám Atény Lindie, pochádzajúci približne z roku 300 p.n.l., pozostatky rímskeho chrámu, možno zasväteného cisárovi Diokleciánovi, či kaštieľ rytierov svätého Jána, postavený niekedy pred rokom 1317 na základoch staršieho byzantského opevnenia. My tu v spoločnosti doterných mačiek strávime asi hodinu, až takí milovníci histórie nie sme a deň sa okrem toho už stihol prehupnúť do svojej druhej polovice.
Lindos
táto mačka ma kusla
v limite
Po jednom šoférskom pivečku je pomaly čas pobrať sa ďalej, aj keď vlastne teraz sa dá hovoriť len o desiatkach až stovkách metrov. Priamo pod Akropolou sa nachádza malý záliv, ku ktorému má Miroslav vybudovanú istú formu citovej väzby. Jeden jeho kolega sa tu totiž vzdal svojej slobody a on by mu rád tento šťastný/smutný moment pripomenul. Pláž Agios Pavlos (St Paul’s Bay Beach/Παραλία Άγιος Παύλος) v lete pýšiaca sa tyrkysovým morom nás v januári takto spektakulárne síce neprivíta, ale vyvažuje to aspoň absolútna absencia rušivých ľudských elementov.
Záliv Sv. Pavla nesie meno po apoštolovi Pavlovi, ktorý podľa legendy práve tu v roku 57 vstúpil na Rodos, keď prišiel šíriť kresťanstvo. Ako memento tohto momentu, tu dodnes stojí malý kostolík, ktorý sa vďaka svojmu scénickému umiestneniu teší veľkej obľube medzi svadobčanmi. My si tu chvíľu posedíme na móle a keď Miroslav stiahne ďalšie pivo, môžeme vyraziť.
O necelú hodinu svižnej jazdy neskôr dosahujeme takmer úplný juh ostrova, resp. miesto, kam sa dá doraziť štandardným automobilom bez pohonu 4×4. Reč je o “pláži” Prasonisi, ktorá spája Rodos s “ostrovom” Prasonisi.
pasažier
Prečo toľko úvodzoviek hneď vysvetlím. Technicky sa totiž nejedná o pláž, ale o Tombolo. To označuje nízky a úzky pruh súše, ktorý spája ostrov s pevninou alebo iným ostrovom. Vzniká tým, že strana ostrova, ktorá je odvrátená od mora, je chránená pred vlnobitím, čo umožňuje ukladanie sedimentov v prielive. Postupom času tak nános piesku vystúpi nad hladinu, prepojí ostrov s neďalekým pobrežím a vznikne polostrov; pri vzostupe morskej hladiny však môže byť tombolo zase zaplavené. Podľa Wiki by počas leta, keď je hladina vody dostatočne nízka mal byť tento ostrov polostrovom spojený s Rodosom tombolom a počas zimného obdobia a keď je hladina vody dostatočne vysoká, by mal byť Prasonisi odedelený, t.j. ostrovom. Realitou však je, že teraz je zima a oddelený nie je. To nám však aspoň dáva možnosť prejsť sa po pláži, teda tombole, ktorý z jednej strany bičujú vlny Stredozemného mora a z druhej strany je pre zmenu zase kľudné Egejské more.
Okrem tohto tu však fyzicky nič zaujímavé nie je, pravda ak nepočítame odpadky a nakotené mačky, ktoré úplne bez hanby pýtajú jedlo. Našťastie ešte mám zbytky nejakého pečiva z rána, ale keby som vedel, aký neľútostný súboj sa o neho zvrtne, tak si to kŕmenie radšej odpustím.
