Kráta & Rodos 2025

Deň 2 – island hopperom zo Sitie cez Kasos a Karpatos až na Rodos

10.1.2025

Po neduživom podpriemerne trvajúcom spánku sa krátko pred siedmou vyberáme do tmavých a ospalých ulíc. Po prekonaní ekvivalentu trinástich olympijských bazénov cez tmavé prázdne parkovisko prichádzame na kompaktnú autobusovú stanicu, kde to pre zmenu pulzuje životom. Ospalé tváre tu čakajú na svoj spoj a my po veľmi rýchlej kontrole zisťujeme, že ten náš tu ešte nie je.

7:00

Tento medzičas využívam na zakúpenie citrónovej Fanty (nič moc) a poriadnej dávky americana (to nikdy nesklame), nech ma aspoň trochu preberie k životu. O 5 minút neskôr sa medzi generickými bielym autobusmi vynorí aj “strieborný šíp”, do ktorého sa promptne naboardujeme, len aby nám po usadení na miesto zostali z priestoru pre nohy oči pre plač.

keby číslo na čelnom skle odrážalo môj vek, bol by som šťastný

Autobus sa navyše naplní takmer do posledného miesta, tak žiadne naťahovanie končatín k susedovi sa konať nebude. Nezostáva nám teda nič iné, len danú situáciu akceptovať. Na mieste pomery aj vyrážame celkom presne, teda asi s 5 minútovou sekerou. To, že sme sa usadili takmer úplne dozadu sa onedlho ukáže byť veľmi prezieravý krok. Keď totiž tetka, čo kontroluje lístky zbadá v mojej ruke kávu, dobre že mi rovno jednu nestruhne. Že či neviem, že v autobuse je káva zakázaná. No neviem, nemám to odkiaľ vedieť. Rovno na mieste ma teda prinúti zvyšok exnúť a mám teda šťastie, že mám tak posledné tri centimetre. Ani to nie je teda žiadna lahoda, hlavne keď tá káva je ešte celkom dosť teplá. A ako som sa tešil, že si ju budem štandardne hodinu pochlipkávať. Po tomto nedobrovoľnom kofeínovom kopanci si ešte rozbalím sendvič od Evangeliny, ale tá tomu teda veľa nedala. Jeden plátok syra a šunky medzi suchým toastovým chlebom nie je zrovna žiadna kulinárska výhra, ale na druhej strane je to lepšie, ako byť hladný.

výhľady nie sú úplne márne

Po tomto neslávnom úvode postupne upadám do hladiny Alfa, z ktorej ma asi po hodine z ničoho nič vytrhne myšlienka, že vlastne neviem kde mám šiltovku. Pamätám si, že som ju na izbe pripínal na ruksak, ale tam nie je a pod sedadlom ju rovnako nenachádzam. Smutné sú na tejto situácii dva fakty. Prvým je, že toto je už tretia šiltovka za posledný rok a pol, ktorú som niekde na výlete zabudol a druhý je, že je navyše takmer úplne nová, iba na svojom druhom výlete. Vo svetle týchto skutočností rýchlo skontrolujem, či ju v obchode, kde som ju kupoval ešte majú, ale žiaľ, slovo “vypredané” ma nepoteší. Po pár minútach googlenia sa mi podarí nájsť posledný kus na sklade v jednom talianskom eshope a teda rovno ju aj pre pokoj v mojej duši objednávam. To, že poštovné stojí pomaly toľko, čo samotná šiltovka už budem musieť prekusnúť. Pomaly prichádzame do mestečka Agios Nikolaos, kde väčšina našich spolucestujúcich vystupuje, čo mi dáva príležitosť ponaťahovať skrehnuté končatiny a aspoň sa trochu prejsť po autobuse. A čo si nevšimnem na sedadle za mnou? No predsa moju šiltovku. V sekunde si spomeniem, ako som ju z ruksaku ráno odopol, keď som sa ho snažil natlačiť do binu nad hlavou. Celý čas bola teda ani nie 30 centimetrov odo mňa a asi po prvýkrát v živote sa mi moja teória, že “veci treba robiť hneď“ vypomstila. Do úplne zdarného konca situáciu dotiahnem zrušením a refundom zbytočného nákupu.

všetko dopre dopadlo

S pokojom v srdci opäť zaspávam a späť v hre som až tesne pred Sitiou, ktorá je terminálnou zastávkou nášho autobusu. O pol jedenástej vyrážame do slnkom zaliatych ulíc a počas toho, ako naberáme smer promenáda, kontaktujeme české spojky.

Island hopper totiž priťahuje podobne postihnutých ľudí a okrem Martina s manželkou sa na tento výlet vydal aj ďalší starý harcovník z fóra cestujlevne.com – Jakub. Postupne sa všetci zídeme priamo na námestí a v jednej z prevádzok zadelíme československé pivo (tým myslím samozrejme osadenstvo, nie pivo samotné).

