Keď som v roku 2011 po prvýkrát videl film Drive, môj život sa istým spôsobom navždy zmenil. Nie však kvôli filmu samotnému, ale jeho soundtracku, ktorý ma definitívne priviedol k synthwave a tento žáner odvtedy dominuje mojim playlistom. A jedným z interpretov, ktorý svojou umeleckou troškou k filmu prispel bola aj kanadská skupina Desire. Po dlhých jedenástich rokoch, počas ktorých som mal obdobia, kedy sa v mojom playliste toto duo vyskytovalo iba sporadicky, až po obdobia, kedy by to jeden mohol nazvať nezdravou kadenciou, som sa rozhodol chytiť príležitosť za pačesy a zaletel si na ich koncert do Paríža. Takmer okamžite po jeho skončení som vedel, že si to chcem ešte určite zopakovať a vlastne odvtedy som čakal na nejakú vhodnú konštaláciu, ktorá by ma nestála prehnaný počet dní dovolenky a letenky by boli za akceptovateľú útratu. Tým vyvoleným miestom sa nakoniec ukázal byť britský Manchester, kde koncert elegantne vychádzal na piatok a vďaka poobednému odletu to zvládnem len s pol dňom dovolenky.
24.5.2024
Po 563 dňoch je moje čakanie u konca a 15 minút pred dvanástou si v práci odklikávam odchod. Backtrackovať na Nivy nedáva zmysel, radšej sa prejdem centrom okolo môjho bývalého zamestnania až pod Nový most. Tu chvíľu postojím a pár minút po dvanástej prichádza bus, v ktorom sa už nachádza môj spolucestujúci Miroslav, ktorého sa mi na tento výlet podarilo zlomiť po pár koňačikoch v Ponorke. Tak sa to robí.
Hodinka na letisko ubehne ako voda a na kontrole tiež nikoho, o štvrť na dve tak už v salóniku tlačíme opäť veľmi solídny obed. Ešte pár deci vína navrch a hajde na gejt. Lietadlo letí takmer plné a vďaka tomu sa mi opäť podarilo vyhekovať sociálnu business class v prvom rade.
Po vzlete ma síce hneď zlomí, ale bohužiaľ vo vegetatívnom stave je mi dopriate vydržať iba slabú pol hodinu. Zvyšný čas do dnešnej destinácie si tak musím krátiť sledovaním seriálov a pochlipkávaním kávy. Ja viem, že kávičkári sa pri tomto tvrdení asi budú chytať za hlavy, ale tá Lavazza, ktorú majú v ryane je fakt na úrovni. Na druhú stranu benchmark je veľmi nízko, keďže väčšina ostatných lowcostov sa zmôže iba na sáčok 3v1. V každom prípade za tie 3 eurá to už nie je žiaden nedosiahnuteľný luxus v oblakoch ako kedysi. Treba si dopriať, aj keď iba kávu v kelímku. V každom prípade o štvrtej Greenwichského času (UTC+0) sa moje chodidlá po dlhých rokoch opäť dotýkajú britskej pôdy, po prvýkrát ako nesúčasti Európskej únie.
lowering expectations
Pasovka vďaka automatickým bránam a personálu, ktorý usmerňuje pomätené stádo odsýpa ako hodinky a onedlho už šliapeme z lowcostového terminálu 3 na jednotku, odkiaľ sa do centra pohodlne presunieme vlakom. Ten odchádza tri minúty po kúpe lístka, timing teda máme na jednotku.
O dvadsať minút neskôr už vystupujeme na stanici Manchester Piccadilly. Tu sa musíme presunúť z jej jedného konca na druhý, čo nás vypľuje na rovnomennej ulici, slabých 500 metrov od hotela. Cestou ešte v potravinách dopĺňame tekutiny a rovno berieme aj nejaké pivečká. Hotel som vybral The Gardens, čo bola najrozumnejšia voľba v pešej vzdialenosti na koncert aj na zajtrajší odchod autobusu do Leedsu, ktorá zároveň ponúkala twin room.
Picadilly
5 metrov od Picadilly
Na izbe zložíme veci, zadelím sprchu, kopneme pivo a ideme sa niekam najesť. Teda niekam, vlastne stačí vyjsť z hotela, prejsť 15 metrov a hneď zapadneme do Wetherspoons, čo je taká pubová franšíza, ktorú má Miroslav už otestovanú. O jej obľúbenosti svedčí, že sme mali šťastie na posledný voľný stôl. Tu sa posilníme pepperoni pizzou a ďalšími troma pivečkami, ktoré nás pripravia na večer.
piatok
Moje expresne spoznanie Manchesteru dnes načneme veľmi zľahka, v princípe len kilometrovou prechádzkou, počas ktorej penetrujeme China Town a zľahka sa obtrieme o Gay Village. O ôsmej dosahujeme YES, miesto konania dnešného koncertu. Trochu som vyvedený z miery kompaktnosťou tohto miesta, je jasné, že dnes to bude mať skôr taký komornejší charakter. V Paríži to bolo naopak v takej poriadnej koncertnej sále, YES je skôr taký klub, ktorého strop je 250 ľudí.
£13.13 per hour
V dolnom bare rovno zadelíme piate pivo a potom sa už presúvame o poschodie vyššie do Pink Room, kde Johnny Jewel v úlohe dnešnej predkapely už ladí svoj synťák, dnes už neexistujúcej značky Univox. Pri šiestom pivku nás pripraví na vrchol večera a o deviatej už v korzete na pódium nastupuje Megan Louise.
Popisovať koncert nebudem, jednak nie som hudobný kritik a v tomto prípade je video oveľa výpovednejšie:
Celá show mala ľahko cez hodinu a som veľmi spokojný. Megan to naživo vie a keďže mám napočúvané všetko, nemalo to pre mňa žiadne hluché miesta. Do úplnej dokonalosti tomu chýbali ešte dve pesničky, ale nemôžeme mať všetko. Po skončení sa pokračuje v rooftop bare, kam sme sa pôvodne aj vybrali, ale tu obsluha ťažko nestíha, k baru som sa prepracoval snáď po 10 minútach. Kopneme teda do seba posledný dnešný polliter a o jedenástej to ako unavení starí páni definitívne balíme.
Cestou na hotel sa tentokrát vyberieme cez Canal Street, aortu štvrte Gay Village, kde sa zábava iba začína. Vidieť nám to však stačí zvonka, viac nás láka nezdravá neskorá večera.
No a kde inde zájsť ako do Five Guys na burgre, ktorým Mirko nevie odolať. Hovorí sa, že spoločensky unavenému človeku chutí všetko tak, ako by to bolo to najlepšie jedlo na svete. Treba však povedať, že burgre z tejto siete sú asi naozaj to najlepšie, čo vie fastfood ponúknuť. Spokojní sa tak už iba presúvame na hotel a pekne pred polnocou sme už na izbe.
