Hovorí sa, že za všetkým hľadaj ženu, v tomto prípade to však neplatí. Tento januárový, pre niektorých asi mierne nezmyselný výlet, celý vznikol okolo jednej regionálnej leteckej linky. Grécky Olympic Air okrem iného totiž prevádzkuje aj “Island Hopper” na trase Atény – Kréta – Kasos – Karpatos – Rodos. Letenka sa dá kúpiť na ktorýkoľvek segment a či začiatočný alebo koncový vynechať. A keď nás na konci mája 2024 Martin Vicha (ktorému týmto ďakujeme za tip) upozornil, že z Heraklionu až na Rodos sa táto letenka cez prepredajcu dá “vybaviť” za cenu jednej kávy v Bratislave, neváhali sme. Tomu, či nám tento výhodný nákup nezrušia sme tentokrát dopriali až veľkorysý pol rok, počas ktorého sa viac-menej už definitívne potvrdilo že poletíme a zároveň odpadol najslabší článok posádky z Trnavy. Zostávalo už teda len dokúpiť letenku na Krétu a z Rodosu domov, počkať posledných pár týždňov a krátko po novom roku opäť skoro ráno zaujať smer viedenské letisko.
9.1.2025
Pätnásť minút po siedmej ráno tak spolu s Mirom dávame hlavnému mestu dovidenia a o osemdesiat minút neskôr už do seba tlačíme výdatné salónikové raňajky. Aj keď teda absencia zemiakových placiek, na ktoré som sa spoliehal je miernym sklamaním.
parking like a boss
Po pár pohárikoch červeného je už ale pomaly čas pobrať sa na gejt, kde ma čaká premiérový let s Aegeanom. Ten ma už pri vstupe do lietadla naláka na Wifi onboard, ale realita je presné taká, ako som očakával. Internet samozrejme nefunguje. Situáciu zachraňuje aspoň voľná trojka a celkom obstojný palubný servis, teda povedzme si pravdu, vôbec jeho existencia. Štandardom dnešných dní je v rámci letov po Európe degenerácia na minimálny až žiadny servis. A tým nemyslím lowcosty. Pozdravujem Austrian, kde som za 300 eurovú letenku v economy dostal pred pristátím jednu pidičokoládku s nápisom Servus. Skôr by sa hodilo Disgrace.
Ale teda aby som nežil v minulosti, Gréci sa predviedli celkom obstojne – sendvič, dezert, káva a ešte aj džús. Pred druhou sa už k zemi priblížime na dohľad aténskeho letiska, nad ktorým pilot spraví scénickú otočku a s výhľadom na slnkom zaliate more onedlho dosadáme.
zašmudlaná metropola
o pár minút dole
Prestup trvajúci necelé 3 hodiny možnosť na objavovanie kolísky civilizácie nedáva, tak sa iba presúvame na terminál B, odkiaľ nám to letí na Krétu a rovno si to namierime do salónika. Tie máme na výber dva – Skyserv alebo Goldair, oba na Googli s podobným hodnotením. Vyberáme teda Skyserv s mierne horším ratingom s tým, že ten druhý otestujeme cestou naspäť, kde mám ja ten prestup výrazne dlhší. Lounge neurazí ani nenadchne, absencia teplého jedla teda nepoteší, rovnako ako hajzle na chodbe. V každom prípade príjemnejšie ako sa tlačiť na studenej kovovej lavičke alebo zasnívane sa prechádzať duty free shopmi.
perfection
Krátko po štvrtej je už boarding nášho letu do Heraklionu v plnom prúde, čo je jasné znamenie, že sa treba pobrať na gejt. Odtiaľto nás bus vezme k úplne novému Airbusu A321neo SX-NAP, ktorý sa postupne zaplní do takmer posledného miesta. Žiaľ ani tu wifi nefunguje, tak sa musím spoľahnúť na zásobu stiahnutých podcastov.
funglovka
panenská trojka
Pohľad na západ slnka nad Stredozemným morom tak strávim v spoločnosti vrahov, ktorým sa pred spravodlivosťou nepodarilo ujsť. Pätnásť minút pred šiestou sa z lietadla dostávame na čerstvý vzduch, čo znamená, že máme presne 15 minút do odchodu autobusu spred terminálu.
premiérovo na Kréte
Letisko je našťastie kompaktné a tak to s prehľadom stíhame aj s cikpauzou. Menej šťastia má iný turista, ktorý v poslednej chvíli dobehol k autobusu a po kladnej odpovedi od šoféra, že táto linka naozaj mieri do centra sa otočil k automatu, že si kúpi lístok. Na hodinkách však práve v tej chvíli naskočilo 18:00 a vodič mu tak nemilosrdne zavrel dvere a vyrazil. Taký je však život a ja na túto anekdotickú chvíľu budem spomínať tým, že som si otvoril tretinkové pivko, ktoré so mnou cestuje ešte z aténskeho salóniku a definitívne tak odštartoval (alebo ako by sa povedalo za hranicou rieky Moravy – zahájil) tento výlet.
z edície parking lot sunset
Heraklion, alebo teda oficiálne po slovensky Iraklio, najväčšie a hlavné mesto Kréty nás tak víta za tmy a rovnako ho zajtra za tmy budeme aj opúšťať. Ale aby som nepredbiehal, z busu sa vykotíme na zastávke Averof (ΑΒΕΡΩΦ), to znamená na juhovýchodnej strane starého mesta.
Autobusová stanica, z ktorej ráno pokračujeme ďalej sa totiž nachádza na severovýchodnej strane starého mesta a náš hotel kde? No rezervoval som taký, ktorý je takmer presne medzi nimi. V reči exaktných čísel je to 550 metrov od zastávky do hotela a 650 metrov od hotela na stanicu. Easy peasy.
takmer na mieste
Na recepcii Infinity City Boutique Hotel sa nás ujme proaktívna Evangelina, ktorá je úprimne sklamaná tým, že nestíhame zajtrajšie raňajky, ktoré začínajú o 7:00 a sama nám navrhne, že nám pripraví balíčky a nechá nám ich na izbe. Tomu hovorím, služba na úrovni. My si vlastne na izbe len zložíme veci a instantne backtrackujeme do centra, prázdne žalúdky sú teraz tým najsilnejším hnacím motorom. V realite to znamená to, že centrom viac menej len preletíme z rýchlika. Zastaviť sa aspoň na pár desiatok sekúnd nás prinúti až katedrála Sv. Titusa, ktorá bola v druhej polovici 19. storočia postavená pôvodne ako mešita, ale v roku 1925 konvertovaná na ortodoxný kostol. Jedna z tých zmien lepším smerom.
Otvorených možností stravovania nie je ani málo, ani veľa a kroky nás nakoniec zavedú na terasu rodinnej reštaurácii Almi, kde udriem chobotnicu a Miro statný tanier kuracieho mäsa v omáčke s hranolkami. K tomu po pol litra retsiny pre každého a sme vybavení.
predjedlo
jedna noha z osmnoha
Keď už sa chystáme platiť, pristane ešte ako pozornosť podniku na stole dezert a 100ml ouza. Príjemný bonus na záver. Večera sa tak natiahne sa solídne 3 hodiny, po ktorých sa nikomu z nás už naozaj nechce nikam chodiť. Aj preto si to ešte zamierime do baru za rohom, kde kopneme po dve pivečká a pol hodinu pred polnocou sme konečne na izbe.