Bratia a sestra zo západu si zmysleli vydať sa na letisko peši, tak nás pred pol jednu opúšťajú a my sa posúvame o sto metrov vpravo na terasu reštaurácie s asketickým názvom “Prístav” (Το λιμάνι). Na suvlaki nás netreba dlho presviedčať, len možno nebolo na škodu nás už pri objednávaní upozorniť nato, že keďže sme dnes prví zákazníci, príprava bude kvôli nahrievaniu grilu trvať trochu dlhšie. Jedlo tak na stole pristáva až po štyridsiatich minútach, ku cti mu ale slúži, že je pripravené naozaj výborne a porcia je tiež statná.

Fast forward a o 30 minút neskôr sa už gúľame promenádou smerom na stanovisko taxíkov. Cestou zo stanice tu stáli tri, teraz máme šťastie, že tu ostal aspoň jeden. Flat rate na letisko je 12€, z čoho až 4€ tvorí poplatok za vjazd do jeho areálu. Terminál leží trochu nešťastne na opačnej strane ako mesto, je teda preťatý pristávacou dráhou, čo v realite znamená, že je treba obchádzať zľava alebo sprava. Taxikár zvolí cestu sprava, ktorá penetruje centrum Sitie, t.j. úzke uličky, kde sa majú občas dve autá problém obísť. A keď na takejto uličke ešte nejaký pomýlený Zorbas odparkuje svoju štvorkolku, je zaděláno na problém. Samozrejme stane sa to práve teraz.

Chvíľu bezradne stojíme zasekaní v patovej zápche a keď náš vodič vidí, že nikto sa k riešeniu nemá, zoberie situáciu do vlastných rúk. Po chvíľkovej temperamentnej gestikulácií to štvorkolkár odparkuje inde a nám sa konečne uvoľní cesta k vzdušnému prístavu. S Českou republikou sa opäť spájame vo vyľudnenej letiskovej hale z roku 2003, ktorá je evidentne dimenzovaná na letnú premávku. Teraz už tu k dokonalosti chýba iba ten westernovský kotúľajúci sa ker. Minimálnu premávku ilustruje aj minimalizmus personálu, keďže prezeranie batožiny, kontrolu pri bezpečnostnom ráme aj obsluhu röntgenu má na starosti jeden policista.

O nič lepšie na tom nie je ani miestne bistro, kde jednoducho personál absentuje úplne. A mne namiesto gréckej kávičky zostanú len oči pre plač. Naozajstné slzy nám ale vženie do očí až email o meškaní, ktorý dorazí pár minút nato. Hodinové meškanie nie je príjemné nikdy, ale zažívať ho na letisku, kde je najväčšou zábavou prechádzka na WC, je o to horšie. Iskierku nádeje mi do žil vleje aspoň príchod pracovníčky do bistra, ktorá sa sem presunula z bistra pred kontrolou.

ešte, že som už jedol

Poobedná káva ma postaví na nohy a 40 minút po našom plánovanom odlete konečne dorazí naše desaťročné ATR 42-600 gréckeho Olympic Air. No a čo je teda na tomto lietadle také úžasné, že sme sa v januári trepali na Krétu a potom ešte tri hodiny autobusom? Nič. ATR je viac-menej turbovrtuľový ekvivalent toho, čo je 737 alebo A321 vo svete prúdových lietadiel. Jednoducho lietajúci autobus, ktorý nikoho, kto s tým letel viac ako 5 krát už jednoducho nemôže nadchnúť.

trpezlivosť ATR prináša

V tomto prípade je však podstata a pointa v tej samotnej linke. Po naboardovaní sa onedlho odliepame od zeme a o 16 minút neskôr pristávame na vedľajšom ostrove Kasos, ktorý sa pýši naozaj mikroletiskom s dráhou dlhou len 982 metrov, ležiacou doslova na dosah mora. Tu pár pasažierov vystúpi, pár pristúpi a pokračujeme na ďalší ostrov, ktorým je Karpatos.

radosť v očiach

Kasos Island Public Airport (IATA: KSJ, ICAO: LGKS)

Tento let trvá ešte kratšie a tu nás definitívne naši spolu výletníci opúšťajú. Letenky mali všetci až na Rodos, čo znamená, že svojim skorším odchodom spôsobili zopár vrások na čelách našej posádky, ktorá následne kvôli nim musela stotožniť všetku palubnú batožinu.