už by hádam aj stačilo
Pohľad na displej mobilu prezrádza, že pred nami sú posledné tri hodiny svetla. Ak od toho odrátame hodinu, ktorá je potrebná na presun k ďalšiemu POI, začína byť jasné, že tento bude asi aj tým posledným. Nikdy by som si nebol myslel, ako sa počas tridsiatich dvoch kilometrov môže zmeniť ráz krajiny okolo. Z vyprahnutého východu a juhu ostrova sa presúvame na západné pobrežie a ako postupne naberáme výškové metre krajina sa začína nápadne podobať na Cyprus. Vyhliadka tesne pred cieľom nás prinúti zastaviť, ale do dokonalosti tomu chýba trochu menej oblačnosti.
na rozjímanie ako stvorené
K hradu Monolithos je to odtiaľto už čo by človek kameňom dohodil. Ten je postavený na veľkom, osamelom 100 m vysokom skalnom útvare. Aj keď by sa mohlo zdať, že v Grécku je pomaly všetko len o kúsok mladšie od veľkého tresku, táto zrúcanina je na miestne pomery relatívne mladá. Tento hrad bol postavený až v roku 1476 na ochranu ostrova pre útokmi a tomuto účelu slúžil dobre, lebo nikdy nebol dobytý. Od konca 20. storočia je to už len ruina ponúkajúca krásny výhľad na more a ostrovy s jednou kaplnkou zasvätenou Agiosovi Panteleimonovi (Svätý Pantaleon). Symbolicky sa aj slnko ukáže.
Túto príležitosť treba využiť a rýchlo sa ešte presúvame na jednu vyhliadku, nachádzajúcu sa medzi tou prvou a hradom, odkiaľ je hradnú skalu vidieť najlepšie. Týmto exkluzívnym výhľadom dávame za dnešným programom vlastne aj bodku.
Síce sú iba 4 poobede, ale naspäť do mesta to trvá presne toľko, koľko bude trvať zmiznúť slnku za horizontom. Po hodine jazdy nám do rany padne supermarket, tak to rovno stočím na improvizovaný parking a až teraz si všimnem aké farebné divadlo sa rozohralo na oblohe. V obchode vlastne do košíka šupneme iba retsinu, pivo a vodu a tým je nákup vybavený.
Cestou na apartmán ešte predsa len musím spraviť jednu neplánovanú zastávku. Súmrak nad Akti Imperial Deluxe Resort & Spa Dolce by Wyndham je natoľko fotogenický, že auto nechám na hulváta na blikačkách na výjazde z križovatky.
Karmou za tento neobjavený dopravný priestupok mi je rozhodnutie vojsť do starého mesta inou bránou, než ako sme používali doteraz. Už prvá brána na Saint Athanasios Gate (Πύλη Αγίου Αθανασίου) vyzerá byť úzka, ale 208 to zvládne s rezervou pár cm na oboch stranách. Druhú prejdeme tiež, ale definitívne nás zastaví až tá tretia, ktorá je jednoducho užšia, než naše auto.
šach mat
Nič to, keď sme vošli sem, vyjdeme predsa aj von. Problémom však je to, že sme vo veľmi úzkom a navyše dosť tmavom priestore. Cúvať si to v takej tme netrúfam, tak mi nezostáva nič iné, iba otočiť sa. To sa našťastie podarí jednoduchšie a rýchlejšie, než ako sa na prvý pohľad zdalo a padáme si radšej staré mesto obísť a použiť overený vjazd. Na izbe kopneme po nymfe a pešibusom sa vyberáme na poslednú večeru.
Chcelo by to už nejakú zmenu, ale urban burger ani sushi, ktoré sa zrazu pletú pod nohy naozaj nie sú ten smer, ktorým by sme sa chceli uberať. Nakoniec skončíme presne naproti včerajšej reštaurácii v Avgoustinos Gyros, kde zadelíme poriadnu porciu mäsa a dokonca sa zmôžeme aj na šalát.
Prejedení sa doslova už len odgúľame na barák, kde do seba ešte nalejeme retsinu a v rozumnom čase ideme spať. Zajtra treba totiž skoro vstávať.