Karpatos na dohľad

Karpathos Island National Airport (IATA: AOK, ICAO: LGKP)

ešte dotankovať a hajde

Finálny leg na Rodos je tým najdlhším a žiaľ vďaka meškaniu pristávame už takmer za tmy. Radosť z toho nemá ani tetka z požičovne, ktorá nás tu musela čakať o hodinu dlhšie, čo nám komentárom dáva hneď aj jasne najavo.

kapitán

Rhodes International Airport „Diagoras“ (IATA: RHO, ICAO: LGRP)

Auto som tentokrát bral opäť cez môj obľúbený Billiger Mietwagen, dal som sa však zlákať na mimosezónnu neodolateľnú ponuku a skončil u Green Motion. Autu na dva dni s plným poistením za 26€ sa jednoducho nedalo odolať. Nízka cena je však vykúpená nie úplne hladkým priebehom požičania.

piesok nie je kamarát

Začína to tým, že pobočka je až 7 kilometrov od letiska, papiere nemá tetka pripravené žiadne, tak to vypisujem ručne a depozitu, ktorý je uvedený v kontrakte (200€) ona jednoducho neverí, citujem: “To je príliš málo”. Na voucheri, ktorý je pre ňu zlatým grálom logicky uvedený nie je, tak buď akceptujem 806€, ktorý je “company standard” alebo môžeme ísť. No nedá sa nič robiť, iba si na karte nechať zablokovať štvornásobok toho, čo som čakal, obzrieť náš francúzsky zázrak preplnený bruselskými asistentmi a vyraziť na ubytko. Majiteľovi dávam cez Whatsapp vedieť, že vyrážame a dohadujeme si meeting point na okraji starého mesta.

Ubytovanie som nám totiž rezervoval priamo v centre starého mesta a kto bude vedieť lepšie, kde zaparkovať bezplatne, ako domáci. Po pár minútach čakania prichádza a na moje počudovanie ho máme nasledovať. Pôvodne som si totiž myslel, že auto necháme tu a on nás len k ubytku odvezie, ale nie. O pár desiatok sekúnd sa tak už spleťou vyprázdnených a tmavých uličiek naskladaných jedna na druhú ako labyrint, prepracovávame až k zdarnému cieľu, dva kotrmelce od nášho domova na najbližšie dve noci. Emerald Dream House Aithria predstavuje apartmán sídliaci v typickom stovky rokov starom domčeku, kde sa samozrejme dnes už kúri klímou a kde je najbizarnejšou miestnosťou rozhodne kúpeľňa.

moja izba

Po rýchlych inštrukciách, ktoré vlastne pozostávajú len z odovzdania hesla na wifi a lokalizácie poistky, ktorá zapína bojler ešte vypýtam tip na nejakú dobrú reštauráciu v okolí. Bez zaváhania nám je odporučená Drosoulites – Rakadiko nachádzajúca sa tesne za hranicou starého mesta. Ioannis náš dočasný domov po tejto rade opúšťa, my si len zložíme veci a po pár minútach ho opúšťame aj my.

Medzi nami aj jedlom tak už stojí len necelých 850 metrov, z ktorých 500 leží vnútri starého mesta, ktoré bolo vybudované medzi rokmi 1309 až 1523. Epicentrum mesta, kde to v lete musí doslova sršať životom, je teraz mimo sezóny len svojim tieňom. V tmavých uličkách sa len sem tam niekto mihne a väčšiu šancu máte stretnúť mačku, ako živého človeka.

To už prichádzame k prvému orientačnému bodu, vysvietenej mešite, ktorú dali postaviť Osmani po dobití Rodosu v roku 1522. Odvtedy bola niekoľkokrát prestavaná a opravovaná, ale napríklad jej minaret je mladší ako ja. Pôvodný bol kvôli jeho štrukturálnym problémom zbúraný v roku 1987 a aj keď práce na novom začali už rok nato, trvalo dlhých 18 rokov, kým ho dokončili.

V každom prípade tu to stáčame doľava a o pár desiatok metrov sa už dostávame pod najväčšiu dominantu, ktorou je bez pochýb Palác veľmajstra rodoských rytierov, jeden z mála príkladov gotickej architektúry v Grécku. Lenže je tma, zatvorené a my sme hladní, tak palácu venujeme len to čo mešite – krátky pohľad. Ponad priekopu unikáme starému mestu a tu ako keby zrazu niekto luskol prstom. Premávka fičí, svetlá svietia, ľudia chodia po uliciach. Jednoducho je tu to, čo definujeme ako život.

V reštaurácii sa usádzame na terase a ja vlastne iba replikujem svoju včerajšiu objednávku, ktorá pozostáva z chobotnice a retsiny. Poučený absenciou prílohy však zadelím ešte aj hranolky. A Miroslav? Ten opakuje, čím sa naša objednávka stáva veľmi primitívnou na zapamätanie, jednoducho sen každého čašníka. Ten sa síce zarazí, keď si každý objednávame jednu retsinu pre seba, ale uisťujem ho, že nie sme žiadni amatéri a pol litra vína na večeru na osobu naozaj nie je žiadny problém.

Po večeri, ktorej časomiera sa šplhá k dvom hodinám si to ešte namierime do minimarketu, kde treba doplniť zásoby vody a berieme ešte nejaké tie pivá a víno na barák. “Doma” sme pred desiatou, po sprche ešte šupneme po pivečku, klímu nastavím na kúrenie, budík na ôsmu a hajde spať.